Tak sme sa teda zoznámili
Michal, čo je s tebou? spýtala sa po chvíli ticha Magdaléna. Si bledý ako stena Si v poriadku?
Áno, ja som v pohode, odpovedal som, snažiac sa upokojiť. Dal som bokom vidličku a siahol po pohári s jablkovým džúsom, len aby som oddialil čas, kedy budem musieť reagovať na Magdalénine otázky.
*****
Zastal som pred vchodom, chytil za kovovú kľučku a už-už som chcel dvere otvoriť, no nakoniec som cúvol.
Nechcelo sa mi vojsť dovnútra.
Vedela o mne, že prídem veď som jej sľúbil, že sa zastavím ale nervozita bola taká silná, že som s ňou nevedel bojovať.
Bolo mi samému trápne: dospelý chlap, a trasú sa mi kolená ako školákovi, keď prvýkrát ide odpovedať pred tabuľu.
Stačilo už len málo otvoriť dvere, vyjsť na tretie poschodie a nájsť byt číslo 36
Lenže niečo mi nedovolilo spraviť ten posledný krok.
Nejaký zvláštny strach mi zvieral ruky aj nohy a nedovolil mi dokončiť to, čo som začal.
Jediné, čo som chcel, bolo otočiť sa a zmiznúť preč. Domov, alebo kľudne na druhý koniec Bratislavy hlavne ďaleko odtiaľto.
Načo som len súhlasil? zašomral som si popod nos, spravil pár krokov späť a pozrel hore. Svetlo v okne na treťom poschodí horelo tak jasne, že som mal dojem, akoby mával spisovateľskou lampou, aby som nezablúdil.
Prišiel som, kam som mal. Ale vstúpiť do bytu sa mi nechcelo.
Jediné, čo ma brzdilo, bolo, ako by zareagovala Magdaléna, keby som len tak bez slova odišiel. Veď ma prosila, aby som prišiel.
A ja som jej sľúbil, že prídem.
*****
Michi počúvaj, toto je dôležité Len sa nezľakni moji rodičia by ťa zajtra veľmi radi spoznali.
Magdaléna bola moja priateľka.
Sedeli sme spolu v kaviarni, večerali, rozoberali plány na víkend. A zrazu jej rodičia ma chcú spoznať. Prekvapilo ma to, až som sa zabudol nadýchnuť a prekvapene som na ňu hľadel, či nehovorí náhodou žartom.
Nebolo na tom nič zvláštne: rodičia chcú vedieť, kto je ich potenciálny zet. Nezvali ma domov? To by bolo čudné.
No
bál som sa, že sa im nebudem páčiť. Že pre nich nie som vhodný. A mal som na to dôvody.
Magdalénina mama, pani Viktória Štefánková, celú kariéru pracovala na vysokopostavených miestach od univerzitnej docentky až po pozíciu na Ministerstve školstva.
Otec, pán Viliam Štefánek, si zas prešiel cestu od inžiniera vo veľkej stavebnej firme až po majiteľa vlastného podniku. Pozná osobne primátora, je to rešpektovaný človek.
Magdaléna, v tridsiatke, riadila právne oddelenie vo veľkej finančnej spoločnosti.
A ja? Čo som dosiahol za svojich tridsaťpäť rokov?
Bol som obyčajný systémový administrátor bez vysokej školy. Plat normálny, ale kariérny rast žiadny horizont. Ako sa zachovám, keď budem s nimi sedieť za stolom? Čím sa budem môcť pochváliť?
Možno sa pýtate, ako som Magdu vlastne spoznal? Čistá náhoda.
V ten deň som sa rozhodol, že sa prejdem Medickým parkom. Náhodou tam bola aj ona s kamarátkami. Kým si šli pre zmrzlinu, Magda čakala na lavičke a telefonovala s mamou.
Nevšimla si, že sa na ňu rútim chalan na elektrickej kolobežke opitý. Podarilo sa mi ju schytiť za ruku a odtiahnuť práve včas.
Čo si to dovoľujete?! zvýšila hlas Magdaléna.
Keď videla, ako sa opitý kolobežkár rozbil do smetného koša, všetko jej bolo jasné.
S kamarátkami sa ešte ani nestihli vrátiť a my sme sa už začali rozprávať. Vymenili sme si čísla a dohodli sa na ďalšom stretnutí o pár dní. A tak je to už pol roka.
Toto všetko mi prebiehalo hlavou, kým som trávil to, čo mi Magdaléna povedala pri večeri.
Vždy som mal strach, že raz budem musieť predstúpiť pred jej rodičov a oni jej zakážu so mnou chodiť. Že odhalia môj život ako smutnú realitu bez vyšších ambícií. Stalo sa mi to už raz, keď som bol mladší. Vtedy som prišiel o dievča, na ktorom mi veľmi záležalo.
A teraz riskujem, že stratím Magdalénu
Micha, čo s tebou je? zamávala mi pred očami po pár minútach ticha. Si bledý, je ti dobre?
Hej, všetko je v pohode, konečne som sa trošku upokojil, pustil vidličku a načahoval sa po džúse.
Tak čo, prídeš?
Kamže?
No predsa ku nám domov, usmiala sa Magda. Mama upečie niečo typicky slovenské, otec otvorí fľašu unikátneho vínka. Stačí len tvoje áno, Michalko. Prídeš?
Vieš neviem, či by im neprekážal tvoj výber, zahmlieval som. Nemám vysokú školu, nie som žiadny veľký podnikateľ. Len skladám počítače a občas niečo opravím
Nezúfaj, vzala ma za ruku. Rodičia sú úplne normálni ľudia, nie snobi. Príď zajtra o siedmej, prosím. Nemeškaj.
Dobre, prikývol som, hoci v duchu som bol neistý, či sa prejavím.
*****
A prišlo ráno.
Stojím pred domom, je bez piatich sedem, vonku poriadna zima a ja neviem, čo urobiť.
Skôr či neskôr sa rodičom budem musieť postaviť zoči-voči (veď to s Magdalénou myslím vážne). Ale dnes? Dnes nie. Počkal by som, kým ma preloží nový IT-odbor do nového pobočky, čo mi sľubovali. Vtedy by som pre nich vyzeral lepšie.
Možno by som mal lepšiu šancu u p. Štefánkovej a jej manžela.
No akurát, keď som sa rozhodol kašľať na všetko, vo vrecku mi zavibroval mobil.
Volala Magda.
Ahoj, Michal, ozvala sa veselým hlasom. S mamou máme všetko pripravené, oco za chvíľu príde. Ty kde si?
Ahoj, Magdalénka ledva zo mňa vyšlo.
Zle ťa počujem. Si už pri dome, áno?
Skoro, ale
Počúvaj, ak zas rozmýšľaš o tom, čo si mi včera povedal, tak to nechaj tak. Všetko bude v pohode. Ak chceš, dojdem dolu pre teba.
Nie, netreba, vysúkal som zo seba. Už idem.
Tak čakáme. Celá rodina.
Schoval som mobil, šúchal si spánky a vymýšľal dôvod, prečo neísť. Žiadny som však nevymyslel.
Ešte mi len chýba stretnúť Viliama Štefánka pri vchode napadlo mi a radšej som sa šiel prejsť okolo domu.
Cestou som poprosil náhodného chalana o cigaretu. Nezvykol som už fajčiť, ale teraz potreboval som sa upokojiť.
Tak stojím pri rohu paneláku, vypúšťam dym a nervózne sledujem okolie.
Konečne moju pozornosť upútal pes na opustenom priestranstve. Najskôr som sa zľakol tuláci vedia byť nevyspytateľní. Ale tentoraz nebol dôvod na paniku ležal tam a ani na mňa nezareagoval.
Ležal v snehu, dosť zvláštne. Ale kde už má vyberať? Azda ho niekto pustí do vchodu sa zohriať?
*****
Ten pes volal sa Dunčo už pár dní nejedol.
Kedysi mal domov v inom dvore. Občas ho niektorí ľudia pohostili, ale našla sa aj pani, ktorej vadil.
Písala sťažnosti na mestskú časť, vyvolávala iných, aby ho vyhnali.
Ten túlavý pes behá pri ihrisku, kde sa hrajú deti! rozhorčená vravela. Čo keď niekoho pohryzie?! Pozrite na tie jeho hladné oči!
Pravda však bola, že Dunčo mal oči smutné. Jeho prvým pánom bol chlapec menom Maroš, ktorému sa voziť ho autom páčilo. Zobrali šteniatko na chatu. Ale keď sa vrátili, Dunča jednoducho nechali, vraj v byte nemajú miesto pre psa.
Potom sa ho ujala iná žena a denne ho brávala na trh už nie adoptovať, ale rovno predať. Keď neskôr zistili noví majitelia, že nemá papier, zbavili sa ho. Vyviezli na okraj mesta.
Našťastie to bolo v marci, keď už nebola veľká zima.
Dunčo nakoniec našiel tichý panelákový dvor, kde sa cítil relatívne bezpečne, a tak tam zostal.
Pozoroval často deti na ihrisku, spomínal na Maroša a v kútiku duše dúfal, že raz niekto preň príde. Ale našla sa aj pani, čo po ňom hádzala palice. Ostatní tiež začali byť zlí. Rozhodol sa teda odísť sám.
Teraz teda leží na snehu, unavený, hladný a premrznutý tak, že sa ledva hýbe.
Vidí muža s cigaretou mňa ale nemá nádej, že by som mu pomohol. Aj tak odíde, povzdychol si Dunčo.
*****
Dofajčil som, poobzeral sa, išiel k smetiam vyhodiť ohorok. Hodil by som ho aj do snehu, ale mama ma učila: Ak chceš zlepšiť svet, začni pri sebe.
Ako som prišiel k smetiaru, všimol som si vchádzajúce auto. Možno Magdalénin otec? Vystrašene som zamieril na priestranstvo a zabudol na psa, až pokým som nebol pri ňom.
Prv než stihol zaštek, pes sa ani nepohol.
Hej, žiješ? oslovil som ho.
Žiadna reakcia. Išiel som bližšie, kľakol si, siahol na neho nič. Ale aspoň som cítil, že dýcha, lenže bol taký stuhnutý, že reagoval na dotyk jako drevo. Ak mu teraz nepomôžem, rána sa nedožije, prebehlo mi hlavou.
Chytil som Dunča na ruky a zamieril s ním k domu, dúfajúc, že dnu bude teplejšie a kým sa trochu ohreje, zavolám taxi a vezmem ho na nonstop veterinu.
No všetky vchody boli zatvorené na kód.
Prebehol som takmer všetky možné vchody vo vedľajšom dome, mobil mi vrecku ďalej vibroval, ale teraz som naň nemal čas.
Pri Magdaléninom vchode som len spomalil a zahladel sa do okna. Snáď by mi Magda pomohla, ale rodičia?
Zazrel som ďalšie auto, tmavý mercedes. Zastavilo, osvecovalo ma reflektormi, až som musel privrieť oči. Dvere sa pootvorili a vystrčil sa muž:
Mladý pán, máš problém? Potrebuješ pomoc?
Ten pes Ležal na priestranstve, zmrznutý, zakoktal som. Neviete, kde tu je nonstop vet. pohotovosť?
Hm, priamo tu nie, ale poznám jednu, kam dochádza môj kamarát. Sadni dozadu, zoberieme ho.
Myslíte to vážne? neveril som vlastným ušiam.
Hovorím, nastúp! Treba konať rýchlo!
Moc ma prehovárať nemusel. Už sme uháňali cez celé Staré Mesto. Po ceste volal:
Prepáč, dcérka, vyskytlo sa mi niečo nečakané, asi budem meškať. Kto? Nie, nevidel. Možno je už vo vnútri. Ak ho stretnem, dám ti vedieť.
Keď dohovoril, opýtal som sa: Nemáte problémy kvôli mne?
Ale čoby. Skôr povedz, ako je na tom tvoj pes?
Ledva dýcha oči nemá otvorené, ale snáď to prežije.
Dobre, zrýchlime.
Za desať minút sme už boli pred veterinou, kde nás aj čakali. Psa vzali dnu.
Zostal som sedieť na chodbe. V mobile pár zmeškaných hovorov a správa od Magdalény: Michal, kde si? Je všetko ok?
Mal by som jej zavolať, ale v hlave som mal teraz len Dunča.
Už ani poďakovať som nestihol magisterovi z auta keď som vyšiel von, mercedes už bol preč. Vrátil som sa dnu čakať na výsledok. Rozhodol som sa, že ak sa pes zotaví, vezmem si ho domov. Ak to s Magdalénou nevyjde, aspoň mi ostane verný kamarát.
*****
Sedel som tam snáď štyridsať minút, keď som začul známe hlasy.
Obzrel som sa Magdaléna. Za ňou jej mama a ten pán z auta.
On sa v momente rozosmial:
Nevravel som, Magdalénka, že tu budeš čakať na svojho Michala? Veľmi mu záleží na tom psovi.
V tej chvíli mi došlo, že Stretnutie s rodičmi je tu.
Michal, prečo si nezavolal? Báli sme sa, pribehla Magdaléna.
Prepáč, Magdalénka sklopil som oči. Myslel som, že tvojich rodičov nepoteší, ak donesiem domov túlavého psa
Ty si teda, zasmiala sa veď u nás doma sú už tri mačky, všetko z ulice! Moji rodičia majú zvieratá radi.
Naozaj?
Naozaj.
Prišli aj rodičia a rozbehlo sa, čoho som sa bál.
Tak sme sa konečne zoznámili, povedal Viliam Štefánek, podal mi ruku.
Poteší ma, Michal, ak si ju podáme aj s vami, pridala sa pani Viktória. To, čo ste urobili, je znak charakteru. Mali ste s Dunčom ísť rovno k nám. Ale hlavné, že bude v poriadku.
Bude! žiaril veterinár, čo vyšiel z ordinácie. Dunčo bude žiť!
To isté popoludnie sme si Dunča brali domov. Pohriali ho, kŕmili zostávalo už len starať sa a mať rád.
Láska robí zázraky, lúčil sa veterinár. Aj z druhého sveta ju vytiahne!
Chcel som ísť domov, ale Magdaléna ma presvedčila, že zviera bude po záchrane v spoločnosti ich mačiek vyzdravené najrýchlejšie. A rodinné zoznámenie treba aj osláviť.
A kým sa Dunčo rozvaľoval na gauči, obklopený mačkami, s vďakou, že mu už nehrozí hlad ani zima, sedel som v kuchyni s Magdalénou a jej rodičmi.
Bál som sa ich zbytočne. Boli skvelí, srdeční, obyčajní, jednoducho ľudskí.
O pár dní Dunčo zosilnel, mohol chodiť po byte a ja som sa ho rozhodol definitívne vziať k sebe.
Nevezmeš aj mňa? usmievala sa Magdaléna, s kabelou v ruke pri dverách.
Myslíš to vážne?
Úplne. Práve rodičia mi dnes zakázali bývať doma.
Čože?
Chcú vnúčatá. Vraj treba rozmnožiť slovenský národ!
Neudržal som smiech. Spoločne sme sa rozosmiali. Dunčo stál po boku, vrtiac radostne chvostom.
Ako to celé dobre dopadlo Možno ešte lepšie ako vo filme.
