Porozprávaj sa so mnou, Macek
Neboj sa, Macek! Všetko je v poriadku! Ešte chvíľu budú trochu kričať a potom sa upokoja… Asi…
Natálka silnejšie objala svojho verného plyšového medvedíka a zatvorila oči. Nemala by sa báť. Veď už je veľká. Tak povedala babka Emília. Keď má už päť rokov, vraj je už veľká. Pre všetkých je už dospeláčka. Prestala už aj plakať pri injekciách. Hanba! Len s Mackom mohla byť znovu malá, tak ako vždy. On ju videl úplne vo všetkých podobách. Macka dostala od mamy, keď sa narodila. Smiešny, trošku kosohlavý medvedík sa stal tým najlepším priateľom. Jemu mohla povedať čokoľvek. A on nepobeží žalovať ako jej najlepšia kamarátka Lenka pani učiteľke. Len ticho pozerá svojimi veľkými očami a mlčí. Ale iste všetko chápe. A keď je veľmi zle, ako teraz, aj uteší. S ním bolo dobre, mäkký, domáci. No aj mama s otcom sú jej ľudia, ale keď na seba tak kričia, stávajú sa ostnatými. Natálka to nevedela pomenovať, ale mala pocit, že po celom byte narastú bariéry plné veľkých tŕňov ako v rozprávke o Spiacej krásavici. A nik sa nevie k druhému priblížiť, aj keď kričia, aj tak sa nedokážu počuť. Nevedela pochopiť, prečo sa rodičia hádajú. Veď sú dospelí, aké môžu mať drobné urážky? Keď sú dospelí, mali by sa dohodnúť, hľadať spoločný jazyk… Aký, to si už nezapamätala, len, že jazyk isto. Tak vraví babka Emília. No hádam nejde o urážky ako medzi deťmi. Možno sú to ozajstné, veľké krivdy? S veľkými sa ešte nestretla, ale teraz vie, že existujú. Asi sú veľmi strašné. Veď krivdy, ktoré mala s Lenkou, keď sa povadili, boli také hnusné, že jej ani zmrzlina nechutila, chcelo sa len plakať. Tak tie veľké musia byť ešte horšie.
Natálka otvorila oči a započúvala sa. Zdá sa, už je ticho. Znamená to, že mama šla plakať do kúpeľne, tatko sedí nasrdený v kuchyni a je jej čas. Dievča vstalo z podlahy za posteľou, kde sedela, a povzdychla si. Má krásnu izbu. Mama dlho vyberala farbu tapiet aj nábytku, stále sa pýtala Natálky, čo by chcela. Biela posteľ s ružovou prikrývkou, krásna skriňa na všetky šaty. Poličky na hračky, bolo ich už toľko, že si ani všetky nepamätala. Nechcelo sa jej odtiaľto odísť. Tu bolo dobre. Teraz už aj pokoj. Ale Macek sa na ňu pozrel a Natálka tiško vzlykla:
Viem, viem! Už idem! Ty tu počkaj, ja to zvládnem sama.
Položila medvedíka na vankúš a vyšla z izby. Najprv mama. S ňou to je vždy zložitejšie. Dvere kúpeľne boli zatvorené ako vždy. Natálka potichu zaklopala:
Mami?
Čo je?
Môžem ísť k tebe?
Dvere sa pootvorili a Natálka uvidela mamu, ako vždy, sedieť na vani.
Čo sa deje? Potrebuješ na záchod?
Nie… Ja len za tebou. Natálka si dodala odvahy a prekročila prah. Neznášala túto chvíľu. Mama ešte bude plakať, stisne ju k sebe, sľúbi, že všetko bude dobré. A aj Natálka sa rozplače. Nie preto, že je jej ľúto mamu, ale preto, lebo vie, že už dobre nebude. Tak je vždy. Pekných chvíľ len málo, ako vraví Lenka. A má pravdu! Dobre je len pár dní a potom znova tie tŕne zo všetkých strán.
Natálka si utrela oči a pozrela na mamu.
Prečo?
Čo prečo, zlatko?
Prečo stále kričíte? Keď sa nemáte radi, nemali by ste byť od seba ďalej? Babka Emília mi vravela, že keď sme sa povadili s Lenkou, je lepšie chvíľu byť od seba, potom sa nedá pohádať.
Monika stuhla, keď ju počula. Doteraz Natálka nikdy nehovorila o tom, čo sa doma deje. Monika si myslela, že ich hádky s Jozefom idú okolo dieťaťa. Veď je ešte malá, čo môže chápať?
Natálka, prečo… Ako to hovoríš, veď ja ocka ľúbim…
To nie je pravda, mami.
Natália!
Keby si ho milovala, nekričala by si tak. Ani by si sa s ním nehádala. Na mňa predsa nekričíš.
Monika ostala zmätená. Ako vysvetliť dieťaťu, že vzťahy sú čosi zložité? Že krik nemusí byť nenávisť… Alebo je? Taká jednoduchá otázka prečo? Ako odpovedať?
Treba si sadnúť a rozmýšľať, čo spraviť inak. Natálka jej dlaňami poutierala slzy z tváre.
Aj to hovorí babka Emília? Monika sa cez slzy pousmiala.
Áno! A má pravdu. Veď aj s Lenkou som sa zmierila a odvtedy sa menej hádame. Len keď žalovala pani Marte na mňa.
Ty si už taká veľká… Monika pritiahla dcéru k sebe.
Nie som ešte veľká, mami. Keby som bola, Natálka sa odklonila a pošepky dodala, nebála by som sa tak.
Čoho sa bojíš? Monika sa zamračila.
Že raz budete na seba tak kričať, že odídete.
Kam odídeme?
Tam, kde je ticho. Veď predsa nemôžete byť stále tam, kde je zle. Tebe je zle, však, mami?
Je…
Bojíš sa, že vás stratím? Že zostaneš sama?
Áno… Natálka sa konečne rozplakala. A zostane len Macek. A čo, ak sa znova stratí, ako v taxíku? A budem už celkom sama! Pýtala som sa babky Emílie, ale vraj je už stará na to, že by bola mama.
Natálka! Zlatko! Prestaň. Nikdy od teba neodídem! Ty si moje dieťa.
A čo? Keď na seba kričíte, myslíte na mňa?
Samozrejme, že áno… Monika sa odmlčala. Ale jej dcéra má pravdu. Vtedy na nikoho nemyslí. Nič iné neexistuje, len zlostné slová, čo bolia ako rany bičom. Kedy sa taká stala?
S Jozefom sa stretli na univerzite. Monika bežala po chodbe, už meškala na skúšku, a zrazila čudáckeho, dlhého chalana. Rozbili sa mu okuliare, ona len zasyčala pardon a bežala ďalej.
Prepáč! zakričala len cestou a na poslednú chvíľu vbehla do učebne.
Skúšku spravila na výbornú, cestou domov tancovala od radosti. Leto, prázdniny, vytúžené jazero!
Chalan prišiel jej oproti a usmial sa na ňu.
Ahoj, rýchlik! Kam teraz tak letíš?
Začal jej hovoriť môj vláčik. Hlavne keď sa na neho hnevala.
Tak smiešne fučíš! Ani sa nemôžem na teba hnevať.
Keď rodila, všetky sestričky sa smiali, ako na ňu kričal na pôrodnej sále:
Nefuči, vláčik! Poriadne tlač!
Kedy prestal takto ju volať? Kedy začal byť mrzutý pri hádkach? Kedy sa vôbec začali hádať?
Mami?
Čo, drobček?
Je vám spolu zle? Ste urazení?
Monika mechanicky hladila dievčatku kučeravé pramienky vlasov. Kučeravá, celá po otcovi. Keď ju čakala, túžila, aby mala vlny po Jozefovi.
Len nie moje! Načo by boli dievčaťu tri perá na hlave?
Nekecaj, máš krásne vlasy!
Mám skvelú kaderníčku a dobrý strih. Predstav si, že by mala tvoju hrivu a moje oči! Chalani budú šalieť!
Všetko dopadlo podľa plánu. Zlatisté kučery a oči čisté ako voda na Štrbskom plese. Natálka bude veľmi krásna, keď vyrastie. Vlastne už je! Monika sa pristihla, že sa usmieva. Ako to mama vravievala? Hlavné, aby bol správny otec. Jozef bol výborný otec. Pre Natálku bol celý svet. To je ono! Natálka, nie ona sama. Prebodla ňou zvláštna žiarlivosť. Žiarliť na vlastné dieťa! Ale… je to pravda. Jej bolo nesmierne ľúto, až do špiku kostí.
Spomenula si, ako Jozef prichádzajúc domov ju obišiel, len tak na povinnosť pobozkal.
Kde je moja princeznička! Tu je! Natálka, mám ti čokoládku! Tvoju obľúbenú!
Po hraní s dcérou zapol film a s nasadenými slúchadlami sa ponoril do deja, nevšímajúc si, že Monika ukladá Natálku aj spratáva kuchyňu.
Ako v aute s Natálkou spieva pesničky a Moniku ignoruje. Potom sa pýta a ona musí všetko zopakovať.
Ako na ňu kričí, keď Natálka ochorie.
A bolo to znova… prvýkrát na ňu zakričal pred dvoma rokmi. Natálka mala vysoké horúčky, Monika nespala celú noc, všetkým úsilím sa snažila ju ochladiť. Lekár upokojoval, ona plakala od bezmocnosti. Vtedy na ňu Jozef zahučal:
Čo reveš? Bude jej lepšie, keď plačeš? Spamätaj sa! Čo si za matku?
Vtedy naozaj prestala plakať. Nie preto, že by sa upokojila, ale niečo v nej puklo a strašne sa zľakla. Je zlá matka… Svet zrazu vybledol, všetko ošedelo. Privoňala k Natálkinej horúcej hlave a až o chvíľu zistila, že už nemá horúčku. Natálka sa uzdravila, na tie dni sa zabudlo ako na zlý sen. Monika, ale už nikdy nezabudla ten pocit ničoty. Bola to krivda? Áno…
Natálka čakala pohľad na mamu, mlčala, premýšľala. Ale už neplakala, čo znamenalo, že je čas za otcom.
O chvíľu prídem.
Vymotala sa z maminho náručia a otvorila dvere.
Už neplač, dobre?
Monika neodpovedala. Premietala si deň za dňom svoj život s Jozefom. Naozaj bolo toľko zlého? A čo dobré? Bolo vôbec?
Bolo.
Ich randenie, pocit zaľúbenia pred svadbou. Pohľad, aký mal Jozef v očiach, keď sa stretávali. Cez okuliare mu stmavli, keď si vymenili pohľad.
Divne sa na mňa pozeráš…
Si krásna! Nechápem…
Čo?
Prečo práve ja?
Ty naozaj nevieš? žartovala a potom hneď stíchla, keď uvidela v jeho očiach ten odchádzajúci záblesk len ty si ten najlepší…
A svetlo sa vrátilo, Monika sa rozosmiala. Tak to malo byť!
Prečo teraz nevie, čo mu povedať? Vtedy vždy vedela.
Narodenie Natálky, prvé krôčiky, prvé slovo, prvá spoločná dovolenka. Prvý úspech po materskej. Ako sa tešil, keď sa jej podarilo niečo dôležité. Dokonca upiekol tortu, hoci ku kuchyni mal ďaleko. Vyhodili ju, lebo bola strašne sladká, ale Monika skoro plakala, keď ju vyhadzovala.
Urobím ti ešte lepšiu, neboj! Alebo ju zabalíme do krabice ako na kráľovských svadbách a vydrží sto rokov!
Nákup bytu, kedy sedeli na podlahe, lebo na nábytok nebolo peňazí, a tešili sa, ako vedľa na nafukovačke spí ich malá dcéra.
Treba druhé dieťa, tiež dievča odložil pohár a objal Moniku.
Druhé?
Myslíš, že zastaneme pri jednom dieťati?
Neviem…
Ja viem! Ale kým nezarobíme na dom a máme len dve izby, druhé prinesie až čas.
Druhé dieťa neprišlo. Monika nevedela, prečo. Lekári tvrdili, že sú v poriadku. Zo začiatku to bolelo, potom už menej. Ak má byť, bude. Ani sama nevedela, či druhé dieťa chce. Problémy sa nabaľovali ako lavína. Prvé hádky, najprv malé, potom už veľké. Malichernosti, ťažké slová, čo padali ako olovené gule medzi nich a zapĺňali celý malý byt. Ani by neverila, keby jej Natálka povedala, že tie slová sú ostré tŕne také dlhé, že zasiahnu priamo srdce.
Monika pustila studenú vodu a umyla si tvár. Stačilo! Dobre, zle… človek môže rátať donekonečna. Natálka má pravdu. Ak ťa trápi krivda, nič nebude fungovať. Buď zmieriť, alebo rozchod. Na chvíľu si predstavila, že Jozefa v jej živote už nebude. Nepríde večer domov, neobjíme dcéru… Zatriasla sa.
Natálka pribehla do kuchyne a potichu otvorila dvere. Otec sedel na stoličke, chrbtom k oknu.
Oci?
Natálka, nespíš ešte?
Je skoro! Natálka vyliezla otcovi na kolená. Kričali ste…
Prepáč.
Prečo?
Kričali?
Áno.
Neviem. Tak nejako to vyšlo.
Hneváš sa tiež na mamu? Natálka skúmala jeho tvár. Mala im to povedať dávno. Lenže vždy len sedela s Mackom v náručí a nič neurobila. Hlúpe! Keď sa pohádala s Lenkou, pani učiteľka ich posadila a nechala povedať obom, čo ich trápi. Potom sa spýtala, či im je lepšie, keď už nie sú kamarátky.
To mama povedala, že sa na teba hnevá? Jozef si privoňal ku kučerám dcéry.
Nie! Sama viem.
Odkiaľ?
Keď sa máte radi, obímaš mamu. A ona sa smeje. Keď ste urazení, kričíte. Je to pravda?
Jozef si Natálku obzrel.
Ty si už riadna slečna!
To isté povedala mama.
A čo ešte vravela?
Že ťa má rada. A aj mňa.
Natálka sledovala, ako sa otcova tvár mení. Vrásky na čele zmizli, už nebol zamračený. Spokojne zoskočila z kolien.
Idem za Mackom, dobre? Je tam sám a bojí sa.
Choď, miláčik. Jozef zamyslene pozeral za dcérou. Kedy sa vlastne s Monikou začali hádať? Nedokázal spomenúť. Všetko to prišlo nejako samo. Narodenie Natálky, Monika sa vzdialila. Malo to byť prirodzené, starostlivosť o dieťa… Ale kde sa stratilo teplo, ktoré ho kedysi upútalo? Monika bola vždy ako jarné slnko jemná, upokojujúca. To je ono! Chýba jej nežnosť. Domáce záležitosti riešila najprv s podráždením, potom s hnevom. Mal pocit, že robí všetko zle. Nečakal viac jej úsmev, keď sa vracal domov. Monika pri dverách zvraštila pery, keď ju pobozkal. K ďalšiemu rozhovoru už nebolo chuť. Dcéra do rúk, a radšej šiel do druhého izby.
Zle, vedel, ale nevedel to zmeniť. Snažil sa zlepšiť vzťahy, no nič nevyšlo. Dobre si pamätal, keď Monika plakala nad horúcou Natálkou. A pocit bezmoci. Nemohol nič urobiť. A ten odpor k sebe, keď nahnevane vykríkol na Moniku… Chcel sa ospravedlniť, ale keď uvidel jej pohľad, vedel už je neskoro. Nič nevráti. Slová sa premenili na múr, čo nešlo prekonať. Zlostil sa sám na seba, bál sa jej ublížiť ešte viac. Natálka sa uzdravila, ale vzťah s Monikou ochladol. Boli len spolubývajúci. Spájala ich už len Natálka. Už-už, keď si myslel, že to skončilo navždy, pri hádke povedal niečo, čo Monike nikdy neodpustí:
Spája nás už len Natálka. Keby nebola ona…
Pamätal si, ako Monika zmeravela. Pred chvíľou ešte kričala, znamenalo jej to, že jej ešte na niečom záleží. Po tých slovách sa len mlčky pozrela a odišla z izby. Odvtedy už skoro vôbec nehovorila, len v nevyhnutných veciach ohľadom dcéry. Nebola to tá Monika. On ju už nevidel.
Jozef si povzdychol a vstal. V byte panovalo ticho. Voda v kúpeľni už netiekla, Monika určite uspáva Natálku. Pozeral sa z okna na susedný panelák, kde zažínali a zhasínali okná. Uvažoval, že za každým z nich je iný život. Dobrý či zlý, ale iný. Aj ten jeho bude iný, ak odíde Monika a vezme so sebou Natálku. Zatriasol sa. Aký zmysel bude mať jeho život potom? Bude ako prázdna jaskyňa. Už tam nezostanú tie zelené rodné oči, ktoré tak veľmi miloval…
Spomenul si na rozhovor s vlastnou mamou. Mal možno pätnásť a pýtal sa, ako má správať k dievčatám.
Vezmi zodpovednosť na seba. Každá žena to ocení.
Ako to?
Aj keď môže za hádku ona, uvažuj, čo si spravil ty zle. Ako sa stalo, že sa obrátila chrbtom. Sú chvíle, že muž za nič nemôže, ale najčastejšie je chyba na oboch, len u muža je zväčša väčšia.
Prečo?
Lebo. Žena zriedka vedie. To len ak je silná a cieľavedomá. Väčšinou je vedená. Keď jej bude teplo, pokoj a dobrý pocit, bude aj tebe… A hlavne nezabudni žena nie je železná, ani kôň.
Ako to myslíš?
Niektorí si myslia, že keď sa žena nesťažuje, zvláda všetko sama, všetko je v poriadku. Ale nie je. Tvoja chyba, ak si nepomohol. Neskôr to pochopíš, keď budeš mať rodinu a deti a práce viac než dosť. Nechaj jej aspoň hodinku denne úplne voľné ruky budeš šťastný. A ak sa k nej budeš správať ako pred svadbou, budeš jej vzácny.
Ako?
Pred svadbou je najcennejšia. Chémia či čo, budeš ju vnímať ako najväčší dar, aký si dostal, a budeš s ňou zaobchádzať ako s krehkou vázou. Potom sa to vytratí a žena je už len samozrejmosť, ale ona si bude pamätať, aký si bol. Tak sa zamysli, synak.
A mama, prečo stále o žene hovoríš, veď ja sa ešte ženiť nechystám!
Aj o dievčatách ti poviem, len nech pochopíš, že každá z nich bude raz manželkou alebo maminou, aj keď ti to príde ďaleko, raz mi poďakuješ.
Jozef si prešiel rukou po tvári a pousmial sa:
Ďakujem, mama…
Ešte chvíľu stál, porozmýšľal, potom otvoril chladničku.
Natálka nevedela zaspať. Objímala Macka a druhú ruku mala okolo mamineho krku, ktorá už dávno spala. Mala smutnú, unavenú tvár. Dievčatko pohladilo mamičku medzi očami, tam, kde pribudla nová vráska. Nebola tam kedysi. Monika si vo sne povzdychla a vráska zmizla. Natálka objala mamu a zavrela oči. Aký by bol zajtra dobrý deň? Toľkokrát to už počula, ale zvyčajne bol deň len deň. Natálka zavrela oči ešte silnejšie a zaželala si niečo.
Budík Monika, samozrejme, nepočula, bol v spálni. Keď ráno vystrelila z postele a zbadala malé hodiny v tvare kocúra v Natálkinej izbe, zhrozila sa. Dnes meškajú do škôlky. Aj do roboty. Našťastie dnes ráno nič súrne.
Z kuchyne zazvonila lyžička o šálku. Monika prekvapene nadvihla obočie. Jozef je ešte doma? Divné. Potichu vstala, aby nezobudila Natálku a šla do kúpeľne. Umyla sa, pritom pozorne načúvala. Možno odíde skôr než skončí, a nebudú sa musieť rozprávať. Ale to sa nestalo. Otvorila kuchynské dvere a uvidela, ako Jozef stojí pri sporáku, kde bublo v džezve káva.
Dobré ráno… obzrel sa a Monika videla, že určite nespal. Oči mal červené, tmavé kruhy pod nimi.
Otvorila ústa, chcela niečo povedať, ale zastala a pozerala na stôl. Stála tam torta. S maslovými ružami. Zjavne ručná výroba. Prečo? Ak ju robil Jozef, určite bol hore celú noc. A ešte našiel tie zdobiace špičky na cukrársky sáčok, čo ona dávno hľadala.
Monika pozrela na muža a on urobil krok k nej.
Odpusť mi… Monika, prepáč za všetko. Som najhorší manžel na svete. Všetko bola moja vina, aj to, že som si ťa nevšímal, aj všetky výčitky. Ty a Natálka ste najlepšie, čo sa mi stalo. Ale bez teba by nebola ani ona. Viem, už sa nedá všetko napraviť, ale… možno o tom ešte popremýšľaš?
Monika sa mu dlho pozerala do tváre a potom mu dlaňou prikryla ústa.
Obaja máme viny. Máš pravdu. Musím si veľa vecí premyslieť.
To bude trvať dlho?
Tak sedem mesiacov ešte.
Jozef vytreštil oči, ničomu nerozumel.
Čo na mňa tak pozeráš? Správne si pochopil.
Jozef vstrebával jej slová, keď sa kuchynské dvere rozleteli a Natálka sa objavila na prahu s Mackom a zamrmlala:
Už ste sa udobrili?
Jozef a Monika sa na seba pousmiali.
Ooo! A prečo je tu torta? Dá sa jesť na raňajky?
Dnes môžeme všetko! Jozef objal Moniku a pošepol jej: Ľúbim ťa. Daj mi šancu.
A ty mne! pošepkala Monika a pozrela na Natálku. Ale neumytým dievčatkám sa torta nepatrí.
Hneď som späť! Natálka posadila Macka na stoličku a zahlásila: Prosím, dve porcie. Pre mňa a Macka!
Medvede predsa tortu nejedia…
Na to som tu ja. Pomôžem mu.
O pár rokov bude Monika kráčať po aleji parku s kočíkom, ponáhľať sa po Natálku do školy. Malý Viliam sa zobudí trochu priskoro a zamrnčí. Monika sa nahne pre chlapca, ale odzadu ju objímajú známe ruky.
Daj sem Jozef zdvihne syna a kývne žene. Počkáme tu.
Monika sa usmeje a vykročí k škole. Od zajtra má Natálka prázdniny. Lístky sú kúpené, kufre zbalené, Viliam uvidí prvýkrát more. Monika si spomenie na nie úplne ľahké tri roky. Koľko toho prežili pokusy o zmierenie, ktoré išli len pomaly, dvojmesačný čas u rodičov, uzmierenie, vďaka babke Emílii, a odchod svokry po ťažkých týždňoch. Narodenie Viliama. Prvé kroky, prvé zúbky, prvé slovo… Monika sa usmeje. Prvé slovo nebolo “mama”. Jozef chodil hrdo, žartoval a žmurkal na syna:
To je ono, synku. “Oco!
Natálka na prvej slávnosti v škole, vážna a trochu vystrašená. Rodičia sa zľakli, keď zbledla, ale zvládla to a cestou za učiteľkou do triedy sa ani neobzrela.
Mama!
Natálka! Monika ju vzala do náručia. Ako bolo?
Najlepšie! Pani učiteľka povedala, že sme dve najšikovnejšie ja a Lenka.
Šikulky! Monika objala dcéru.
Kde je otec a Viliam?
Sú v parku a čakajú na nás.
To je dobre. A Macek?
A kam by sme chodili bez Macka! zasmiala sa Monika. V kočíku čaká.
Natálka si vydýchla. Bratovi síce darovala svoju obľúbenú hračku, pretože s najbližšími sa treba deliť, ale Macka jej chýbal, hoci to nedala najavo. To mohla priznať len mame.
Pozerajúc na rodičov kráčajúcich pred ňou, ako si predávajú mladšieho brata a o niečom živo debatujú, Natálka sa naklonila k Macekovi v kočíku a zašepkala mu:
Myslíš, že už bude všetko dobré?
Macek sa na ňu pozrel guľatými očami a mlčal. Ale Natálke sa zdalo, že odpoveď predsa len počula.
