Od tej chvíle, keď Lucke zobrali to najcennejšie, už viac nechodila do búdy. Spávala priamo na holej zemi. Sotva jedla. Ignorovala svojho jediného priateľa, Sergeja
Prišiel ďalší november. Každým dňom bolo chladnejšie, obloha bola sivá ako olovo a ľudia sa balili do hrubých vlnených kabátov a šálov. Vzduchom sa už niesol prísľub zimy a Lucka vedela, že sneh príde čoskoro.
Zvedavá som, kedy do mojej búdy doplnia teplú slamu. Srsť mi síce stačí na to, aby som nezamrzla, ale v noci už cítim zimnicu až v kostiach, premýšľala suka, natiahnutá na vlhkej zemi.
Lenivo sledovala robotníkov, ktorí pobehovali po dvore s debnami, naloženými do veľkých áut, z ktorých sálal ťažký, nepríjemný pach. Na starú strážnu sučku si už dávno zvykli a nik jej nevenoval pozornosť.
Prečo tu ležíš? ozval sa hlas. K Lucke sa priblížil strážnik, ktorý si vyšiel von zapáliť cigaretu. Na čo ťa sem najali? Na stráženie skladu, nie na dvíhanie zadku ako rozmaznaný psík. Odfuj!
Pľuvol jej pod laby a odišiel. Volal sa Ľubomír a nemal Lucku rád od šteniatka bezdôvodne, jednoducho mu bola protivná.
O chvíľu sa pred skladom objavila tmavozelená Škoda. Lucka sa okamžite postavila na nohy.
Ahoj, parťáčka, prihovoril sa jej muž v šiltovke s neoholenou tvárou. Prišiel som ti spríjemniť noc.
To bol Sergej najlepší a najláskavejší zo všetkých strážnikov. Pre Lucku mal vždy milé slovo aj niečo chutné. Ani vo voľno sa na ňu nezabudol, priviezol slamu, aby ju zachránil pred zimou.
Sergej jej napchal búdu čerstvou, teplou slamou a z auta vytiahol misku s horúcou ovsenou kašou a kúskom mäsa. Počkal, kým Lucka všetko zje, vzal prázdnu misku a len potom odišiel.
Suka opäť zostala sama. Dobre, že už je skoro noc v spánku sa dá aspoň nachvíľu zabudnúť aj na hlbokú samotu, ktorá ju sprevádzala skoro stále.
Keď sa úplne zotmelo, Lucka sa pobrala k búde. Užuž vliezla dnu, keď sa naraz zastavila.
V slamenej kôpke svietili dve zelené bodky. Ozvalo sa hrozivé syčanie.
Lucka sa mierumilovne zadívala na neznámu návštevu. Stála tam vychudnutá čierna mačka s obrovskými, neprehliadnuteľnými očami. V jej pohľade bolo jasné varovanie:
Nedotýkaj sa ma. So mnou sú len problémy!
Napriek ostrostiu v jej očiach sa Lucka nečakane potešila.
Možno je búda malá, ale dvaja sa tam zmestíme, optimisticky sa pousmiala.
Urobila krok dopredu a v tom ju pohladila labka s pazúrmi ostrými ako britvy.
Ššššš! odvetila mačka na jej pokojné úmysly.
Tak dobre. Môžem prespať aj vonku, uvažovala suka a ľahla si pred vchod do svojej búdy.
Ráno sa zobudila zavčasu dúfajúc v raňajky ktoré každý deň netrpezlivo očakávala. Keď sa obrátila k búde, zbadala mačku, ako sladko spí.
Aká je len milá!
Z unimobunky vyšiel nevyspatý, zamračený Ľubomír. Bez slova hodil Lucke na zem trocha zvyškov a odišiel.
Podľa pravidiel mala dostať poriadne jedlo, ale Ľubomír sa nikdy neobťažoval. Hádzal jej, čo zostalo. Po takých jedlách ju často bolelo brucho. Ale komu by sa sťažovala?
Lucka ovoňala jedlo a ucítila cudzí pach.
Mačka! Tá si, akoby bola doma, spokojne hrýzla črievko zo salámy, akoby všetko bolo úplne normálne.
Lucka sa potešila, že mohla ponúknuť takej chudučkej tvorke niečo na zahryznutie.
Keď mačka zachytila jej pohľad, napäla sa, pripravená na útok. Ale suka len pokojne žula chlieb a zvedavo sledovala.
Prečo je nahnevaná? Možno chce aj ona chleba? zamyslela sa a rozpačito odložila svoj kus.
Celý deň sa navzájom striehli. Mačka s podozrením, Lucka s dobroprajnosťou.
Večer, keď Ľubomír končil smenu, znovu hodil Lucke zvyšky. Mačka sa vrhla na večeru.
No pozri sa! zalomcoval strážnik. To čo je za strigu? Zuza! Fúj, zmizni!
Mačka sa stiahla za Lucku. Suka chvíľu nechápala, ale rýchlo jej to došlo. Vycerila zuby, naježila srsť, pohľad mala tvrdý.
Ľubomír zafrflal a nechcel sa s nimi zapodievať radšej zmizol. Nový strážnik, čo prišiel po ňom, si zvierat ani nevšímal.
Mačka na Lucku hodila krátky vďačný pohľad. A suka uvažovala:
Striga tak ju nazval. Je to meno? Asi áno
Rozhodla sa: Mačku bude volať Striga.
Prišli mrazy. Striga sa opäť utiahla do slamy. Lucka ju nechcela rušiť, no predsa len nahliadla dnu.
Mačka jej pozrela do previnilých očí. Nerozumela, ako môže byť pes taký Ale odsunula sa, dovolila jej ľahnúť si k sebe.
Cez noc ležali tesne pri sebe. Nikdy nespali tak pokojne.
Odvtedy boli Lucka a Striga nerozlučné. Jedli, spali, rozprávali sa svojou rečou.
Keď Sergej prvýkrát zbadal vedľa Lucky mačku, nechcel veriť vlastným očiam: taká krehká, slabá a nebojí sa strážnej sučky?
Ale zakrátko pochopil zvieratá cítia priateľstvo a lásku a to nepozná hranice veľkostí.
Sergej sa začal starať aj o Strigu: vzal ju na prehliadku k veterinárovi, vyčesal zlepenú srsť, dával jej jedlo. O pár týždňov bola oveľa silnejšia.
Jedinou starosťou bol Ľubomír. Nahováral si, že čierna mačka prináša nešťastie, rozhodol sa jej zbaviť.
Raz ju dokonca chcel otráviť, ale Lucka zacítila podozrivý pach a prekazila to dávala si na všetko pozor.
V jednu zvlášť mrazivú noc ležali spolu v búde. Lucka lízala ďalšiu Striginu škrabaninu mačka sa neustále niekde túlala a niečo vyviedla.
Zrazu sa zachveli nosy. Divný zápach…
Lucka vyskočila von a začala hlasno štekať. Horí! Sklad bol v plameňoch!
Ľubomír vybehol z unimobunky, panikáril, prehmatával si vrecká mobil nikde.
Striga zamňaukala. Strážnik sa otočil mačka sedela pri padnutom telefóne.
Prešibaná striga! odmrštil ju, schytil mobil a volal hasičov.
Lucka pribehla k Strige. Tá krívala a vzďaľovala sa od dymu. Spoločne čakali na všetko v kríkoch.
Keď bol požiar uhasený, Ľubomír zanechal na mačke nenávistný pohľad.
Na druhý deň začula Lucka rozhovor pri strážnici:
Hovorím vám, zle z nej bude. Videli ste jej oči? Pravá striga! presviedčal Ľubomír.
A čo chceš urobiť? opýtal sa nezaujato niekto ďalší.
Odviezť do lesa, vybavené.
Lucka stŕpla. Srdce jej tŕplo bolesťou. Pritulila sa k spiacej Strige.
Zbláznil si sa? Tam neprežije! postavil sa Sergej.
Mne je to jedno! Nestačil požiar?
Pravda, čierne mačky nosia smolu pritakal niekto ticho.
Nikam nepojde! odsekol Sergej a odišiel.
Nadránom sa Lucka prebrala, ponaťahovala, zívla. Ako vždy sa obzrela po Strige.
Nič.
Prehľadala slamu prázdno. Vybehla von, pobehovala, zúfalo štekala.
Pri unimobunke zbadala čierny tieň. Rozbehla sa tam.
Bol to len igelitový sáčok, šuchotajúci vo vetre.
Otvorili sa dvere.
Čo tu chceš? Hľadáš kamarátku? povedal s trpkosťou Ľubomír. Už ju tu nenájdeš. Teraz šantí niekde inde.
Lucka sa mu dívala do tváre, dúfajúc, že povie niečo iné.
Aj tak Nič už nebude robiť. O chvíľu v lese zahynie. Možno už aj skonala.
Lucka nevydala ani hláska. Ani bolesť sa nedostala von.
Začal padať prvý sneh. Granáty snehu sa znášali na nehybnú sučku.
Odkedy jej vzali to najdrahšie, Lucka už viac nechodila do búdy. Spávala priamo na zemi, skoro nejedla, nereagovala ani na Sergeja.
Lucka, ver mi, ona je teraz na naozaj dobrom mieste. Je jej teplo a dobre. Veríš mi? šepkal Sergej, sadol si k nej a pohladil ju.
Aj ja chcem na to miesto. Chcem byť pri mojej Strige. Mohla by som za ňou ísť? Prosím
Predtým ešte počula rozhovor neznámych ľudí. Hovorili o nej, akoby už nebola živá, ale len vec. Spomínali, že doslúžila, že sklad potrebuje nového psa. Tohto starého je čas vyradiť
Ako to skončilo, Lucka už nezachytila. Už jej bolo jedno všetko, okrem toho jediného.
Sneh padal hustejšie, prikrýval ju mäkkou perinou. Pomalými viečkami privrela oči.
Možno sa mi už nikdy nechce otvoriť ich znova posledná myšlienka pred zaspaním.
Všetko postupne utíchlo. Lucka nevnímala telo, vône, vietor. A v tme sa zrazu objavil známy hlas:
Zobuď sa, kamoška. Poď, ideme so mnou.
Všetko potom bola hmla: teplo auta, mäkké sedadlo, dlhá cesta slovenským vidiekom, nové vône.
Žiaľ ju oslabil a skoro ochorelá tvrdo zaspala na Sergejovom zadnom sedadle za tichej hudby z rádia.
O pár hodín zastavili. Sergej jej pomohol vystúpiť, podopieral ju až kým nedošli k domu.
Budeš bývať so mnou.
Bolo jej to skoro jedno, ale nechcela smútiť dobrého muža, tak sa trochu potešila. Sergej rozumel aj bez slov.
Nič sa neboj, hneď ti bude lepšie, žmurkol a otvoril dvere.
Len čo prekročila prah, Lucka spozornela. Táto vôňa! Nepopísateľne známa!
V tej chvíli z parapety zoskočilo čierne klbko a rozbehlo sa k nej. Ešte skôr, ako sa priblížila úplne, Lucka vedela, že je to ona. Jej Striga!
Vravel som, že je jej dobre, usmial sa Sergej. Myslíš, že by som dovolil, aby ju tie hyeny vyviezli do lesa?
Ale pes a mačka na Sergeja nemali teraz čas. Mali si toho veľa povedať!
Keď sa obaja vyrozprávali po svojom a spokojne si ľahli, Lucka premýšľala: čo vlastne znamená slovo striga?
Už-už sa chcela spýtať, ale rozmyslela si to. Na čom záleží? Striga je moja priateľka. A to je dôležitejšie než slová.
A tak sa Lucka naučila, že priateľstvo a láska dokážu zahriať viac než akýkoľvek príbytok, a hoci niektorí ľudia nechápu, čo znamená vernosť, v srdciach zvierat zostáva navždy.
