Mama Katka
– Čo tu fňukáš? Rozfňukala si sa ako malá! Vonku to síce všetko kvapká, ale tu, na lavičke, máme už rovno labuťie jazero!
Tučnejšia, veľká žena, ktorú by človek mohol omylom zameniť so záhradnou chatkou, sa spustila na lavičku vedľa Klementíny.
– Dnes je horúco! A od rána ešte prší. Teraz tu dusíme ako v saune! Ani poludnie nie je a ja som mokrá ako prania na dvore v pondelok!
Žena vytiahla z kabely fľašu s vodou, pobabrala sa s vrchnákom a vytiahla ju k Klementíne.
– Chceš? Vraj keď sa napiješ vody, tak ťa upokojí. Mňa teda nie. Aj keby som vypila vedro, stále by som bola v strese ako maturant pred ústnou z biológie.
Klementína sa na ňu dívala s hrôzou. Veď dnes má už hádam všetko zlé za sebou, ale osud má zjavne zvláštny zmysel pre humor… ešte aj táto!
Plnších ľudí nikdy nemusila. Vždy ju deprimovalo, ak sa človek nechá zájsť. Cvičiť pár klikov a trochu menej chleba, to predsa nie je raketová veda! Nesympatické faldy, obrovské šaty, pot a ten špecifický odér… fuj! Jediný raz, čo ich s kamarátkami v kúpeľoch stretli v bazéne, tak…
– Do bazéna nejdem, baby! Dnes mám voda dosť aj tak! – zahlásila jej kamarátka Líza a natiahla sa vo svojom závideniahodnom plavkovom tele. Za toľké hodiny v posilke, nie div!
– Prečo? Veď sme tu doma!
– S tým? ukázala prstom za seba. Stačí mi pohľad a už sa mi zatočí žalúdok. Idem ležať!
Klementínu vtedy tie slová zabrneli, ale ruku na srdce, súhlasila. Veď keď sa nevieš dať dokopy, sed doma. Tu to kolegyňa vystihla.
A teraz, osudová irónia sedí s niekým aspoň trikrát plnším než tá z bazéna. A tá nie že mlčí ona ešte aj stále čosi rozpráva! Ale z lavičky by nevstala, ani keby jej pod zadkom horelo, bola tu už hodiny, najskôr fňukajúc, potom len prázdno civiac na stenu.
Začala počúvať tú dychvyrážajúcu susedku, keď:
– Veľmi pekná si! Kufor nemáš, kabelku tiež nevidím. Takže nikam necestuješ… alebo nemáš kam ísť?
Klementína odlepila pohľad od steny a prvýkrát si poriadne obzrela ženu: tvár s veľkými jabĺčkami na lícach žiarila úsmevom, ktorý zhasol vo chvíli, keď Klementíne ušla slza a rozplakala sa ako dažďové mraky. Žena ju objala a Klementína, v momente, kedy už mala len moderný zostrih a hlavu v cudzom objatí, zachytila jemnú bylinkovú vôňu. Nie pot, ale niečo ako levanduľa so sedmokráskou… až sa podvedome rozrátala, či je to prášok na prádlo, alebo vážne má žena blúzku máčanú v bylinkách. Pripomenulo jej to vôňu maminých rúk mamu si pamätala len hmlisto. Bola škôlkarka, keď mama zahynula. Jediná spomienka lúka plná kvetov, mama pletie venčeky… a jej ruky voňali presne rovnako.
– Čo sa odťahuješ? Kto ti ublížil?
Klementína najprv krútila hlavou, ale nakoniec prikývla.
– Potvory všelijaké! Takúto kočku dohnať k slzám! žena vybrala z kabely vrecko s obloženými chlebíkmi a veľké červené jablko. Tak, jedz!
Rozvinula vrecko, a Klementínu prebodol hladový zvierací pohľad. Nejedla už takmer deň, peňaženku mala prázdnu, skončila s tým, čo mala na sebe.
– Chyť! To je šunka, kuracia. Zdravé. Ja som robila. Jesť budeš, si suchá ako sušienka!
– Ja mäso nejem…
– Nekecaj! žena jej vopchla chlieb do ruky, rozdelila jablko a odignorovala námietku.
– Nič… Klementína pozorovala tieto pracovité, nevidiace manikúru ruky a uvedomila si, že útek za dobrodružstvom asi nebol najlepší plán. Pustila sa do chleba a zavzdychala od slasti.
– Chutí? Však? Ostatné je hlúposť!
Žena sa rozvalila na lavičku, zadívala sa na Klementínu, čo mala už jedno jedlo za sebou a skladačkovo sledovala aj ďalšie.
– Jedz, poriadne sa naj! A povedz, čo sa ti prihodilo, že si sama, bez kufra a, priznaj, aj bez peňazí?
Klementína len kývla, slzy jej znova tiekli.
– Neplač! Najprv porozprávaj, potom môžeme nariekať obidve.
No chcelo sa jej vôbec? Ale voľby už nebolo.
Z domu ušla včera. Teda, utiekla, po tom, čo jej otec vyhlásil, že nie je jeho dcéra a že na ceste majú vlastné dieťa. Doteraz nemohla tomu uveriť. Celý čas ju vychovával, bol to jej tatko, a teraz?
S macochou sa nikdy nezžila, hlavne keď bola len o pár rokov staršia ako ona Ingrida mala hneď našpúlené ústa, ako ju prvýkrát počula.
– Si milučká! zaskučala macocha a Klementína vedela, že je koniec všetkému normálnemu.
Samé ťapky, šplechy, donášky otcovi… čítankový príbeh. Ale čo, zvykla si, že otec je vždy pri nej. Lenže svet sa otočil naruby…
Poslednou kvapkou bol ich rozhovor, keď otec položil papiere na stôl, nech si prečíta. Bola adoptovaná len pármesačná. Kto bol jej pravý otec, nevedela. Mamy sa už nespýta.
Pol noci len hľadela v strop, ráno si hodila bundu a vyšla. Kam? Netušila. Ráno už len zamierila na stanicu. Mobil vybitý, s nikým nechcela hovoriť. Dobrých priateliek nikdy nemala, večne sťahovka, nemala si čas vybudovať pevné kamarátstva. Tých, čo poznala teraz, by ruky za ňu určite nepodali. Všetci len napodobňovali starú rozprávku: Maj sa rád, na ostatných kašli a príde úspech!. Tričko s malým čertíkom zo seriálu, ktorý sa postavil proti týmto rečiam, nosila, pokým ho nestratila.
Žena počúvala pozorne, nepretrhla ani vetu a na konci len podala Klementíne balíček s vreckovkami.
– Vytri si.
Zaštrachala ešte v preplnenej kabelke, vytiahla peňaženku.
– Počúvaj. Tatkovi zavolať treba, ale to počká. Mobil máš?
– Je vybitý.
– Jasné. Tu máš.
A podala jej starú nokiácku tehlu.
– Kukáš? Že nie je trendy? Ale vieš aký je praktický? Dcéra mi ho podarovala. Volaj alebo napíš SMS, že si OK. Nebudeme ho ďalej znepokojovať.
Zatiaľ čo Klementína sms-kovala, žena sa dvihla, narovnávala pokrčenú a slzami obohatenú blúzku.
– Som teta Katka. Bývam v domčeku za dedinou. Chceš ísť so mnou? Ak nemáš kam, nie je to najhorší nápad, čo povieš?
– Prečo?
– No čo prečo?
– Prečo mi chcete pomôcť? Veď som vám cudzia…
Žena sa usmiala, zobrala Klementínu za bradu, mala mäkké, teplé prsty.
– Lebo cudzie deti neexistujú.
– Ale veď už nie som dieťa…
– Kdeže, a ešte aké si! Pohni kosťami, nech nám vlak neujde.
Tak sa Klementína ocitla u Kataríny Tóthovej.
Cestu vlakom zvyšok prespala. Potom, o pol tretej, Katka ju jemne prebudila:
– Vstávaj, mládež, už sme tu!
Na peróne niekto zodvihol ruku a kým sa stihla Klementína spamätať, tetu Katku skoro povalila štíhla, vysoká žena:
– Mama Katka! Ani druhú električku kvôli tebe nestíham! Už som myslela, že dnes nedorazíš. Ako Nina?
– Všetko v poriadku. Býva u Jaška. Za pár dní ich pôjdem pozrieť.
– A čo doktor?
– Sľúbil vybaviť všetko. Je mladý, ale vyzerá šikovne.
– A toto je kto? spýtala sa so zdvihnutým obočím.
– Svetlana, nechaj teraz otázky. Sme hladné.
Na parkovisku čakal embéčko, ktoré vyzeralo tak vtipne, že Klementína potlačila smiech.
– Čo? To je originál! Bráško ho pomaľoval sám!
– Aerografia. opravila ju Klementína automaticky, skúmala namaľovaného kocúra Humphreyho.
– Mama Katka, kde si takú múdru, čo pravopis opravuje, našla?!
– Na stanici.
– Ako mňa…
Zvyšok cesty Svetlana viezla tak, že na zákrutách mala Klementína radšej oči zavreté.
– Neponáhľaj, Svetlanka! usmiala sa Katka dozadu. Ja už na to zvyknutá, ale mala ešte nie…
– A zvykne si! Svetlana zabrzdila pred domom. Dorazili sme!
Vybehli deti. Katka ich pohladila po hlavách, usmievala sa na celú dedinu.
– Moje poklady!
S jej rodinou sa Klementína zoznamovala týždeň. Nevedela pochopiť, kto je vlastne kto, až ju Svetlana zobrala domov a vysvetlila:
– Pozri. Tu žijú traja naši Zina, Michal, Anička, všetci s rodinami, ich deti už určite poznáš. Vedľa býva Oľa s dvojčatami, za rohom Verka tú sme vydali len minulý mesiac. Na konci dediny sme my s rodinou a bratom Sášom, Nina žije tiež naokolo, s jej synom Jankom. Ten má srdiečko ako z medu choré.
– Už v tom mám riadny guláš…
– Stačí čas, zapamätáš si. Nás je proste priveľa.
– Teta Katka je hrdinka… toľko detí!
Svetlana sa rozosmiala.
– Tie ona nerodila. Sme adoptovaní, ako ty!
Klementína stuhla.
– Ako to?
– No proste! Dlhý príbeh.
Dom Svetlany bol malý, ale domáci. Kuchyňa voňala po bylinkách, z okien ručne vyšívané záclony so zabudnutými kvietkami len tak žiarili.
– Tie vyšila Viktorka moja dcéra. Každé z detí má svoju Viktorine s nezábudkami, Jožkove s makmi, Lízine s margaretami… Keď som ich čakala, nič iné mi nezostávalo, keď ma držali na rizikovom.
– Krásne! Klementína hladila kvety.
– Naučila ma to mama. Prijala ma, keď som nemala kam ísť. Moji boli šikovní, to hovorím už ľahko… Ešteže si skoro nič z detstva nepamätám. Keď je bolesť veľká, človek zabúda, hovorila mama.
– Dissociatívna amnézia.
– Prosím?
– Strata pamäti.
– Ty si múdra, že?
– Chcela som byť psychologička. Čítala som veľa. Len zdravie… chrbtica. Otec platil školu, no už nebude. Prácu si ale nejakú nájdem.
– Povieš mi aj svoj príbeh? Rada by som počula.
A Svetlana jej rozpovedala: utiekla z domu v trinástich, a Katka ju našla na stanici. Nakŕmila, pobrala domov. Najskôr sa jej ani podarilo adoptovať, potom áno. Potom prišiel Sáš a ďalší. Nik z nich neskončil na ulici.
– A teta Katka má svoje deti? opýtala sa Klementína.
– Nie. Vieš, prečo je taká bacuľatá? Nie preto, že by veľa jedla. Ona má cukrovku, už dlho. Srdce jej tiež neposlúcha. Všetky tie diagnózy pred nami tajila, lebo by ju ako pestúnku neschválili. Liečila sa až keď bolo zle. Jej sestra je doktorka, tá ju mala pod palcom… Ale prečo je vlastne sama… Svetlana na chvíľu zmĺkla. Bola krásna, aspoň čo viem z fotiek. Milovala jedného, ale skolabovala jej rodina, potom zdravie. Kedykoľvek o tom rozprávame, vždy len krátko, nikdy do hĺbky. Jej ex-manžel si svoje odsedel po tom, ako ju zbil… Katka sa z toho nevyhrabala. Doma sa postarala o všetkých, rodičia rýchlo zomreli, sestra ďaleko. Deti mať nemohla. Nás však našla. Ona hovorí, že neprišla k deťom, ale ony k nej. Každý mal svoj príbeh na celú knižnicu.
– Ale kde na to brala? Veď peniaze! spýtala sa Klementína.
– Večný otáznik. Prišli sociálne dávky, ak vyboxovala, čo sa dalo, právne vedomosti má už ako sudca. Ale za väčšinu môže Palko.
– Kto je Palko?
– Palko. Teta ho našla v meste na ulici. Ušiel z domu, chorý, zanedbaný, hladný. Nik mu nechcel pomôcť, až Katka. Skamarátil sa, ona zobrala domov. Do týždňa prišiel Palkov otec, pán Seman, veľký pán vo veľkom mercedese. Má ďalšie deti, ale Palka nezavrhol, aj keď je pomaly naozaj iný má svoje špeciálne potreby. Otca im nezmeníš. Deti, ochranky, sestričky, domy… Katka mu pomáhala, ale vzdať sa ostatných mojich detí nemohla. Tak vzniklo partnerstvo on jej veľa pomáha (aj s právom), a ona raz za čas navarí, zasmeje sa. Vďaka nemu majú všetci väčšiu šancu na normálny život.
– To je naozaj rozprávka.
– Verila by si, keby ti to niekto rozpráva, niekde v meste?
– Ani náhodou…
– A predsa je to pravda. Keby nebolo Katky, nebolo by nás…
Keď ručička na kuchynských hodinách preskočila, Svetlana vyskočila.
– Dobre, dosť už bolo rečí! Sáš ide z práce a manžel Rusko príde. Ty tu pekne poobeduješ!
Klementína sedela pri stole ako v krásnej reklame na rodinné šťastie. Decká, chlapi, čo štípnu ženu po líci na privítanie, vtipy, smiech. Ona poznala iba samotu s otcom, po príchode Ingrídy už len svoje štyri steny v izbe. Teraz jej oči zaliali slzy.
– Halo, veď som to už dochutila, netreba soliť okrošku! objala ju Svetlana a sušila líca.
Tu Klementína po prvý raz vyrozprávala všetko, čo mala v sebe, o mame, otcovi, macoche… Svetlana jej neskákala do reči a potom len povedala:
– Vieš čo? Nehnevaj sa na otca. Roky ťa vychovával, prijal za svoju. Teraz je mimo z radosti, no niektorí chlapi proste nevedia byť rodičia. U teba mám pocit, že bol presvedčený, že deti nebude môcť vypiplať. A už robil test na otcovstvo, že?
– Ako vieš?
– Lebo rozumný pracant. Takých nič nezastaví.
Potom jej rozpovedala, že aj u iných vie byť radosť riadny výbuch. Práve tú emotívnu Ninu, u ktorej malý Jarko bojuje so zdravím, musela rodina držať nad vodou, inak by to nezvládla…
– No a? Klementína nechápala.
– Veď mohla ísť na potrat, ale nedala. Nepustila nikoho k sebe, len Najdu…
– Kto je Najda?
– Pes. Nina žila do štyroch v búde, s ňou. Katka ich zobrala oboch.
Do kuchyne vbehlo dievča.
– Teta, prišli po Klemu! Babička odkázala, že domov!
Svetlana ju poslala za otcom a pohladkala Klementínu.
– Nina má fajn decká. Ty choď, alebo ťa mám odprevadiť?
– Sama to zvládnem. Klementína ju objala. Ďakujem.
– Za čo? Pamätaj, máš tu doma. Keď bude zle, vieš, kam ísť.
– Je to zvláštne, Svet… Tí ľudia, všetci nie vaši, ale žijete ako rodina…
– Rodina nie je len krv, ale duša. A to je niekedy pevnejšie…
Otec, čo po ňu prišiel, nevedel kam skloniť oči. Klementína ale netušila, že Katka po nej bola v meste a porozprávala sa s jej otcom. Výsledok stál pred ňou a pýtal odpustenie a návrat domov.
– Nie, oco. Prepáč. Nechcem. Takto to bude lepšie.
– Pomôžem ti, zaplatím byt.
Klementína pozrela na Katarínu a prikývla.
– Budem veľmi vďačná, ak mi na začiatok pomôžeš. Chcem si však nájsť prácu, prejsť na diaľkové a živiť sa sama.
– Vybavím to.
– Nie, oco. Ja som sa tak rozhodla. Už je čas začať žiť podľa tvojich vlastných rád.
Nielenže jej otec školu zaplatí, ale Klementína vyštuduje psychológiu a bude uznávanou detskou poradkyňou v meste. Záznamy na jej termíny sa budú plniť týždne vopred. Ingrída porodí syna, ona sa bude úprimne tešiť, no navštevovať ich bude len občas rodina, ktorú jej dala teta Katka, jej bude omnoho bližšia. Keď neskôr Katka ochorie, Klementína príde a postará sa o ňu. Pol roka boja bude najťažších, no zároveň najšťastnejších v jej živote. Ľudia, čo ich prijali ako naozajstnú rodinu, ostanú stále nablízku.
Rodina spraví všetko, aby Katarína vyzdravela. Už nikdy nebude chodiť ako predtým, reč sa pletie, no Sáš a Rusko jej zrobia veľkú lavičku ku bránke a ona tam bude vládnuť ako dobrá kráľovná.
– Ako sa vám sedí na tróne, pani Katka? Dáme čaj, vaše veličenstvo?
Deti tam budú behť a vybíjať si sudcovské verdikty u starej mamy:
– Babka, ja som sa rozhojdal až po bránu! A Ferko dal gól, prvý raz, krásny! To už by si nás mohli zobrať do reprezentácie našich by nik neporazil!
Až keď bude môcť bezpečne odísť, Klementína sa vráti do mesta. Prvú pozvánku na svadbu pošle samozrejme Katke.
– Mama Katka, budeš pri mne?
– Vždy, dievčatko moje, vždy…
