Ahoj, tak ti musím niečo povedať, čo mi úplne vyrazilo dych. Predstav si, že mi zavolali a v telefóne niekto hovorí: Dobrý deň, vaša manželka porodila dvojčatá! Zostal som ako obarený veď mám 52 rokov, aká manželka, aké deti? Ale zvedavosť mi nakoniec nedala pokoja, sadol som do auta a vybral sa do nemocnice v Bratislave.
Vošiel som na izbu a skoro som spadol na zadok. Na posteli ležala moja bývalá žena a vedľa nej, na oboch stranách, spali dve malinké klbká šťastia.
Ľubka, čie sú to deti?
Tvoje, odpovedala úplne pokojne.
Ani som nevedel, čo na to povedať, len som na ňu neveriacky pozeral a snažil sa pochopiť, čo sa to deje.
Veď máš 49 rokov. A my sme sa rozviedli už dávno
Áno, pred siedmimi mesiacmi. Vtedy som ešte netušila, že som tehotná.
Ale ako je to možné?
Myslela som si, že mám už prechod. Ako som mohla tušiť, že naše horúce rozlúčenie dopadne takto Ale nič od teba nechcem. Len som ti to chcela oznámiť.
A ja: Dvojičky Koľko rokov sme sa snažili a nič. Úplne neuveriteľné.
Aj ja som bola v šoku. Ak mám byť úprimná, zistila som to až v piatom mesiaci. Myslela som si, že mi už šibe z tých pohybov vo vnútri…
Vieš, v podstate som sa ani veľmi nečudoval. Ľubka mala vždy plnšie tvary, bol to jeden z dôvodov, prečo sa mi páčila, a nikto si nikdy nič nevšimol. Spoznali sme sa, keď už bola trochu pri tele, a život s ňou bol fakt fajn. Túžili sme po deťoch, liečila sa, skúšali sme všetko možné, ale nič nepomáhalo.
Neskôr sme si povedali, že budeme žiť len pre seba pracovali sme dosť, ale vedeli aj oddychovať Tatry, Jadran, Budapešť, Praha, kde sa len dalo. Posledných päť rokov však medzi nami niečo vyhaslo. Zmierili sme sa s tým, že deti nebudú, a po čase to na človeka doľahne začne rozmýšľať, že na cintorín mu možno ani nikto nepríde.
Viac sme sa hádali, Ľubka pribrala ďalších pätnásť kíl a jedného dňa mi povedala:
Ubližujeme si. Myslím, že by sme sa mali rozviesť. Možno sa ti ešte podarí byť otcom.
Nechcel som to, ale Ľubka bola rozhodnutá. Bolo to ťažké, no išiel som.
Neskôr mi priznala, že sa hanbila povedať mi o tehotenstve bála sa, že deti nebudú zdravé alebo že ich nedonosí. No a tu zrazu takýto dar z nebies.
Ešte v ten deň som zašiel do obchodu, kúpil prsteň, kyticu ruží a keď som sa vrátil do nemocnice, požiadal som ju znova o ruku. Prešli dva roky. Sme spolu, deti sú zdravé a šťastné a my tiež mladí už síce len v srdci, ale to vôbec nevadí.
A povedz, išla by si do detí v takomto veku? Alebo si myslíš, že na šťastie existuje dátum spotreby?
