Jedna staršia žena z Bratislavy mala psíka. Jej syn jej daroval mimoriadne drahého, maličkého psíka, úplne drobného. Po infarkte, ktorý prekonala, jej ho kúpil, aby mamu psychicky podržal a trochu rozptýlil od smutných myšlienok. A, čuduj sa svete, naozaj to zabralo.
Starenka úprimne, bola to už naozaj starenka sa začala cítiť lepšie. Stav sa jej zlepšoval! Každé ráno chodila na prechádzky so svojou Drahunkou; viedla ju na tenučkom vodítku alebo ju nosila v špeciálnej taške. Drahunka lebo bola taká drobnučká, že sa jej dotkla dlaňou, a už viac nebolo treba. Psík bol veľmi prítulný, poslušný, hravý.
Raz, keď sa starenka s Drahunkou prechádzala po petržalskom sídlisku, zastavilo vedľa nich auto. Mladý muž a dievča z neho vystúpili, veľmi ich zaujal Drahunkin rozkošný výzor. Poprosili, či si môžu psíka pohladkať. Pani Terézia váhala, nechcela dovoliť cudzím ľuďom dotýkať sa jej psíka, ale bolo jej trápne odmietnuť. Podala teda Drahunku k oknu auta. Dievča ju okamžite schmatlo a chlapec okamžite dupol na plyn.
Starenka začala utekať za autom, kričala a plakala zúfalstvom. Potkla sa, tvrdo spadla na chodník a stratila vedomie. Susedia pribehli, privolali záchranku a odviezli ju v bezvedomí do nemocnice. Jej syn, Juraj, za ňou prišiel a našiel svoju slabú mamu s modrastými perami, ktorá so slzami v očiach šepkala len meno svojej Drahunky. Plakala a šeptala: Drahunka… Drahunka…
Juraj ak chcete vedieť vypátral tých mladých ľudí. Susedia si zapamätali auto a spoznali aj po kom chodia. Juraj oslovil svojich kamarátov jeden z nich robil u polície. Nebol to pre nich problém zistiť, kde býva majiteľ auta. Obrovská nová vila na Kolibe, drahé auto zaparkované pred domom ten človek nemal o peniaze núdzu.
Juraj sa pred dom vybral. Donútil ich otvoriť spôsob nie je dôležitý a tam uvidel Drahunku. Psík bol v strašnom stave: od dňa únosu nič nejedol ani nepil, len nariekal a napokon už ani to nie, len ticho kňučal. Ukradnutý psík bol zlodejom skôr na príťaž chceli sa s ním hrať a baviť sa, no dostali len vystresované, choré zvieratko.
Juraj Drahunku vzal. Nezáleží na tom ako, ale jednoducho ju zobral späť k mame. Zlodejom už aj tak bola ľahostajná nebola pre nich radosťou, skôr bremenom.
Pani Terézia sa šťastne uzdravila. Aj Drahunka sa dostala z najhoršieho. Odvtedy sa spolu prechádzajú ešte opatrnejšie, k cudzím nejdú ani na krok, a keď niekto cudzí prichádza, Drahunka sa okamžite ukrýva v taške. Našťastie všetko dobre dopadlo.
Chcela by som povedať len toto: nikdy nekradnite cudzie šťastie. Cudziu lásku. Možno práve to je všetko, vďaka čomu človek prežíva druhý človek, staré auto, malá záhradka alebo prvé miesto v nezmyselnej, zanedbateľnej súťaži… Práve to mikroskopické drží človeka pri zemi.
Neberte iným ich malého psíka len pre vlastné potešenie. Ukradnuté šťastie nikdy neprinesie radosť prepáčte mi, že to opakujem. Kvôli niečomu takému malému možno človeka aj zabiť. Kvôli tomu, čo mu bolo všetkým. Duša je možno len pár gramov, hovorí sa. Ale v nej je celý náš život.
