Niektoré zvláštnosti rodiny Alžbetky Krásnovskej
– Alžbeta so psom vyšla…
– Bože, čo jej zasa s tým úbohým zvieraťom napadlo? Veď Chipo nemá teraz chvost fialový, ale ružový! Pozri, pozri, ako ním vrtí!
– Čo už, je to dievča s istými osobitosťami. Ale poviem ti, má dobré srdce a je čestná! Kde teraz nájdeš niekoho takého? Keď bola babka chorá, Alžbetka nevyšla z nemocnice. Iba lietala okolo, úplne zabudla na svoj vlastný mladý život.
– No jasné! Len včera som videl, ako ju nejaký veľmi sympatický mladý muž viezol autom až k vchodu.
– Možno bol len vodič z Bolt-u!
– Ale kdeže! Odkedy tak vodiči bozkávajú slečnám ruku na rozlúčku?
– Fakt?
– Nuž, hovorím ti, čoskoro nám Alžbetka pôjde pod čepiec.
– Tak nech sa jej darí! To sa babka poteší. Takú vnučku vychovať! Múdra, pekná, slušná! Keby ešte nemala tú prácu, bola by úplne dokonalá!
– A čo ti na jej povolaní nesedí? Veď je vyšetrovateľka!
– Vieš, to nie je práca pre ženu.
– Ale no! Kto dnes zákony cení tak, ako tvoja babka? A ako vyšetrovateľka sa predviedla parádne! Dokonca o nej písali v novinách a v televízii mali reportáž, kde ju chválili. Tak čo už!
– Ja nič nehovorím. Nech jej Boh žehná! Už od detstva bolo jasné, že niečo dokáže. Spomínaš, aká bola?
– Jasné. Celá po babke. Dievča s ohňom v žilách!
Táto osoba, o ktorej sa toľko šuškalo pred vchodom na lavičke, prešla popri nás, slušne nás pozdravila a raz dva vyskočila za veselo poskakujúcim psom so svojím ružovým chvostom, pripomínajúcim farebný súmrak.
– Tá už zasa beží! Kamže to ide?
– A kamže by? Ide pre sestru! Katarína dnes prilieta!
– A odkiaľ to vieš?
– Sama mi to hovorila. Aha, už taxík prichádza!
Z auta vystúpila vysoká, štíhla dievčina, bez slova len objala rozbehnutú Alžbetu a zahvízdala na psa krútiaceho sa okolo ich nôh.
– Alžbeta! Zase si niečo vymýšľala so psom?!
– Ale čo… nie je to pekné? Oblúbený odtieň našej babky.
– Ach, ako som sa na teba tešila, ty moja úžasná čudáčka!
Alžbeta objala sestru a rozosmiala sa.
V Petržalke celé okolie vedelo, že Alžbetka Krásnovská je dievča svojské. Zvláštnosti sa u nej objavovali už od čias, keď splietala dve úzke vrkoče, na ktorých viseli obrovské mašle uviazané starostlivou babičkou. Pozdravila každého suseda a usmievala sa na všetky tie svoje trošku pokrivené zúbky, dokým do toho neprišiel nový dedko zubár. Potom vždy pridala nežné: Ako sa máte?
Lenže na túto otázku prestávali odpovedať aj tí, ktorí nemali žiadne tajomstvá úschované v skrini, alebo upovídaných papagájov, ktorí by mohli prezradiť všetky domáce záležitosti.
Pravda bola taká, že sa Alžbety báli.
Táto milá malá slečna bola veľmi zhovorčivá.
Ale len to by nič neznamenalo! Veď aké hlúposti dieťa vytrúsi! Smiešne…
Lenže Alžbeta nerada len tak hovorila. Vedela majstrovsky spojiť čokoľvek počuté a videné, prepojiť body a bez mrknutia vyklopiť pravdu presne tam, kde sa to najviac týkalo.
– Teta Táňa, keď ste boli v robote, u vás bol strýko Štefan u tety Ivety zo sedemnásteho. S kyticou! Presne rovnakou, akú ste dostali na narodeniny žlté kvety, ale oveľa väčšie! Pýtala som sa, či si môžem privoňať, no povedal, že nie a šiel k tete Ivete. Prečo jej kvety môžu voňať a ja nie?
Tatiana, ktorá mohla mužovi dovoliť vešať na uši všetko možné len na tému neskoré šichty a nadčasy, zmeravela, zahľadela sa po susedkách či to nebodaj počuli a zrýchlila krok. Zabudla pozdraviť babku.
– Dieťa, prečo to hovoríš tete Táni? Ona sa ťa nič nepýtala! Babka na Alžbetu hučala, ale dôvod nikdy neprezradila.
Alžbeta bola urazená.
Nerozumela, prečo ju karhajú. Veď nič zlé nepovedala. Alebo áno?
To bolo najzvláštnejšie a najnepríjemnejšie. Keby jej babka vysvetlila, prečo nemá spomínať, aké kvety nosí ujo cudzej pani, možno by nabudúce bola ticho.
Lenže babka po takýchto prešľapoch zhorkla ako socha na Šafárikovom námestí, kam sa v nedeľu často chodili prejsť. Držala vnučku pevne za ruku, stisla ju, občas nespokojne zaťala pery a prísnym pohľadom dala najavo, že sladká večera dnes nebude.
Alžbeta z toho nebola nadšená. Bola urazená, až kým si nespomenula, že hrdličky na babkinej hlave nesedia a vlasy neschytajú nálepky ako plešina pána z námestia…
O legendu o plešatom vodcovi jej rozprával prijatý dedko, ktorý bol vždy o niečo konkrétnejší než babka a na Alžbetine otázky odpovedal rovno.
– Prečo je plešatý? mračila sa na sochu.
– Lebo mal veľa starostí! dedko mal rád veci jasné.
– Mal ťažkú prácu? Nebol náhodou detský zubár, ako ty?
Predstavila si ako si socha sadá v ambulancii vedľa deda a deti v čakárni si v hrôze všímali tú obnaženú guľatú hlavu hneď medzi dverami pod hlasné: Ďalší!
Dedko sa na vnučku díval zvláštne a smial sa:
– Keby bol! Možno by bol svet iný. On bol vodca!
– Vodca? Keby bol naozaj, mal by na hlave perie, ako v tej knihe, čo sme spolu čítali. Ale on je úplne bez vlasov. A keby sme dali na hlavu vtáčie pierka, ako sa volá?
– Pokrývka hlavy?
– No vidíš! Ale na to by skôr orlie perá trebalo!
– Ale načo orlov? Tí sú krásni a nerobia bordel ako tí holuby. A babka hovorí, že to je nevhodné! Pamätáš? Na rybačke, keď si šiel za kríky…
Dedko sa rozosmial tak, že ľudia na námestí za ním otáčali hlavy, a Alžbeta len krčila ramenami nevidela na tom nič smiešne.
Ale otočila sa k dedkovi vážnou tvárou a povedala:
– To by mal človek byť skromný! Veď skromnosť je ozdoba! Nemám rada, ak ma niekto zahanbuje! Rob sa pekne, dedko, inak sa budem za teba hanbiť!
Dedko sa raz, dva ukľudnil, chytil Alžbetu za ruku, kúpil jej pri stánku zmrzlinu takú tajnú.
Tajná bola preto, lebo babka prísne zakazovala sladkosti pred obedom. Ale keď to bol dedko, na zákazy zabúdal a vnučke tak raz, dva, padla zmrzlina. Jediné, čo Alžbeta nikdy nevyzradila, bolo práve to.
– Alžbetka, ak to povieš babke, nikdy mi to neodpustí.
– Bude škandál?
– A aký! Vieš, že má temperament a je zvyknutá, že ju všetci počúvajú.
– Ty ju nepočúvaš!
– Som muž! Čo by som bol, keby som počúval ženu?
– Tak jej povieme o tej zmrzline? Alžbetka škodoradostne pokukovala po dedkovi.
– Nie! Počúvať je jedna vec, dráždiť ženu druhá!
– Dedko, ty si baba?
– Nie, len som skúsenejší. Radšej ticho žiť ako hádať sa.
– To ako?
– Poviem neskôr. Poďme, kúpime babke kvety.
– Načo?
– Aby si nevšimla tvoju šťastnú tvár predčasne!
Alžbetka kývla.
Dedka mala naozaj rada a rešpektovala ho.
Dostal sa k nim do rodiny akosi automaticky na konci roka. Babka ju vychovávala už od bábätka, keď rodičia, stále na cestách za objavmi, na dcéru nemali čas.
Mama bola vynikajúca archeologička, rovnako ako otec. Ba ich pracovné spojenie bolo také silné, že na dieťa jednoducho nezvýšil priestor. Rýchlo ju odovzdali babke a vybrali sa skúmať ďalšie záhady, pričom celú svoju pokladnicu nechali doma.
Ich poklad kašľala, bublatila bubliny a revala na babku, až sa susedia vzdali ich malého psa tooľko kviklal, až sa v byte nedalo žiť.
Psíka dali na výchovu známym a susedy prišli s plným vozíčkom rád ohľadom výchovy detí.
Babka niektoré použila a svet sa upokojil.
Alžbeta rástla obklopená láskou babky a neskôr prišiel aj dedko.
Prijatý dedko tak ho nazvala babka. Vysvetlila, že čím viac rodiny, tým lepšie, a dievča postupne pochopí, kto je jej najbližší.
Aj keď sa stretla s biologickým dedkom, mala radšej toho, čo bol ochotný dať život nielen za babku, ale hlavne za ňu.
Príbeh o tom, ako osud spojil babku s jej prvou láskou, poznala naspamäť.
Príliš zvedavá a múdra vnučka bola presne to, čo dedko potreboval.
Ona revala celé noci, kým niekto neodporučil skvelého detského zubára zo susedného dvora.
– Lýdia, vezmi Alžbetku k Petrovi. Ten vie, čo s deťmi! Nebude ťa už trápiť!
Babka prikývla, šla rýchlo domov.
– Lýdia! Peter len sa usmial, a babka hneď vedela, že zas príde v živote veľká zmena.
Babka v kútiku duše túžila po romantike nie len úspešnej kariére a suchých kyticiach na sviatky. Prvý muž jej síce gratuloval k úspechom, no kvety doniesol len výnimočne, aj to bez emócií.
Keď osud doručil dar zrazu prišla vnučka, čo oživila jej dušu…
Takže Alžbeta vyrástla u babky a dedka, rodičov vídala málo.
Do škôlky nechodila, lebo mala slabší imunitný systém. Babka párkrát skúšala, ale vždy po škôlke ochorela. Dedko rozhodol:
– Kašlime na škôlku, hlavne že je zdravá!
Na jar utekali na chalupu k lesu, tam až do neskorej jesene. Dedinský život bol bohatý hŕby detí, ihrisko pod borovicami, a Alžbetina milovaná kamarátka Svetlana, súrodenci Stašovci, Miki a Jurko, okolo krúžila tanečnica Zuzana túžiaca byť baletkou. A k tomu starí kamaráti, čo tu trávili celé leto.
Keď mala šest’, do ich života prišla Katka.
Trochu drzá, zašpinená, vždy vedela, čo chce. Prvý raz ju Alžbeta stretla, keď si pod stolom v besiedke potajme brala z misy nakrájanú, čerstvo umytú babkinú jahodu.
– Čo hulákáš? Nezaujíma ťa, prečo som sem prišla?
Dievča nečakane schmatla misku a zaliezla späť.
– Daj si! Inak ti nič nezostane!
Alžbeta stále trochu vyplašená, ale posadila sa k Katke.
– Máš špinavé ruky…
– No veď sme na chalupe. Tu sú ruky vždy špinavé.
Babka rozpoznala, o čo ide poznala Katkin príbeh.
Katka bola jediná vnučka dlhoročného priateľa. Ostala sama len s dedkom, celý svet sa im zrútil, keď prišli o rodinu pri leteckom nešťastí. Babka Lýdia hneď zariadila, aby boli susedia na chalupe, a pomohla starať sa o dievčatko.
Časom, keď bol dedko Semjon ťažko chorý, Katka zostala v Alžbetinej domácnosti. Obe dievčatá sa stali sestrami a najlepšími kamarátkami.
Katka bola jediná, čo vždy povedala Alžbete pravdu. Naučila ju, kedy má rozprávať a kedy je lepšie mlčať. Viedla jej talent a zvedavosť správnym smerom.
– Z teba by bola dobrá detektívka! smiala sa. Hoci dedko by to neschvaľoval, veď hovoril, že je to psia robota!
– Tak budem vyšetrovateľka.
– Prečo?
– Aspoň jeden vyšetrovateľ nebude škodiť! smiala sa Alžbeta, ešte netušiac, akoá ťažká práca ju čaká.
A hoci ju najprv nebrali vážne, dostávala sa ďalej, pretože mala okolo seba ľudí, čo za ňou stáli.
A prečo to všetko opisujem dnes v denníku? Lebo keď Alžbeta opäť vbehla domov s Katarínou, babka tam stála s rukami vbok:
– Jedli ste dnes niečo? Ako nie?! Hanba! A ty, Katka, čo sa smeješ? Veď si tiež nič nemala! Rýchlo, obedovať! A nech sú taniere čisté! Peťo! Potrebuješ zvláštne pozvanie? Pusti už Chipa a choď si umyť ruky! Úbohé zviera, čo ste mu zase urobili… Prečo má pes ružový chvost? Načo to je? Cez Chipa sa učíš nové slová, Alžbeta? Že je to tvoj obľúbený odtieň rannej oblohy? No, no, len aby, len aby… Polievka chladne! Rýchlo ku stolu!
Čo som si z dnešného dňa uvedomil? Na rodine najviac záleží mať nie len korene, ale aj krídla a keď sa človek môže opierať o smiech, objatie, alebo aj o ružový chvost, všetko ostatné už zvládne.
