Šváby
Šváby v hlave Katky tancovali odzemok. Taký poriadne živý a jadrný.
Rozťahovali nožičky a vydávali k tomu aj dva dupky, tri tliesky do rytmu hudby, ktorá v Katkinej hlave znela čoraz hlasnejšie.
Inak boli jej šváby väčšinou celkom krotké. Tiché, nenápadné, vznešené potvory. No aspoň to posledné im nechýbalo Katka sa na ich genetike poctivo zapracovala, lebo jej vlastného materiálu bolo akosi málo.
Stará mama vždy Katke vravievala, že šváby v hlave sú vlastne dobrá vec. Ak ich človek má, určite nie je len tak nejaký obyčajný kus človečiny. Je v ňom iskra, vie si život užiť, a ani jeho okolie sa s ním nenudí. V bežnom dni je predsa dobrodružstva žalostne málo.
To o dobrodružstvách sa nevymyslela Katka, to mala od babičky. Tá bola na svoj vek riadne “v kurze” slová ako “drajv”, športová gymnastika či šachový turnaj hádzala len-tak medzi rečou a všetci zírali. A v osemdesiatke bola stále fit žena. Aktívna.
Pravdupovediac, nebola to jej obyčajná babka, ale prababka. Ale koho už trápia nejaké pra- hlavne, že babička tu bola vždy, keď trebalo. Tak je to aj správne. Dôležité sú skutky, nie tituly.
Katka babičku úprimne ľúbila. Ani sa inak nedalo bližšieho človeka už vlastne nemala. Mama? Tá sa neráta!
Katkina mama bola… no, také na svete viac nenájdeš! Krásna, múdra, ba dokonca riaditeľka! Nie hocijakej školy, ale priamo tej, kde Katka nechodila za čo mohla babka. Tá si postavila hlavu, že Katka bude v inej škole, nie v tej matkinej.
– Načo budeš dieťaťu nahrávať svoje problémy?
– Ako to myslíš?
– Však tam bude len ďalším deckom a tu by bola dievčatko pani riaditeľky. Dievčaťu radšej nepoškvrňuj meno, lebo to sa ešte možno zíde. Stratiť ho je lacné, získaš ho len ťažko… Mám ti to ešte vysvetľovať? Už nie si malá.
Babka bola k mame vždy takáto rovná. Vysypala všetko naraz, lebo verila, že tak to má byť. Či mala pravdu Katka nevedela, ale výsledky sa rozhodne počítajú. Babka vychovávala mamu prakticky od piatich rokov, odkedy im zomrela jej vlastná mama, teda prababka. Čo sa presne stalo, Katka dlho netušila. Rozprávať o tom neradi, ani babka, ani mama.
– Bol to len nešťastný úraz, Katuška. Blbá náhoda. Cencúľ… Niekto si nesplnil povinnosť, neodstránil sneh zo strechy, a život to stál jednu ženu. Dobre, že len jednu! Mama bola vtedy hneď vedľa nej. Keby ju Manicka neodtiahla, ostala by som tu celkom sama…
– Babi, môže sa také stať hocikomu?
– Chceš, aby som ti klamala?
– Nie!
– Hocikomu. Aj mne. Aj Tebe, aj prezidentovi. Nemusíš sa ale báť. To nie je dôvod na strach.
– Tak na čo potom?
– Aby si si každý moment života užila… Akoby bol posledný! Daj tento svet niečím prekvapiť. Ale nie hocijak niečím, čo tu ešte nikto pred tebou neurobil. Daj mu toľko dobra, koľko stihneš, nič za to nechci späť. Aby bol tento svet lepší, úprimnejší, krajší. Svetlejší, Katuška. Tmy je tu dosť aj bez nás.
– Babi, to je ľahké povedať, ťažšie spraviť.
– Aspoň že to vieš! Znamená to, že myslíš správnym smerom. Takže tvoje šváby pekne rastú!
– Fuj, babi, čo má s tým šváb?
Katka hmyz neznášala. Motýle, včely ešte šlo. Ale švába? To v nej budilo odpor.
– Fuj, babi, šváb!
– Nechaj ho! Možno má mladé! Babka švába šikovne zlikvidovala papučou a skúmavo sa rozhliadla. Viac si nevidela?
– Nie… Ale čo tie deti?
– No práve… kde sú?
Nasledoval veľký generálny úklid a Katka pochopila, že švábie deti dlho neprežijú…
Až neskôr jej došlo, že babka ju chránila. Vedela, že Katka vie spraviť veľký krik, ale k skutkom prejde len ťažko. Až by sa rozhoupla, šváby by mali už aj vnúčatá.
O tejto Katkinej špecialite vedeli všetci od babky po trénerov z gymnastiky.
– Vaša dcéra je šikovná, ohybná, všetko má. Ale veľmi pomaly rozmýšľa. To môže byť nebezpečné. Skúste niečo iné!
– Rozhodnem sa! povedala babka a dala Katku do šachového krúžku.
Tam to bolo super. Človek mohol rozmýšľať koľko chcel, a ešte ho pochválili! Tam ostala Katka dlho.
Babka bola na ňu pyšná. Poháre zo súťaží nosila na očiach celému paneláku.
– Maňa, ty si hviezda!
– Babi, ty ma desíš!
– Prečo?
– Lebo si mame hovorila, že šťastie hviezdam nepraje. Ja nechcem byť žiadna hviezda, nech to majú iní!
– To si zle pochopila! Počkaj, vysvetlím…
Babka vždy všetko vysvetlila ale nie vždy tak, ako by mame vyhovovalo.
– Babi! Čo si jej to zas natrepala? Dnes sa ma Katka pýta, čo znamená prísť s dieťaťom pod sukňou! Načo to vie 13-ročná?
– Prečo nie? Deti sú dnes rýchle. Spýtaj sa, čo u nich v triede. Romány také, až sa čudujem, a to som bola trikrát vydatá! Vieš čo, ja niekedy mám pocit, že nič o živote neviem!
– Katka mi nič také nehovorila…
– Nespýtala si sa. My sme skrátka takí, naša rodina je ako šváby navonok kľud, v hlave karneval! Porozprávaj sa s ňou. Neboj sa, nič nevhodné som jej nevysvetlila. Skĺzlo slovko, zapamätala si. Bystrá je, všímaj si.
– Ale čo s jej rozumom robiť? Dosť čudné otázky kladie. Ako sa s ňou rozprávať?
– Ako som ja s tebou. Pamätáš?
– Nikdy si nič nevynechala. Vždy si hovorila pravdu. Prečo?
– Lebo keď jej to nepoviem ja, dostane tvrdšiu lekciu od života. Načo? Radšej jej všetko vysvetlím ja, než by sa mala potkýnať sama. Vieš, aj ty si bola podľa mňa pripravená, a aj tak si mala Katku v devätnástich, bez muža. Čo už.
– Babka!
– Neboj, rozumiem! Láska je láska, rodinu frajera si nepoznala, no a? Nám ostala Maňa. Akurát ma mrzí, že si sama. Si pekná, múdra, mladá a bez života mimo práce, to ma štve, Lucka!
– Babi, neprovokuj…
– Pokojne, keď prestaneš byť ustrašená a chytíš rozum za pačesy. Jedna chyba nie je dôvod na koniec.
– Ani nedávam a Katka nie je žiadna chyba.
– To viem, nerob z komára somára! Ale tvoje “bila, až nemohla” to bola chyba. Pamätáš sa, ako si odišla z domu? Dva týždne som ťa hľadala po celom Bratislave.
– Pamätám. A keď si ma našla, nepovedala si jediné zlé slovo. Doniesla si kapustový koláč a robila akoby nič nebolo. Babi, ja ťa ľúbim…
– Viem! Tak mi nechaj vychovávať tú našu malú.
– Jasné…
Katkina mama svoje šťastie napokon našla. Katka mala vtedy ledva šestnásť. Skoro rok stretávala nového pána, ale doma nič nehovorila.
Katka ich odhalila, keď mamu náhodou uvidela v cukrárni s neznámym, ako ju drží za ruku a ona sa usmieva tak zvláštne, mladistvo. Prvýkrát Katka pochopila, že mama je ešte mladá žena. Najprv ju to zasiahlo, ale cestou domov jej došlo…
– Vedela si o ňom, babka?
– Tušila som.
– Nechcem im prekážať…
– Tak neprekážaj. Čo ti v tom bráni?
– Ak ju zraní?
Babka, ktorá práve varila bryndzové halušky, šmarila si zásteru, poutierala ruky a pritiahla si Katku k sebe.
– To by musel cez nás! Naša Lucka nie je sama.
Katka už neprotestovala. Vedela, že babka vie. Kedysi bola vyšetrovateľka nie hocijaká! Chytila dvoch sériových vrahov. A mala stále jasno, čo a ako. Katka vedela, že o maminom frajerovi už dávno vie viac, než rozpráva. Keď mala mama na tvári ten správny výraz, nemala Katka strach. No odovzdať mamu niekomu, koho mala najradšej na svete, bolo veru také jednoduché… nebolo.
Ale musela. Andrej Bartoš, tak sa volal mamin vyvolený, prišiel k nim domov, ako sa patrí, požiadať o ruku. Katka tiež súhlasila, lebo nevidela v jeho očiach nič falošné. Mama od šťastia omladla ešte viac, a Katka si musela nechať žiarlivosť pre seba.
Zvládala to ťažko. Najmä, keď sa im narodil brat Adamko. Mama úplne rozkvitla, Katka si všetko vylieva babičke.
– Zle si ťa vychovala, decko! babka teraz naozaj zlosťou takmer praskla.
– Babi, čo ťa to popadlo?!
– No nič! Myslela som, že už si dospelá a nebudem ťa musieť usmerňovať. Ale mýlila som sa. Starosť!
– Ale ja som proti ničomu! Len… je mi ľúto…
– Čo teraz už nebudeš stredobodom pozornosti?
– Asi…
– Tak, nedel pozornosť. To potrebuješ? Buď jednoducho s mamou. Ocení to.
– Nechcem s nimi bývať.
– Nemusíš. Po škole sa staviť, pomôž jej, dostaneš svoj diel lásky. Brať vie každý, ale dať? To je ťažšie. Láska je hlavne o tom, koľko dáš, toľko dostaneš naspäť. Ale že by mama ťa nemilovala?
– Nie!
– Tak už kroť tie svoje šváby! O chvíľu budeš sama vydatá a matkou.
Bola to pravda, úloh mala Katka dosť. A ešte k tomu sa v jej živote objavil Denis. Vtedy však boli skôr na nože.
Prvýkrát sa stretli hneď pred začiatkom septembra na školskom dvore. Katka, celá vychystaná, sa ponáhľala za zástupkyňou pre scenár slávnosti, potkla sa na schodoch, a zatiaľčo sa zviecha s vykrúteným kotníkom, vedľa nej sa zrazu objaví onen neviditeľný zo paralelky Denis:
– Bacha kam stúpaš! ozve sa, podáva jej kabelku a ruku.
– Hm, fakt? Mohol by si radšej pomôcť ako mudrovať!
– Aj pomáham. Len nie si logická.
To Katku úplne rozhodilo.
Ruku mu odsunula, sama sa nejako pozbierala a odkrívkala k pani učiteľke.
– Katka, čo sa stalo?
– Nič, len som si nepozrela pod nohy.
– Treba ísť na ošetrovňu, hneď!
Denis, ktorý ju stále nasledoval, položil kabelku na stoličku a pýta sa:
– Mám ťa tam odviezť?
– Kam?
– Ošetrovni ukázať nohu. Vyzerá to ako vyvrtnuté.
– Ach, nechaj, to zvládnem!
Denis len pokrčil plecami a odišiel, pani učiteľka Katke vysvetlila, že Denis je slušný, šikovný, vzor školy. Chce byť lekár rovnako ako Katka.
Katkin sen bol vždy detský lekár. Povedala si, zložiť ruky a čakať na ľahké úlohy to nie je jej štýl! Milovala výzvy, čím zamotanejšia úloha, tým lepšie.
A práve takou úlohou bolo vyriešiť vlastný vzťah s mamou a s Adamkom. Veď aj s deťmi Vie, čo chce, keď ich má skutočne rada? Adamka prijala, až ju miluje, no priznať si to pred sebou sama bolo ťažké.
Práve pre Adama začala Katka spochybňovať, či má ísť liečiť deti:
– Babi, ak deti nemám rada, nemám medzi ne chodiť! Chápeš?
– Kto povedal, že ich nemáš rada?
– Neviem…
– Veľa nad tým premýšľaš.
– Ale ak budem zlá?
– Teší ma to! Berieš to vážne, to je správne. Zlý doktor nemá medzi deťmi čo robiť. Rieš to v sebe.
– Ako?
– Uvidím.
A mala plán. Poriadnu stáž v rodine, kde bolo detí ako maku, vrátane nevychovancov, ktorí zamestnajú kohokoľvek. Babka poznala ich mamu Veroniku z dávnejšej policajnej kauzy. Z priateľstva medzi nimi boli nakoniec veľké návštevy a Katka šla Veľkej pomáhať s deťmi. Tam pochopila, že tá práca je pre ňu. Nabrala dych, pustila sa do štúdia a chystala sa na vysokú.
Na medinu ju vzali, bodov malá dosť, no mohla ísť lepšie.
No a hádajte, koho stretla v prvý deň na chodbe na univerzite?
– Aj ty tu? pípol Denis.
To Katku zas vytočilo, ale časom si všimla, že Denis je fajn. Všimli si ho až keď šla robiť dobrovoľníčku na oddelenie k onkologickým deťom vo dvoch práve rozosmiali celú sálu Denis cvičil so švábmi v hlave rovnakú odzemok.
A hneď po predstavení jej vytvoril zo zvyšného balónika kvietok.
– Si dobrá, Katka! Som rád, že si so mnou.
– Dík… Ty ideš domov?
– Ak dovolíš, tak by som ťa rád pozval na kávu.
– Si čudný, vieš to?
– Viem, poďme. Ale mám len hodinu, potom doučujem… Matiku.
Tak Katka zistila, že Denis žije len s mamou, pracuje pri škole a šváby v hlave majú presne toho istého druhu.
Babka vždy hovorila:
– Váž si tých, čo majú šváby rovnakej rasy ako ty. Takých ľudí nie je veľa. Ak stretneš, drž! Náhodou iného už nestretneš…
– Babi, a tebe sa niekedy taký človek našiel?
– Baže! Všetci traja moji chlapi boli moji… Vedeli, ako na tie šváby. Ale raz ti poviem viac… Teraz sú dôležité tvoje šváby, nech si spravia vlastný zážitok.
– Jasné…
– A Denis sa mi páči! Je skoro ako ty, Katka.
– Prečo skoro?
– Lebo je ešte lepší.
– Babka!
– Tak, aspoň, že on ťa zvládne.
– Ale…
– Ak ti už požiadal o ruku, priprav sa! Vidím to!
– Zatiaľ nie…
– Ale dlho nebudeš čakať! A čo, ty ho máš rada?
– Asi áno…
– Tak si chystaj papuče!
– Babka!
– Veď ty vieš, čo treba. Len čo uvidím vaše deti, vtedy možno odídem.
– Aké deti, veď nie sme ani svoji!
– Ale budete! Bude…
A tak Katkine šváby skáču odzemok.
Lebo mala babka pravdu. Denis jej dal prsteň, všetky rituály so zásnubami, rodina, slzy, smiech.
Veronika, ktorá prišla s celou omladinou, sa rozplakala tiež a šepkla Katke:
– Super chalan, Katka! Takých strážiť!
– Nejde to stratiť, aj keby som chcela.
– Prečo?
– Máme s Denisom šváby rovnakého druhu. Babka hovorí, že to sa nesmie zahodiť. Ktovie, možno už nenájdeme ďalšieho takého unikáta.
– Zatiaľ máme nového člena v švábovom klane! Blahoželám! Idem objať babku! A potom Denisa! Ty máš pravdu, s takými ľuďmi máme byť za jedno!
