Hľadám ženu menom Dobromila.
Prešiel som pod nízkou klenbou a vstúpil do dvora v srdci Bratislavy, kde sa roztápal posledný sneh. Toto je už štvrtý dvor, čo obchádzam. Detské ihrisko, hojdačky, chlapci v gumákoch naháňajú hokejku po mokrom betóne voda strieka, ale im je to jedno.
Zastal som pod klenbou a rozhliadol sa. Tak veľmi som chcel, aby mi pamäť ponúkla obraz, odtrhnutý z minulosti. Ale všetko bolo iné ako kedysi rástli tu iné kríky, lavičky už dávno nie sú tie staré a stromy tiež nie. Toľko rokov uplynulo… Vtedy tu boli len prádelné šnúry, drevené búdy pod oknami, veľké pestrofarebné floxy, lavičky.
A teraz…
Všetko sa časom mení. Ale ani nemôže byť inak.
Nikto si nevšímal neznámeho, elegantného staršieho muža v šiltovke s kožušinovým lemovaním. V týchto štyroch bytovkách žilo a miešalo sa toľko nájomníkov. Bratislava…
Potreboval som sa dostať do domu hneď napravo od klenby. To sa nemohlo zmeniť. Pamätal som si, že byt bol na druhom poschodí, v trojposchodovom dome, hneď v kúte, druhý od konca. Na rámiku dverí bol celý rad zvončekov rôznych tvarov i farieb s menami obyvateľov.
Spomínal som si na každú maličkosť na záhyby záclon, na zelenú kanvicu, na drevenú podlahu, ktorá pod nohami vrzgala, aj na smelého švába, ktorého sme s Dobromilou chytali dva dni. Každý detail z tých dávnych čias sa mi vynáral…
Len číslo bytu som si nepamätal a od čísla domu som si len domýšľal. Vedel som len Nachádzalo sa to na Mickiewiczovej ulici. A aj dvor som mal problém rozpoznať, pretože tie bratislavské dvory kolodvory boli všetky také podobné, ťahali sa jeden za druhým. Ani podchod nebol istý tu ich volali vchody, v druhej, alebo tretej bráne… Tie isté projekty, tie isté múry kto by sa v tom vyznal.
A tak som chodil týmito dvormi…
Správny dom, správny vchod, druhé poschodie, dvere vzadu… Byt štyridsaťtri? Alebo…
Ak bola na vchode brána s domovým telefónom, ťukal som 43.
Dobrý deň, hľadám Dobromilu. Prosím vás…
Občas ma prerušili, že žiadna Dobromila tu nebýva. A niekedy dokonca ani žiaden Dobromil… Musel som hľadať znova.
Prepáčte, je to naozaj pre mňa veľmi dôležité. Neviete, či v roku osemdesiat nebývala vo vašom byte žena menom Dobromila? Veľmi to potrebujem vedieť.
Po treťom dvore som vytiahol notes a písal.
16 nik nie je doma, 24 určite nie, 32a nevedia, len nedávno kúpili
Dvorov ešte pribúdalo. Musel som sa vrátiť tam, kde mi neotvorili, alebo kde mi ostali nezodpovedané otázky.
Schádzal som po oblých schodoch veľkej, zavretej brány. Vo vzduchu bolo cítiť mačací pach. Aj ten pach sa nezmenil, pamätal som si ho.
Dobrý deň. Skonil som hlavu.
Proti mne sa tackala staršia pani v sivom kabáte s nákupnou taškou v ruke.
Pekný deň, ku komu idete? spýtala sa slušne.
Na druhé poschodie. Hľadám Dobromilu, približne šesťdesiatničku. Nežije tu taká?
V ktorom byte?
V rohovom napravo od schodov. Ale bolo to už dávno. Keď tu ešte bývali celé nájomné rodiny. Presné číslo už neviem…
Rohový? Tam žijú Kovaľovci s dvoma deťmi. O žiadnej Dobromile tu nebola reč a bývam tu odmalička.
Ďakujem, pokývol som a kráčal späť po opotrebovaných schodoch.
Pani šla za mnou.
Ako sa volala priezviskom?
Keby som vedel, našiel by som si ju v databáze. Ale neviem…
Ako je vám? Kto to je?
Pozrel som sa jej do očí. Hľadal som slová.
Ona? … Ona… je asi všetko, čo mi zostalo…
To bolo všetko. Žiadne ďalšie otázky sa už nevynorili, pani si všimla bolesť v mojom pohľade. Pochopila, akého dôležitého človeka hľadám.
Vybral som sa do ďalšieho dvora. Nohy už premokli, volal som, klopal, narážal na hrubosť či nezáujem, inokedy som dlhšie vysvetľoval, čo potrebujem. Potom som prešiel ďalej…
Večer som sa vrátil úplne ubitý do hotela. Hodil som sa na posteľ v kabáte, zatvoril oči. Boleli ma nohy, chrbát, brnenie hlavy no ráno som znovu išiel hľadať ju.
***
Jeseň bola toho roku sychravá. Zakryla bratislavskú dlažbu zlatým kobercom, ktorý neustále kropil dážď. Všade pulzoval trh, pouličné stánky, lavičky, obchodníci predávali z rúk do rúk.
Prišiel som do Bratislavy s budúcim svokrom z Banskej Bystrice na celoštátnu konferenciu o stavebníctve všetci politici čakali zmeny. Pre Michala Horvátha, vedúceho odboru, bol tento výjazd obzvlášť dôležitý, čakal ho post v Prahe. Ja, mladý Viktor Farkaš, som vtedy nič neočakával. Jeden deň som z tribún KSS presedlal na pozíciu pravíka krajského tajomníka, ale žiadne plány som neprežíval. Pracoval som.
Staval sa nový závod a ja som koordinoval stavbu. Bol som ešte mladý, nepoznal som zodpovednosť, skôr som veril, že všetko sa dá vyriešiť a život si môžem nasmerovať podľa seba.
Aj tu v Bratislave som si užíval mesto. Nálada bola skvelá. Horváth ma posielal po svojich vybavovačkách. A práve na podchode hlavnej stanice ma zastihla pútava melódia. Zastavil som sa a hudba mi prenikla až kdesi do srdca….
Mladá, chudá dievčina v modrom barete a jemnej šatke hrala na husliach. Za ňou zatekala šedá stena, na sebe mala kockovaný kabátik, nízke čižmy. Nohy tenké, ako baletka. Pred ňou otvorené puzdro na husle, kde ľudia hádzali drobné mince.
Zmeravel som. Bola v tom krása. Dráma a clivota hudby, šál zavesený okolo krku, kade-aké kučery, červené ruky od zimy. Dych by jej možno zamrzol, no mrazy akoby ju poháňali hrala s o to väčším nábojom.
Okolo poletovali trhovci, nakupujúci, predávalo sa, zjednávalo. Ale nik sa nezdržal dlho. Len ja som stál ako prikovaný.
Dievčina dohrala, preložila husle pod pazuchu, trochu sa schúlila, triasla rukami, natiahla sveter.
Potom si oprela husle na plece. Slučík vzlietol vzduchom nezvyklým pohybom akoby husle začali dôležitý jesenný tanec. Zavrela oči, celá sa vydala hudbe. Priestor podchodu naplnili ďalšie tóny.
Melódia bola taká smutná, ukrývala drámu, bolesť! Pozrel som na jej červené ruky, na mokrú dlažbu, na špinavú stenu podchodu… Hudba stúpala hore a hovorila niečo, čo nemožno pomenovať slovami.
Bol som v tej hudbe ponorený… a v tom…
Chlapec s asi pätnástimi rokmi sa prikrčil pri nohách huslistky, schmatol puzdro a rozbehol sa s ním preč.
Zlodej, zlodej! Chyťte ho! zarevala predavačka poblíž. Jej krik prehlušil tóny hudby.
Dievča malo oči zavreté, stále hrala, akoby jej patrila večnosť.
Prvý som sa rozbehol za zlodejom. Vybehol som po schodoch, nezložil som z neho oči, kričal som:
Chyťte ho!
Zavalitý muž zatarasil zlodejovi cestu, ten sa prudko otočil, zahodil puzdro a rozbehol sa na cestu. Autá brzdili, trúbili chlapec zmizol na druhom brehu ulice.
Nedobehol som ho. Poďakoval som mužovi, začal zbierať mince z dlažby. Puzdro bolo polámané, veko odletelo. Po schodoch vystúpila dojatá huslistka.
Tu je. Zlodej ho zahodil, rozbil… zbieral som mince. To je všetko, čo som našiel, podal som jej ich.
Nerobte si starosti. Puzdro tieklo už predtým, často sa lámalo. Ďakujem vám.
Bola veľmi vážna. Ale bolo cítiť, že to vôbec nebolo kvôli chlapcovi, niečo v nej bolo smutné, hlboké.
Takto sa vám tu stáva často? spýtal som sa, chcel som sa zoznámiť.
Stáva, povedala nezaujato, otočila sa a vykročila.
Mal som ísť opačným smerom, no nohy ma viedli za ňou. Spomaľovala, až sa úplne zastavila na malom mostíku. Stála, pozerala na vodu, vietor dvíhal jej modrý šál.
Zbadal som, že puzdro s husľami preložila za zábradlie a dívala sa naň.
V tej chvíli mi docvaklo chce husle zahodiť do rieky. Rozbehol som sa.
Slečna, nie! Nechajte to, prosím!
Zamihala sa, obrátila, nečakala to. Držali sme puzdro spolu nad vodou.
Vy? Prečo?
Nemohol som dovoliť, aby ste… veď…
Zneuctila som ich, musím… slabučko pohybla puzdro, ale držal som ho pevne.
Vidíte, vzpierajú sa. Husle majú dar ďalej hrať, položil som puzdro späť a narovnal husle. Prečo ste im to chcela urobiť?
Nesmela som hrať na ulici. Prisľúbila som to…
Komu?
Mame.
Možno bola prísna. Ja som prvýkrát v živote počul, ako krásne môžu znieť husle naživo. Ak by ste nehrali v podchode…
Krútila hlavou a zrýchlila krok.
Prepáčte! Uznávam, som osol. Nebudem vás už otravovať… Ale budem vás zajtra čakať, možno mi dáte šancu.
Ale bolo už pozde. Odišla.
Nasledujúci deň bol náročný. Nestíhal som doraziť, až poobede som dobehol na stanicu. Nebola tam. Nebola tam ani ráno, trhovkyne to potvrdili.
Ako som len čakal! Hodiny som krúžil, spúšťal sa po schodoch, celé kmene. Vedel som, že ma Horváth hľadá, no ešte som vydržal. A dočkal som sa.
Prišla, zastavila sa medzi ľuďmi a začala hrať. Okoloidúca staršia pani mi podala skladací stoličku vedeli, že ju čakám. S radosťou som si sadol a celé dve hodiny som počúval.
Keď dohrala, vošiel som k nej, položil som do puzdra zopár veľkých bankoviek v slovenských eurách.
To čo robíte?! zhrozila sa, prikryla ich rukou. Hneď to vyberte, ešte by mi ich tu chlapci zobrali.
Mám na to právo. Je to moje poďakovanie.
Rýchlo poďte preč, tu nie je bezpečne, zbierala rýchlo veci, vyšliapali sme hore schodmi.
A už spred vchodu prichádzali dvaja svalovci. Vedel som, že v Bratislave vtedy platili vlastné pravidlá za hranie sa muselo platiť. Včera huslistke nevyšli s výpalným, dnes pozerali na mňa.
Tak čo, dnes platí kavalír? jedna z postáv sa zasmiala.
Strhla sa šarvátka. Vedel som sa aj brániť, no boli v presile.
Dievča zbehlo k blízkemu obchodu za chvíľu bola na mieste polícia. Dobehli včas, ešte ma kopali v kúte. Dole všetci len pozerali, nik nepomohol, len komentovali.
Keď bolo po všetkom, huslistka sedela nadomnou.
Do nemocnice?
Nie, bude to dobré…
Tak poďte ku mne, pomôžem vám.
Ocitli sme sa v starom pavlačovom byte. Všade cítili cibuľu, staré topánky, vysoký strop, zakrytý záclonami, v kúte spálňa s pamätnou fotografiou mladej ženy, v rohu klavír so soškami, knihy, knihy…
Spomienky na tie dva dni išli so mnou celým životom. Objavovali sa, keď som bol na dne, i pri radostiach. Vedeli, kedy prísť a kedy odísť.
Umyla mi rany, dali sme si čaj a keksíky. Porozprával som jej o stavbe v Bystrici, ona mi vravela, že práve vybrala papiere z konzervatória. Suseda pani Alica ju zobrala predávať na trh.
Ale veď ty si výnimočná huslistka!
Taká doba. Hudobníčky netreba, smutne pokývala a podala mi zašité nohavice, Obuj si.
Opäť som sa vrátil tentokrát s nákupom a odvtedy som k nej chodil často. Šťastný som sa díval na jej okno na druhom poschodí, pred ním rástla jarabina.
Horváth mi jednu nameral: Viac od teba neopúšťať!
Ale podarilo sa mi vytrhnúť sa. Našiel som dom aj dvor. Opäť som prišiel s koláčom…
Bežali sme pod dažďom, ona recitovala básne, pili sme striedavo kávu z jedinej veľkej šálky. Potom som ju pobozkal a pozval do Bystrice za ženu! Zvláštne, prečo si zrazu recitovala básne o poslednom stretnutí…
Dobromila, naozaj chceš byť so mnou?
Áno! Zostaň dnes…
Večer som zavolal Horváthovi, navrhol som mu, že ostávam v meste asi ma však prekukol. No mal som byť s ňou.
V tričku hrala po polnoci pochod na klavíri, celá komunita sa ešte raz pustila chytať švába, potom prišla noc…
A keď sme ráno sedeli na parapete a obaja mlčali, znova recitovala:
Príroda podlieha skaze, odliv sa mení na príliv, utícha zvuk vinou odlúčenia ja s tebou…
Ty ideš so mnou! Dosť rozlúčok, od dnes budeme spolu!
Ale ráno telefonát, rozklepkaný sused. Hľadajú ma, že mi hrozí súd…
Dobromila, vrátim sa, len vyriešim to počkaj ma… Veríš mi?
Verím. Ak je večer modrobelavý, vždy túžim po ďalšom stretnutí s tebou…
Bol som vydesený. Všetka byrokracia a klamstvá odeľovali môj návrat.
Na stanici v reproduktore znela husľová sonáta… Za budovou som mlátil päsťou do múru. Dospelý chlap, čo tak kruto plakal…
***
V Bratislave som zistil, že najlepsie informácie majú staršie dámy na lavičkách.
Dobromila? dve staršie pani sa na seba pozreli. To nie je tá, čo umrela v máji? Jej syn tu havaroval na veľkom aute…
Stislo mi pri srdci, ledva som sa udržal na nohách.
Ale nie, pletieš si to bola Anastázia, bývala v starom dome, v rohu…
Pokúšal som šťastie, zvonil, klopal, už som krúžil stále znova… Na jarabinu som však nikde nenarazil.
Domov som sa vrátil uťahaný, sotva som sa zdvihol z postele. Ráno som sa však ovládol, vypil čaj, zavolal taxík.
Cestou som minul obchod s hudobnými nástrojmi, vo vitríne svietili sláčiky. Všiel som dnu.
Dobrý deň, hľadáte niečo? usmiala sa mladá predavačka.
Môžem vidieť tie husle… Mal som kedysi známost, bola virtuózka, Dobromila…
Meno? Dobromila Farkašová?
Nepamätám si priezvisko. Ale vy ju poznáte?
Nepoznám presný adresu. Vraj tu býva s rodinou, má malého syna…
Koľko asi má rokov?
Skôr okolo tridsiatky.
Ďakujem… Zase som nenašiel.
Vyšiel som pred obchod, pohľad mi priťahovali vysoké topoľe za jediným dvorom. Zišiel som tam.
Na lavičke sedeli manželia. Pristavil som sa:
Dobrý deň, hľadám pani Dobromilu, vek okolo šesťdesiat, vraj tu žila… Hrala na husliach.
Manželia si vymenili pohľady.
To bude asi Šurina dcéra, zamrmlala staršia pani.
Vysvetlili mi, že Dobromila tam bývala, mala dcéru, ktorá tu žije s rodinou. Aj s manželom, lekárom, že študoval v Prahe. Byt je v prvom vchode, druhé poschodie, rohový.
Nohy som mal ako z olova. Zaklopal som na správne dvere.
Prosím! ozval sa mužský hlas.
Potrebujem adresu Dobromily, vašej svokry.
Muž otvoril, podoprel ma, mal som problém stáť.
Poďte, som lekár. Kľud, odpočívajte.
Malý chlapec sa nazrel dnu.
Ako sa voláš, chlapče? spýtal som sa.
Viktor.
Zasmial som sa.
Viktor? Viktorovič?
Nie, Viktor Michalovič.
Do izby vstúpila mladá žena. Zazrel som v nej Dobromilu zamlada.
Prepáčte, poznal som vašu mamu pred rokmi. Rád by som ju ešte raz uvidel.
Rada vám pomôžem, ale najskôr si odpočiňte, spravím čaj na tlak.
Po chvíli som sa opýtal:
Vy ste ktorého ročníka?
Osemdesiat jeden, júl. Vy ste Viktor? Vy ste môj otec?
Zase som si chytil hruď, ale tentoraz nepustilo.
Prisahám, nevedel som o tebe! Ale mal som sa dozvedieť…
Rozprávala mi o mame, ktorá zostala sama, uživila ich, kým mohla, predávala na trhu, doučovala husle.
Som vám veľmi zaviazaný. Prosím, zavolajte mame. Chcem ju navštíviť osobne.
Za chvíľu sme boli na ceste do jej nového sídliskového bytu. Malé, moderné bývanie na piatom poschodí.
Otvoril som dvere. Vošla ona. Nepoznal by som ju, ak by nebola tou istou Dobromilou, ktorú som miloval. Vlasy jej splývali vlnami, líca pohasli, už nie je taká krehká ako kedysi, ale stále to bola ona…
Otvorila dvere, ustúpila dozadu, pozývajúc ma dovnútra. Klesol som pred ňu, chtiac-nechtiac.
Kľakla si ku mne:
Viktor, čo je? Je ti zle? Položil som jej hlavu do lona, držala ma za ruku.
Našiel som ťa, Dobromila! Mal som prísť skôr… Odpusť mi… Prepáč…
Držali sme sa za dlane, obaja sa triasli, slová sa nám miešali. Oči sme mali plné sĺz za stratené roky.
Nie, neviním ťa. Vedela som, že sa raz vrátiš, šepkala.
Dcéra za dverami mala slzy v očiach, hneď volala zetovi, že je čas odviesť ma do nemocnice.
V aute som jej stískal ruku. Slnko zapadalo nad Bratislavou, v diaľke svietili topoľe a ja som vedel, že niečo v mojom srdci sa konečne uzavrelo, a niečo nové začína.
Moje srdce zvládlo návrat domov. Láska, ktorá nie je vystihnutá slovami, predsa len prežije všetko.
***
Poučenie? Nikdy nezabúdajte na tých, ktorých milujete. Ak ste stratili stopu, treba hľadať, pýtať sa, vracať sa aj cez bolesť. Lebo šťastie môže čakať rokmi na druhej strane známej ulice, a je škoda premárniť celý život bez neho. Tak verím, že na lásku nikdy nie je neskoro.
