Falošná krása
Neuverím! Vy ste sa fakt rozišli? To nemyslíš vážne!” s úžasom hľadí Miroslava na svojho kamaráta. Jej oči sú dokorán otvorené, obočie vystrelilo takmer k vlasom, pery jej prekvapene pootvorené správa, ktorú jej Marek zveril, je skrátka šokujúca. Veď ty by si Soňu na rukách nosil! Váš vzťah som dávala každému za vzor… Aj ja som ti závidela, akej krásnej láske sa tešíte!”
Úplne reálne, Mirka. Bohužiaľ, je to pravda… odpovedá Marek so zachmúreným pohľadom von oknom. Vonku zúri studený bratislavský dážď, na skle sa zlievajú prúdy vody, rozbíjajú sa o parapet. Presne vystihujú jeho náladu je prázdny, v duši diera, ktorú predtým zapĺňali Soňine pohľady, objatia, spoločné sny. Zúfalo zovrie päste, až mu zbelejú hánky, hlas sa mu zachveje: Je koniec, rozumieš? Úplný koniec…
Ale prečo?” nedá pokoj Mirka, nakloní sa nad stôl a skúma jeho tvár. Veď ťa pol roka čakala, kým si bol na služobke! A veru si ju mal vernú, nebrala od nikoho darčeky ani kvety…
A ty to, prosím, odkiaľ vieš? Ty si predsa žila v Košiciach, úplne inde, Marek sa trpko pousmeje, v očiach mu záblesk horkého humoru. Alebo je to len ženská solidarita?
Žijem síce ďaleko, ale nezabúdaj, že poznám veľa ľudí. O Soňu sa kamošky starali, mám prehľad, uškrnie sa Mirka, ale tvár jej rýchlo vážnie, keď zazrie Marekov smútok. Viacero mi hovorilo, že sa snažila so sebou niečo robiť. Ale podrobnosti nepoznám… Vraj si dala skrátiť vlasy, začala do fitka, komplet oblečenie vymenila! A to všetko len v čase, čo si tu nebol. Snažila sa…”
Práve to bol problém!” Marek takmer vybuchne a náhlivo vyrazí do predsiene po mobil. Jeho pohyby sú trhané, nahnevané. Nájde mobil, poslušne ho prinesie späť a podáva ho Mirke. Pozri sa! Spomínaš si, ako vyzerala pred mojou služobkou?”
Jasne že áno, pretočí oči Mirka, dievča ako maľované! Rovné svetlé vlasy až po chrbát, veľké modré oči, drobný nosík… Postavu mala dobrú, len… vieš, hore nie deväťdesiat, no tvojim slovám to nikdy nevadilo.
Vôbec mi nevadilo! zvolá Marek, hlas mu preskočí, no hneď stíši. V očiach tvrdosť, ruku má stále zovretú. Soňa bola pre mňa dokonalá… taká, aká bola! Len čo som sa otočil, jej kamoška jej narozprávala, že ak sa nezmení, určite ju opustím. Ona uverila! A začala sa meniť nie preto, že to chcela, ale lebo jej nahovorili.
Naozaj je to až také zlé? opatrne sa pýta Mirka, prsty jej zvierajú operadlo kresla. Márne premýšľa, čím mohla Soňa prekvapiť.
Pozri sa sama! Marek je ráznosťou samý nepokoj, podáva jej mobil takmer pod nos. Na displeji je… niekto podobný Soňi, ale už nie tá Soňa.
Po krásnych vlasoch ani stopy ostrihané na chlapca a odfarbené na extrémnu platinovú blond, ktorá jej vôbec nepristane. Klasický nežný výraz zmizol, zostala len akási chladná ostrosť. Zväčšené pery, ukazujúca zásah estetického lekára, pôsobia umelo, narúšajúc tvári harmóniu. Zhodila minimálne desať kíl no v zrkadle nie je štíhla baba, ale žena s vystúpenými kľúčnymi kosťami, útlými rukami, bledou pokožkou a temnými kruhmi pod očami. A pre Mareka najhoršie nechala si urobiť prsia! On, ktorý vždy vravel, že prírodná krása je najkrajšia, to nemôže pochopiť.
Keď ma čakala na bratislavskom letisku, rozmýšľal som, či radšej nepretečiem okolo bez povšimnutia, trasie sa Marekov hlas. Zlostne udiera päsťou do rámu dverí, cíti ostrú bolesť, trasie prstami, nevie, čo so sebou. Ako si mohla za pol roka spraviť zo seba niečo také!? Netušila, že ju milujem celú presne takú, aká bola… Prečo si nedala pokoj?
V izbe to Marek nevydrží, chodí sem a tam, zlostne rozhazuje rukami, tvár raz červená, raz biela. Snaží sa vymazať obraz zo spomienok, no nedokáže; jeho zúrivosť sa mení na smútok.
Mirka chápe. Dôležité heslá, pracovné problémy, stres zo služobky na pol roka v Nitre, neschopnosť Soňu zobrať so sebou kvôli skúškam a škole to všetko mala prebraté s ním nespočetne krát. Volával, písal, všetko, aby vzťah vydržal. Lenže po návrate stojí pred cudzou ženou…
Možno to robila kvôli tebe? nesmelo nadhodí Mirka, sadne si k nemu bližšie. Možno si myslela, že ti budeš v siedmom nebi, keď sa vrátiš a uvidíš, ako sa zmenila…
Marek len trpko kývne hlavou.
Chcela zapôsobiť? Ale stratila samu seba! Miloval som na nej to pravé. Teraz neviem, s kým vlastne stojím zoči-voči…
Bol nešťastný aj preto, že posledné mesiace Soňa odmietala videohovory. Stále len písala, že pripravuje prekvapenie, že má byť trpezlivý. Všetko znelo sladko, no on bol čoraz nervóznejší. Hádal, či už nemá niekoho iného, či neklame… Myšlienky mu nedali pokoja, až požiadal kamaráta Petra z Petržalky, aby na Soňu dohliadol; spýtal sa jej známych, nenápadne sledoval jej kroky.
O pár dní mu Peťo zavolal.
Niečo určite chystá… ale vôbec nie som si istý, že z tvojho pohľadu pozitívne. Neboj sa, iného nemá na teba sa stále pýta, čaká ťa.
To Mareka upokojilo. Konečne bol aspoň trochu v pokoji, povedal si, že so skúmaním fotografie odháňa zbytočné strachy Radšej prekvapenie, bol jeho verdikt. Teraz ľutuje keby netrval na žiadnej fotke, možno Soňu zastavil. Mohol vyštartovať hneď do Bratislavy, zresetovať všetko, rozbiť tie hlúpe reči kamošiek. Ale teraz je neskoro.
Vo svoj deň návratu je nervózny, ruky sa mu potia, v taxíku do Ružinova mu srdce poskakuje až v hrdle. Predstavuje si, ako ju znova objíme, ako si sadnú do kuchyne na čaj, budú sa smiať a rozprávať zážitky.
No realita je oveľa tvrdšia. Keď Marek na letisku zbadá Soňu, ostane stáť ako obarený. Vidí síce postavu, no jej tvár a telo sú zmenené na nepoznanie. V duchu zápasí s myšlienkou je to ona? Veď to nie je jeho dievča…
Marek! Tak si mi chýbal! rozbehne sa Soňa s otvorenou náručou, ale on cúvne a nedovolí objatie. Jej úsmev pohasne, v očiach bolesť, ruky jej bezradne klesnú.
Čo je? To som predsa ja! Alebo ťa môj nový imidž šokoval…? skúsi sa usmiať, bojí sa jeho reakcie.
Neviem, kde je moja Soňa… Marek sa na ňu díva s chladnou zdržanlivosťou, hlas sa mu trasie rozčarovaním. Si chorá? Alebo si sa… zbláznila? Kde máš svoje krásne vlasy, svoju normálnu postavu? Vždy si bola prirodzene pekná…
Myslíš tučná, však? Soňa našpúli pery, v očiach jej zahrajú slzy. Snaží sa ovládať, zadržuje plač. Kamošky postávajú naokolo, škeria sa, ešte zhoršujú jej rozpoloženie.
Tak fajn, povedz to rovno! Aj ja viem, že som sa predtým zanedbala… Ale teraz ti nebude hanba. Veď som moderná a štýlová! Či nie?”
A kto povedal, že s tebou ešte budem chodiť von? Marek znie oveľa tvrdšie. Skutočne mu je jedno, čo si myslia okoloidúci. Z krásneho dievčaťa je… niečo iné! Miloval som ťa pravú, a teraz… teraz ťa nespoznávam. Aspoň raz si sa ma mohla spýtať! Veď vždy sme sa rozprávali o všetkom. Prečo nie teraz?”
Zasiahne kamoška: Marek, Soňa je teraz úplná kočka! Mohla by ísť na obal Vogue, vieš, koľko chlapov sa jej pýta na číslo?
Marek ju prebodne pohľadom.
To nie je pre mňa, ale iba pre jej vlastné ego! rázne povie Marek, hnev a bolesť mu horia v očiach. Zastaví sa pred Soňou, hlas zjemní, no znie zúfalo: Soňi, vedela si, že vždy mám radšej prirodzenosť. Tým, čo si si spravila,…to už nie je môj ideál. Si iná. A ja s bábikou žiť nechcem.
Soňa zbledla, slzy jej padajú po lícach. Snaží sa niečo povedať, ale hlas sa jej zlomí.
Marek, prosím! Ja… chcela som, aby si bol hrdý!
On sa však otočí a odchádza. Kráča rýchlo, ruky zovreté, nevie, kadiaľ ide, len chce zmiznúť. V pozadí počuje jej volanie, ale kamošky ju zadržia.
Nech si ide! Nech ho šok opustí, vráti sa späť! Za chvíľu bude prosiť o odpustenie. Teraz si kráska každý sa za tebou otáča!”
No Soňa nevníma len sa díva na vzďaľujúceho sa Mareka, po tvári jej tečú slzy zmiešané s riasenkou. V duši má prázdno a tuší, že v snahe byť niekým iným stratila to najdôležitejšie.
Marek medzičasom sedí doma s Mirou a rozpráva jej všetko do detailov. Ruky zviera, očami blúdi kamsi do steny.
Chcel som ju požiadať o ruku, hovorí zachrípnutým hlasom. Mal som už aj prsteň v Zlatej uličke. Predstavoval som si jej úsmev, jej objatie, spoločnú budúcnosť Vidíš, čo z toho zostalo…”
Je na pokraji síl, ramena mu trasú.
Prečo ste vy, baby, tak veľmi nespokojné samy so sebou? Celý čas som jej hovoril, že je krásna. Ľúbil som jej úsmev, jej zlozvyky, to, aká bola svojrázna. A ona všetko zmazala kvôli niekomu cudziemu!”
Napokon, Mareka čaká aj ďalšie odhalenie Soňina kamoška si trúfla prísť až k nemu s rečami, že ona je pre Mareka lepšia, že je prirodzene pekná. Takmer som ju vyhodil zo schodov, zasyčí Marek, pohľad zatemnený zúrivosťou.
Mirka ho počúva, neosudzuje, nezľahčuje, len jemne vezme jeho ruku do svojej a pohladí ju. V tichu cíti, ako Marek zápasí sám so sebou.
A čo teraz? Skúsil si sa so Soňou ešte rozprávať? Predsa len, šanca tam vždy je… skúsi Mirka, hlas mäkký, v očiach láskavý súcit.
Ona si myslí, že je teraz krásna. Nič meniť nechce. Volala mi a chcela, aby som sa cítil vinný, že ju opúšťam po toľkých mesiacoch čakania… Ja ju ale stále milujem… Len neviem, či ešte je tá, ktorú som miloval.” Marek sa zrúti na gauč, lakte oprie o kolená, oči má plné utrpenia. Tá Soňa, ktorú som mal rád… tá už nie je. Len niekto nový. Spravila zo seba karikatúru, faloš…
Mirka ho objíme, pohladením mu dodá trochu pokoja. Slzy mu stekajú po lícach, neskúša ich utierať. Pripadá si stratený chlapec, čo nechápe, prečo mu osud zničil všetko, čo tvorilo podstatu jeho šťastia.
Vieš… raz sme spolu na jeseň šli parkom, žlté lístie, ona sa smiala… povedala mi: Marek, nech to tak zostane navždy. Odpovedal som jej, že určite áno… A veril som.
Hlas sa mu zasekne, v očiach bolesť ešte intenzívnejšia. A teraz? Teraz sa díva do zrkadla a vidí krásavicu. Ja sa na ňu pozerám a nepoznávam ju. Ako sa to mohlo za pol roka celé zlomiť? Keby sme aspoň viac hovorili, čo kto cíti…
Nezvládne to, rozplače sa. Mirka ho opatrne pritiahne k sebe.
Nie je to tvoja vina, šepne, čo najtichšie. Miloval si ju, podporoval… To, že niekto iný do toho strčil nos, to nie je tvoj problém. Máš právo cítiť sa, ako sa cítiš.”
Marek zodvihne k nej uplakané, zmätené oči.
A čo ak som urobil chybu? Možno som ju mal pochopiť, nie odtlačiť… Možno chcela len, aby som bol šťastný, a tak všetko pokazila… Čo ak by sme sa ešte mohli vrátiť?”
Bojuje v ňom láska s bolesťou, nevie sa rozhodnúť. Spomína na milé detaily, na ich veselé chvíľky… všetko sa rozpadlo.
Mirka ho chytí silnejšie. Máš právo na hranice. Ale ak chceš niekedy skúsiť niečo zachrániť, daj jej šancu to vysvetliť kľudne aj kvôli minulosti, kvôli láske. Porozprávajte sa. Možno pochopíš viac.
Marek si utrie slzy do rukáva, dlhý pohľad venuje stmievajúcemu sa mestu za oknom. Lúče už len letmo doťahujú posledné farby, aj jemu vo vnútri kdesi bliklo svetielko nádeje.
Asi máš pravdu. Ale teraz… teraz potrebujem čas. Musím prísť na to, čo robiť ďalej. Nemôžem len tak zabudnúť… ale nemôžem nechať odísť to, čo bolo vzácne. Možno tu ešte šanca pre nás je…
A v tej chvíli v bratislavskom byte vládne ticho, v ktorom sa miešajú smútok, bolesť, aj nádej presne také, aké poznajú všetci ľudia, čo práve prišli o niečo, na čom im naozaj záležalo.
