Maťka prišla domov skôr s výslužkou od rodičov. Chcela Jankovi pripraviť prekvapenie, ale namiesto teplej privítania ju muž poslal do obchodu. To, čo nasledovalo, by si veru nečakala.
Taška jej tak ťahala plece, že si nedokázala pomôcť a sykla od bolesti. Veď chrbát ju už pár týždňov bolí stále. Opatrne položila tašky na starý popraskaný asfalt na zastávke.
Hlbočko vydýchla. Bábätko vo vnútri sa nespokojne pohlo. Šiesty mesiac, žiadna sranda ešte keď sa rozhodneš prekvapiť muža, vrátiť sa o tri dni skôr od rodičov, lebo ti tak chýba. Pri posledných sto kilometroch v autobuse už len stĺpy počítala od nedočkavosti.
Čo asi robí Janko? Ani len netuší, že už stojí pár minút od domu. Cesta k bytu jej pripadala nekonečná. Tašky, naplnené domácimi zásobami zavareninami, údeným, jablkami od mamy vážili ako celá planéta.
Po päťdesiatich krokoch uznala: nemá šancu to odniesť. Chrbát to jednoducho nezvládne.
Vytiahla mobil a volá Jankovi.
Jani, ahoj, zašepkala, keď to konečne zdvihol.
Maťi, čo sa deje? Si v poriadku? okamžite zúfalý hlas.
Nič, prišla som! Stojím tesne pred domom na zástavke. Poď, prosím ťa, po mňa. Zase mám dve obrovské tašky, mama ma nabalila ako na týždeň…
V telefóne ostalo divné ticho. Pozrela sa, či náhodou nepadol hovor.
Ty už si tu? Teraz? Prečo si nepovedala skôr? Veď sme boli dohodnutí na štvrtok! hlas mu preskočil.
Chcela som ťa prekvapiť, zamračila sa. Nie si rád? Som unavená. Príď už, prosím.
Počkaj nie, teraz nechoď. Teda choď, ale najprv zájdi do nonstopky za rohom, kúp bravčové na pečenie, také dobré mäso. Vzal som si dnes voľno, chcem ti spraviť parádny obed, nechoď ešte domov, aby to bolo fakt tip-top.
Aké bravčové? Janko, počuješ sa? Som v šiestom mesiaci, ťahám dve obrovské tašky, chrbtica ma bolí! Máme doma zemiaky, aj vajíčka. Príď a zober ma, chcem len jesť a ľahnúť si.
Lenže ja chcem, aby si mala teplo domova hneď od dverí! Mäso kúp, aj tie zemiaky naše už stoja za nič. Oslov niekoho, nech ti pomôže, alebo to zober po kúskoch, prosím! Fakt to robím pre nás, nech si spokojná.
Maťka ledva udržala slzy. Rukami a prstami už necítila skoro nič.
Ty vážne ty mi hovoríš, aby som teraz išla do obchodu, lebo chceš uvariť obed? To si nemôžeš prejsť po mňa dolu?
Už mám všetko nachystané doma, by som to pokazil! Prosím, kúp to mäso aj tie zemiaky, ja to tu všetko dokončím.
Bez slova zložila a posunula sa s taškami do obchodu. Všetky pohľady v predajni jej kričali, že toto nie je správne. Mäso bolo hrozne ťažké, zemiaky ledva utiahla. Sotva zvládla vyjsť von, keď znova zvonil telefón.
Kúpila si už? Janko bol rozveselený.
Kúpila, som pred vchodom. Poď, otvor mi…
Počkaj! Nechoď hore! Sadni si na lavičku, bude to trvať max desať minút.
Len tak vykríkla: To nemyslíš vážne! Už nevládzem stáť.
Sľubujem, len päť minút! Potom uvidíš prekvapko!
Zložila veci na lavičku vedľa vchodu. Najradšej by ten balíček s mäsom hodila rovno do okna ich bytu.
Ubehlo desať minút. K tomu ďalších dvadsať. Maťka v hlave mala už čertovo kolo. Rada by verila, že na ňu čakajú ruže, raňajky na stole alebo možno aspoň milý pohľad. Ale nič by nestálo za to, aby takto musela čakať vonku a vláčiť nákupy vo svojom stave.
O tridsaťpäť minút vyletel Janko z paneláku. Oblečený naruby, celé čelo mokré, vlasy mu trčali do všetkých strán.
Super, sedíš! Nehnevaj sa, pozri, aké krásne počasie Teda, ešte lepšie bude doma.
Prečo si taký spotený? A načo tak smrdíš tým čističom? krivila tvár, ledva sa dvíhajúc z lavičky.
Uvidíš, uvidíš! Poď, hore ťa čaká fakt bomba!
Vošli do bytu. Janko slávnostne otvoril dvere so širokým úsmevom. Hneď zacítila všade ten zápach chlóru a lacného osviežovača, z ktorého jej len prišlo nevoľno.
Šla do izby, potom do kuchyne, nakukla do kúpeľne. Byt bol nezvyčajne prázdny, odrazu čistý všetko vyupratované, koberce ešte vlhké, žiadny prach, všetky veci popoukladané, jej obľúbené sošky natlačené v kúte.
Janko sa celý rozžiaril: No? Čo na to povieš? Prekvapenie!
Otočila sa naňho pomaly. To je všetko?
O čom hovoríš? Veď som tri hodiny makal! Umyté podlahy, všetko popraté, záchod žiari, chcel som, aby si mohla vojsť a hneď mala čistý dom. Doslova som lietal kolo všetkého, kým ty si bola v obchode.
V hrdle jej vyskočil obrovský uzol.
Kvôli upratovaniu si ma nechal vláčiť nákupy a čakať vonku? Ty si nevyšiel na zastávku, lebo si drhol podlahu?
Tak áno! Chcel som sa ti zavďačiť! Večne sa sťažuješ, že nič nerobím. Veď si prišla skôr, nestíhal som! Potreboval som ťa zdržat Ale ty namiesto vďaky pozeráš, akoby som ti napľul do polievky.
A to už neudržala ani slzu. Načo mi je tá čistota, keď ma necháš sedieť pol hodiny pred domom?! Chrbát ma bolí, nohy ledva cítim, tiahla som všetko sama! Janko, čakáme dieťa! Potrebovala som, aby si ma len chytil za ruku nie, aby si honil mop!
Janko červený ako paprika hodil handru do drezu.
Jasné, to už musí stále byť po vašom! Vstával som o piatej, trápil sa tu, chcem ťa potešiť A ty, len nadávaš! Pozri, ako to tu žiari! Ani na našej svadbe to takto nebolo!
Načo mi je čistý dom za takúto cenu? kričala.
To je mučenie, nie prekvapenie Priveľa žiadam?
No prepáč, že nie som dokonalý ako chceš! Iná by bola nadšená, že muž poriadok spravil, aj variť chcel Ale tebe je jedno, že som sa snažil! To len ty ojoj, môj stav, ojoj, môj chrbát. Ja som tiež nevyspatý, celú noc čakal, plánoval!
Maťka celá sklesnutá. Chcela len oporu, miesto výčitiek.
Ty nikdy nepochopíš moje pohodlie si vymenil za umytý parapet.
Veď si prišla o tri dni skôr, celé si mi to pokazila! Keby si bola prišla v štvrtok, všetko stíham, privítam ťa v čistote, pohoda. Ale nie musíš ma nachytať, urobiť zo mňa nevďačníka!
Rozbehol sa do spálne, zabuchol za sebou dvere.
Bábätko sa v brušku zase ozvalo. Maťka si sadla k stolu, pozrela sa na igelitku s mäsom, ktorú ani nevedel odložiť. Bolo jej zle, bolela ju hlava, chcelo sa jej plakať.
O desať minút sa dvere na kuchyni opatrne otvorili.
A teda, mám to mäso pripraviť? Alebo sa už so mnou ani nenaješ? hundral urazene.
Nechaj všetko tak, Janko, ledva pošepkala. Len ma nechaj na pokoji.
Prišla do kúpeľne, pozrela do zrkadla bledá, kruhy pod očami, rozcuchaná.
Cestou v autobuse si toľko nacvičovala, že doma ju muž obíjme, povie jej vitaj, už si doma. Kdeže Akurát ju vyhnal do obchodu. A hádka sa ešte rozvinula, ledva sa vrátila do kuchyne.
Z bytu odišla hneď, v tom, čo mala na sebe našťastie sa nevyzliekla. Sadla na vlak a rovno späť k rodičom.
Všetci aj svokra, aj švagriné, aj vzdialení príbuzní ju presviedčali, nech sa nerozvádza. Aj Janko volával, že už pochopil, žiadal, nech sa vráti. Maťka však už bola rozhodnutá: takého chlapa nechce. Rozvod bude. Veď načo ti je muž, čo považuje umytú podlahu za dôležitejšiu ako zdravie svojej ženy a bábätka?
