Dáša sa vrátila domov skôr s dobrotami od rodičov. Chcela Ivana prekvapiť, no namiesto vrelého privítania ju manžel poslal do obchodu. To, čo nasledovalo, bolo úplne nečakané.

Maťka prišla domov skôr s výslužkou od rodičov. Chcela Jankovi pripraviť prekvapenie, ale namiesto teplej privítania ju muž poslal do obchodu. To, čo nasledovalo, by si veru nečakala.

Taška jej tak ťahala plece, že si nedokázala pomôcť a sykla od bolesti. Veď chrbát ju už pár týždňov bolí stále. Opatrne položila tašky na starý popraskaný asfalt na zastávke.

Hlbočko vydýchla. Bábätko vo vnútri sa nespokojne pohlo. Šiesty mesiac, žiadna sranda ešte keď sa rozhodneš prekvapiť muža, vrátiť sa o tri dni skôr od rodičov, lebo ti tak chýba. Pri posledných sto kilometroch v autobuse už len stĺpy počítala od nedočkavosti.

Čo asi robí Janko? Ani len netuší, že už stojí pár minút od domu. Cesta k bytu jej pripadala nekonečná. Tašky, naplnené domácimi zásobami zavareninami, údeným, jablkami od mamy vážili ako celá planéta.

Po päťdesiatich krokoch uznala: nemá šancu to odniesť. Chrbát to jednoducho nezvládne.

Vytiahla mobil a volá Jankovi.

Jani, ahoj, zašepkala, keď to konečne zdvihol.

Maťi, čo sa deje? Si v poriadku? okamžite zúfalý hlas.

Nič, prišla som! Stojím tesne pred domom na zástavke. Poď, prosím ťa, po mňa. Zase mám dve obrovské tašky, mama ma nabalila ako na týždeň…

V telefóne ostalo divné ticho. Pozrela sa, či náhodou nepadol hovor.

Ty už si tu? Teraz? Prečo si nepovedala skôr? Veď sme boli dohodnutí na štvrtok! hlas mu preskočil.

Chcela som ťa prekvapiť, zamračila sa. Nie si rád? Som unavená. Príď už, prosím.

Počkaj nie, teraz nechoď. Teda choď, ale najprv zájdi do nonstopky za rohom, kúp bravčové na pečenie, také dobré mäso. Vzal som si dnes voľno, chcem ti spraviť parádny obed, nechoď ešte domov, aby to bolo fakt tip-top.

Aké bravčové? Janko, počuješ sa? Som v šiestom mesiaci, ťahám dve obrovské tašky, chrbtica ma bolí! Máme doma zemiaky, aj vajíčka. Príď a zober ma, chcem len jesť a ľahnúť si.

Lenže ja chcem, aby si mala teplo domova hneď od dverí! Mäso kúp, aj tie zemiaky naše už stoja za nič. Oslov niekoho, nech ti pomôže, alebo to zober po kúskoch, prosím! Fakt to robím pre nás, nech si spokojná.

Maťka ledva udržala slzy. Rukami a prstami už necítila skoro nič.

Ty vážne ty mi hovoríš, aby som teraz išla do obchodu, lebo chceš uvariť obed? To si nemôžeš prejsť po mňa dolu?

Už mám všetko nachystané doma, by som to pokazil! Prosím, kúp to mäso aj tie zemiaky, ja to tu všetko dokončím.

Bez slova zložila a posunula sa s taškami do obchodu. Všetky pohľady v predajni jej kričali, že toto nie je správne. Mäso bolo hrozne ťažké, zemiaky ledva utiahla. Sotva zvládla vyjsť von, keď znova zvonil telefón.

Kúpila si už? Janko bol rozveselený.

Kúpila, som pred vchodom. Poď, otvor mi…

Počkaj! Nechoď hore! Sadni si na lavičku, bude to trvať max desať minút.

Len tak vykríkla: To nemyslíš vážne! Už nevládzem stáť.

Sľubujem, len päť minút! Potom uvidíš prekvapko!

Zložila veci na lavičku vedľa vchodu. Najradšej by ten balíček s mäsom hodila rovno do okna ich bytu.

Ubehlo desať minút. K tomu ďalších dvadsať. Maťka v hlave mala už čertovo kolo. Rada by verila, že na ňu čakajú ruže, raňajky na stole alebo možno aspoň milý pohľad. Ale nič by nestálo za to, aby takto musela čakať vonku a vláčiť nákupy vo svojom stave.

O tridsaťpäť minút vyletel Janko z paneláku. Oblečený naruby, celé čelo mokré, vlasy mu trčali do všetkých strán.

Super, sedíš! Nehnevaj sa, pozri, aké krásne počasie Teda, ešte lepšie bude doma.

Prečo si taký spotený? A načo tak smrdíš tým čističom? krivila tvár, ledva sa dvíhajúc z lavičky.

Uvidíš, uvidíš! Poď, hore ťa čaká fakt bomba!

Vošli do bytu. Janko slávnostne otvoril dvere so širokým úsmevom. Hneď zacítila všade ten zápach chlóru a lacného osviežovača, z ktorého jej len prišlo nevoľno.

Šla do izby, potom do kuchyne, nakukla do kúpeľne. Byt bol nezvyčajne prázdny, odrazu čistý všetko vyupratované, koberce ešte vlhké, žiadny prach, všetky veci popoukladané, jej obľúbené sošky natlačené v kúte.

Janko sa celý rozžiaril: No? Čo na to povieš? Prekvapenie!

Otočila sa naňho pomaly. To je všetko?

O čom hovoríš? Veď som tri hodiny makal! Umyté podlahy, všetko popraté, záchod žiari, chcel som, aby si mohla vojsť a hneď mala čistý dom. Doslova som lietal kolo všetkého, kým ty si bola v obchode.

V hrdle jej vyskočil obrovský uzol.

Kvôli upratovaniu si ma nechal vláčiť nákupy a čakať vonku? Ty si nevyšiel na zastávku, lebo si drhol podlahu?

Tak áno! Chcel som sa ti zavďačiť! Večne sa sťažuješ, že nič nerobím. Veď si prišla skôr, nestíhal som! Potreboval som ťa zdržat Ale ty namiesto vďaky pozeráš, akoby som ti napľul do polievky.

A to už neudržala ani slzu. Načo mi je tá čistota, keď ma necháš sedieť pol hodiny pred domom?! Chrbát ma bolí, nohy ledva cítim, tiahla som všetko sama! Janko, čakáme dieťa! Potrebovala som, aby si ma len chytil za ruku nie, aby si honil mop!

Janko červený ako paprika hodil handru do drezu.

Jasné, to už musí stále byť po vašom! Vstával som o piatej, trápil sa tu, chcem ťa potešiť A ty, len nadávaš! Pozri, ako to tu žiari! Ani na našej svadbe to takto nebolo!

Načo mi je čistý dom za takúto cenu? kričala.

To je mučenie, nie prekvapenie Priveľa žiadam?

No prepáč, že nie som dokonalý ako chceš! Iná by bola nadšená, že muž poriadok spravil, aj variť chcel Ale tebe je jedno, že som sa snažil! To len ty ojoj, môj stav, ojoj, môj chrbát. Ja som tiež nevyspatý, celú noc čakal, plánoval!

Maťka celá sklesnutá. Chcela len oporu, miesto výčitiek.

Ty nikdy nepochopíš moje pohodlie si vymenil za umytý parapet.

Veď si prišla o tri dni skôr, celé si mi to pokazila! Keby si bola prišla v štvrtok, všetko stíham, privítam ťa v čistote, pohoda. Ale nie musíš ma nachytať, urobiť zo mňa nevďačníka!

Rozbehol sa do spálne, zabuchol za sebou dvere.

Bábätko sa v brušku zase ozvalo. Maťka si sadla k stolu, pozrela sa na igelitku s mäsom, ktorú ani nevedel odložiť. Bolo jej zle, bolela ju hlava, chcelo sa jej plakať.

O desať minút sa dvere na kuchyni opatrne otvorili.

A teda, mám to mäso pripraviť? Alebo sa už so mnou ani nenaješ? hundral urazene.

Nechaj všetko tak, Janko, ledva pošepkala. Len ma nechaj na pokoji.

Prišla do kúpeľne, pozrela do zrkadla bledá, kruhy pod očami, rozcuchaná.

Cestou v autobuse si toľko nacvičovala, že doma ju muž obíjme, povie jej vitaj, už si doma. Kdeže Akurát ju vyhnal do obchodu. A hádka sa ešte rozvinula, ledva sa vrátila do kuchyne.

Z bytu odišla hneď, v tom, čo mala na sebe našťastie sa nevyzliekla. Sadla na vlak a rovno späť k rodičom.

Všetci aj svokra, aj švagriné, aj vzdialení príbuzní ju presviedčali, nech sa nerozvádza. Aj Janko volával, že už pochopil, žiadal, nech sa vráti. Maťka však už bola rozhodnutá: takého chlapa nechce. Rozvod bude. Veď načo ti je muž, čo považuje umytú podlahu za dôležitejšiu ako zdravie svojej ženy a bábätka?

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

11 + 2 =

Dáša sa vrátila domov skôr s dobrotami od rodičov. Chcela Ivana prekvapiť, no namiesto vrelého privítania ju manžel poslal do obchodu. To, čo nasledovalo, bolo úplne nečakané.
Objav, ktorý obrátil Míšov život naruby Do dvadsiatich siedmich rokov žil Míšo ako jarný potôčik – hlučne, divoko a bez rozmyslu. Bol to čert, známy v celej dedine, vždy pripravený v noci po robote hodiť do partie chlapcov a vyraziť za tri kilometre na Váh s udicami, no ráno sa už ponúkať susedovi, že pomôže opraviť naklonený šopík. – Ten Míšo je správny chlap, no žije, akoby nemal žiadne starosti, – krútili hlavami starí dedkovia na lavičke. – Hlava prázdna, jeden veľký živel, – vzdychala mama. – Žije predsa ako každý mladý, – pokrčili plecami jeho rovesníci, čo už dávno mali vlastné rodiny a dom s dvorom. Lenže prišlo dvadsaťsedem. Nie s hrmotom, ale ticho ako prvý opadnutý jabloňový list. Raz ráno ho zobudil kohút, a ten zvuk znel nie ako pozvánka za dobrodružstvami, ale ako výčitka. Prázdnota, ktorú si dovtedy nevšímal, začala šumieť v ušiach. Obzrel sa – rodičovský dom, solídny, ale starnúci, potrebuje chlapské ruky, nie na hodinku, ale natrvalo. Otec, čoraz viac ohnutý domácimi prácami, hovorí len o kosení a cenách šrotu. Zlom nastal na dedinskej svadbe. Míšo bol zase duša spoločnosti, tancoval, žartoval. Potom však zbadal otca, ako pomaly rozpráva s rovnako šedivým susedom. V ich pohľade nebola výčitka, len unavený smútok. V tom okamihu Míšo s krutou jasnosťou uvidel sám seba – už nie chlapec, ale dospelý chlap, čo sa len zabáva, kým mu život uniká medzi prstami. Bez cieľa, bez koreňov, bez vlastného. Bolo mu clivo. Na druhý deň sa zobudil iný. Ľahkosť vyprchala, pribudla tichá tiaž, pokoj, dospelosť. Prestal blúdiť po návštevách, pustil sa do práce na starom dedkovom pozemku na kraji dediny pri lese. Vykosil trávu, vyrúbal dva suché stromy. Najskôr sa mu dedinčania smiali: – Míšo chce stavať dom? Ten ledva klinec trafí! Ale on sa učil. Nemotorne, často sa triafal po prstoch. Zbieral peniaze, ktoré predtým vyhadzoval, na klince, škridlu, sklo. Drhol od rána do večera, úporne a mlčky. Do postele padal unavený, ale s pocitom, že deň nebol premrhaný. Prešli dva roky. Na pozemku stál síce krivý, ale pevný zrub voňajúci smolou. Vedľa skromná sauna vlastnej výroby. V záhrade prvé hriadky. Míšo schudol, opálil sa, v očiach pokoj a rozvaha namiesto hŕbacej starosti. Chodil tam aj otec, ponúkal pomoc, no Míšo odmietal. Otec len obchádzal stavbu, obzeral rohy a raz uznanlivo povedal: – Pevné… – Ďakujem, otec, – stroho odpovedal Míšo. – Teraz treba už len nevestu, gazdinú do domu, – zamyslel sa otec. Míšo na svoje dielo a tmavý les za domom len usmial: – Nájde sa, otec. Všetko má svoj čas. Prehodil si sekeru na plece a vykročil k hromade dreva. Od jeho hlučnej mladosti nezostalo nič, objavilo sa niečo nové – starosť, práca, zodpovednosť. Prvý raz po dvadsiatich deviatich rokoch sa Míšo cítil doma. Nie v rodičovskom, ale vo vlastnom dome. Ten objav sa stal jedného letného rána, keď sa chystal do lesa na drevo. Práve štartoval staré žiguli, keď z bránky susedného domu vyšla ona. Julka. Tá Julka, čo vždy behala dvorom s chlapcami, s dvomi copíkmi a večne odretými kolenami. Tá, čo odchádzala domov učiť sa za učiteľku. Teraz už nevychádzala dievča, ale krásna žena. Slnko sa pohrávalo vo vlasoch farby zrelej raže, voľne spadajúcich na plecia. Rovná, ľahká chôdza. Jednoduché tmavé šaty objímali štíhlu postavu a v jej veľkých, vždy smiechom žiariacich očiach, bola nová, pokojná hĺbka. Premýšľala, upravovala si tašku cez plece a Míša si hneď nevšimla. Míšo zrazu zabudol na motor aj na les. Srdce mu búšilo s nezvyklou silou. – Kedy…? – letelo mu hlavou. – Kedy si sa stala takou krásnou? Ešte prednedávnom si bola len malou susedkou. Zbadala jeho upretý pohľad, zastala, usmiala sa. Už to nebola len detská susedská usmiatosť, ale niečo nežné, dospelé. – Čau, Míšo, čo tu stojíš, žiguli sa nechce naštartovať? – hlas už nebol ani trochu detsky piskľavý. – Jul… Julka… – zmohol sa len Míšo. – Ideš do školy? – Áno, – prikývla. – Mám už skoro hodinu, musím sa ponáhľať. Odišla, ľahkým krokom po prašnej dedinskej ceste. A on ju pozoroval a v hlave, inak plnej výpočtov a rebríkov, mu prebleskla jasná myšlienka: – Tak toto je ona… tá pravá! Netušil, že pre Julku bolo toto ráno možno najšťastnejšie za dlhé roky. Pretože ten bezstarostný Míšo si ju konečne všimol. Nie ako doplnok, ale skutočne ju uvidel. – Tak predsa… To som sa veru načakala… Asi od trinástich sa mi páčil a preňho som bola len “krpec”. Aj som plakala, keď išiel do vojska. Staršie baby ho vyprevádzali, no mňa to bolelo. Kvôli nemu som sa vrátila učiť deti do dediny. Jej detská, tichá náklonnosť k staršiemu chlapcovi, roky živená v srdci, dostala nádej. Kráčala dedinou s úsmevom, cítiac na chrbte jeho horúci pohľad. Míšo v ten deň do lesa nešiel. Motal sa okolo svojho zrubového domu, pílil drevo so zvláštnym zápalom, v hlave mal iba myšlienku: – Ako som ju mohol nevidieť? Vyrástla mi pred očami, a ja som striedal baby… Večer pri studni opäť stretol Julku. Vracala sa domov, unavená, s tou istou taškou. – Julka, Jul, – zavolal, až ho to prekvapilo. – Ako… práca? Deti sú asi neposedné… Zastala, oprela sa o plot, oči unavené, ale mäkké a krásne. – Práca je práca. Deti sú deti… Veľa hluku, ale srdce sa raduje. Baví ma to, sú vynaliezavé… A ty máš nový dom, pevný. – Ešte nedokončený, – zamrmlal. – Všetko sa dá dokončiť, – povedala mäkko a, akoby aj sama prekvapená svojou múdrosťou, zamávala rukou. – Idem už. – Všetko sa dá dokončiť, – opakoval si Míšo, – aj niečo viac než dom. Odvtedy mal nový cieľ. Už nestaval dom len pre seba, vedel, koho by chcel doň priviesť. S myšlienkou, že tam bude žiť s milovanou ženou. A že na okne môžu stáť črepníky s muškátmi, na priedomí sedieť obaja. Žiadne ponáhľanie, nechcel svoju tichú nádej vyplašiť. Míšo sa začal “náhodou” objavovať na jej ceste, najprv len kýval, potom sa vyzvedal na školu a deti. – Ako sú na tom tvoji žiaci, často som ťa videl s nimi ako kvočka… Raz jej donesol celú košík lesných orieškov, Julka prijímala jeho nesmelé prejavy s vrúcnou, chápavou tvárou. Videla, ako sa zmenil, zo živelného chalana sa stal spoľahlivý muž – a v jej srdci opäť rozkvitlo dávne, silné city. Nad dedinou viseli nízke jesenné mraky. Raz, neskoro na jeseň, keď už dom bol takmer hotový a obloha tmavá, Míšo nevydržal. Čakal Julku pri bránke, v rukách poslednú kyticu červených jarabín. – Julka, – povedal nervózne. – Už skoro bývam… len… dom je akýsi prázdny. Až hrôza ho občas obchádza. Možno by si niekedy… mohla prísť, pozrieť… Ale – v podstate ti ponúkam ruku a srdce, dávno som pochopil, aká si mi vzácna. Julka v jeho vážnych, trochu vystrašených očiach čítala všetko, na čo tak dlho čakala. Pomaly vzala jarabinu z jeho drsných rúk, bobule pálili červeňou, privinula ich k sebe. – Vieš, Míšo, – povedala ticho, – ja som na tvoj dom pozerala už od prvého brvna. Vždy som si predstavovala, aký bude zvnútra, a kedy ma pozveš… Snívala som o tom. Takže… súhlasím. V jej očiach po prvý raz po mesiacoch jemnej krásy zablikala znovu tá detská iskra, ktorú Míšo pred rokmi nevidel – no zistil, že celú tú dobu čakala na rozhorenie. Ďakujem za prečítanie, za vaše sledovanie a podporu. Nech sa vám darí – veľa šťastia a dobra všetkým!