STARÁ ZÁKERNICA
Dnes som konečne vystúpila z autobusu, ktorý za sebou nechával ostrý pach nafty a lomozil, akoby sa mu nechcelo ani zastaviť. Ostala som sama, na kraji starého známeho poľa, všetko tu bolo tak, ako pred šiestimi rokmi. Blatistá, rozbitá cesta, po bokoch ovísajúce konáre kríkov, špinené kvapkami dažďa. V diaľke sa vo svetle súmraku črtalo dedinské domisko, zapnuté žlté štvorčeky okien, odniekiaľ doľahol štekot psov a schválne nahnevané gaganie husí.
“Áno, tu sa nič nezmenilo,” vravela som si v duchu, “skoro nič…” Len napravo na kopci už nestála rada poľnohospodárskych strojov, ktoré voľakedy blikali pod slabými lampami. Tma tam zela do diaľky gazdovstvo Štefana Blahu zrejme rozpustili dedičia, nevedela som a v podstate ani nechcela vedieť.
Krivkala som ulicou, mala som pocit, že ma každé okno sleduje, ľudia sa mi v hlave vynárali so starými výčitkami. Uviazala som si šatku poriadne cez čelo, snažila som sa zostať nepoznaná. Kam asi kráčam? Ostalo z môjho domčeka na konci dediny ešte niečo? Nemala som už kam ísť, len domov, ak sa tomu ešte dá hovoriť domov. Vlastne, domov som sa vracala len zo vzdoru, lebo všetci v dedine ma nenávideli väčšina stratila pre mňa prácu, keď to všetko pred rokmi prepuklo.
Za tých šesť rokov som sa zmenila, zvnútra aj navonok. Bola zo mňa obyčajná Marta Belíková, nie tá naivná, bezstarostná dievčina modré oči som mala stále, ale už sa v nich neodrážala mladistvá iskra. Bývala som celkom sama na drevenom domčeku na svahu pri potoku, každý mi len závidel, keď som sa prisťahovala k Štefanovi Blahovi. On bol v tom čase pán pol dediny uňho robilo za slušné eurá. Ja som si myslela, že som si vybrala víťazný žreb no realita rýchlo schladila moje sny.
Štefan sa hral na veľmoža, pravého slovenského statkára, ktorý o všetkom rozhoduje: na mňa dozerá ako na slúžku. Najskôr mi zakázal kamarátky, potom rozhodol, čo si môžem a nemôžem obliekať, dokonca aj šminky boli tabu. Môj život sa premenil na súhrn zákazov. Varila som husté polievky, utierala prach, venovala som mu všetok čas, pracovať som už nemohla. Stále bol presvedčený, že ho podvádzam, a tie jeho podozrenia ma dusili. Dlho som sa snažila dokázať, že som nevinná, márne. Keď došlo aj na bitky, ušla som späť do svojho domčeka, zúfalá hoci s nádejou, že na to všetko raz zabudnem.
O deň nato však prišiel. Drhla som podlahu v kuchyni, dvere dokorán, svieži vánek, doma voňalo čistotou. Idylka však trvala chvíľu silno kopol do vedra, voda sa rozliala všade. Tušila som, že tým to nekončí.
Ďalej mi pamäť vymazala všetko akoby moje nervy vypla. Keď som prišla k sebe, bola chalupa obkľúčená policajtmi, susedia sa tiesnili pri plote, v kuchyni rozhádzaný celý nábytok, na zemi závesy a v strede Štefan. Rozprávali na mňa, mávali pred nosom vreckom s kuchynským nožom.
“Tá ti ho, rozbila chlapa! Lepšie by bolo, keby si tej svojej nevinnosti nechala!” “Čo jej chýbalo? Hriala sa na peknom mieste…” húdli zvonku.
Šesť rokov väzenia. Tak rozhodol súd. Bolo to tvrdé, no v kolónii na strednom Slovensku som našla zopár kamarátok. Tie ma podržali pochopenie a ľudské slovo bolo cennejšie než balík peňazí. Pár krát som sama seba prekvapila, ako rýchlo sa človek zmení líca mi ochabli, v plešivých vlasoch prebleskovali šediny, už som netúžila po paráde. Kto by bol povedal, že raz skončím za mrežami? Hovorí sa: od žobráckej kapsy a väzenia nikdy nevrav nikdy! Život je krehký v jednej chvíli sa rozbije celý.
Kráčala som so sklopenou hlavou, srdce bilo ako splašené. Stojí ešte môj dom? Neprebúrali ho na palivové drevo? Ale tam v závetrí medzi dvoma košatými brezami jasne vidno kde-tu opadané múry známeho domčeka. Z potoka ťahal chlad, žblnkotalo to a kŕčily sa žaby. Koľkokrát som si toto miesto predstavovala? Koľkokrát vo sne vracala domov?
Za potokom sa začínal les plný húb: červíky, kuriatka, kozáky… Hneď by som s košíkom utekala pohľadať nejaké.
Potichu som vkĺzla do dvora, z krovky zobrala skrytý kľúč. Otvorila dvere, čakala zápach vlhka, ale nič cvakla som vypínačom a kuchyňa žiarila. Bolo upratané, na okne kvitla muškátová ruža. Dlho som na ňu hľadela kto toto obýval? Prešla som všetky izby, všetko bolo na svojom mieste. Dom asi niekto sledoval, kým som bola preč.
“Marta, Martuška!” ozvalo sa z verandy a už vchádzala suseda Božena. “No teda, úplne si sa zmenila! Videla som svetlo, tak bežím. Priniesla som ti mlieko a domáci chlebík, aspoň niečo pod zub hneď po ceste.” Položila na stôl pohár s čerstvým mliekom, ešte zabalený kúsoček chleba. “Ďakujem,” podala som jej ruku, “vy ste postrážili dom?” “No jasné, veď dom nesmie byť bez dozoru, dievča moje…” “Veľká vďaka, Božena! Zo srdca!”
Božena sa rozlúčila, ešte pošuškala, že chlapi v dedine sú stále nahnevaní, a keby jej muž vedel, že bola u mňa, určite by kričal.
Trocha sa mi uľavilo, aspoň niekto stál za mnou. Naliala som si pohár, ešte teplého mlieka, keď zrazu ktosi zaklopal. V dverách sa objavil chlapec, hádam trinásťročný, rozstrapatený. “Mm-mama poslala,” zadrhával a podával mi balíček. “Poďakuj doma,” zašepkala som, a malý, celý červený, sa rozbehol preč.
Chvíľu na to sa vrútila kým si bez klopania Terezka. Voľakedy sme boli najlepšie kamarátky. Rozplakala som sa. “Myslela som, že už sa so mnou nik nerozpráva,” priznala som. “Ale, Marta, ženská solidarita predsa existuje! Bola to sebeobrana, nepočúvaj, čo pletú chlapi. Božena mi volala, že si späť, tak som doniesla zo dvora zeleninu, aj takú drobnosť. Vyspi sa, zajtra to všetko preberieme.”
Tak som bola dojatá, že som nevedela prehĺtať. Zbytočne som mala zlý pocit z dediny ženy pochopili.
Ukladala som sa do čerstvej periny, oči mi padali, keď niekto zaklopal na okno. Aj v tme som poznala mohutnú postavu Miroslava. Bol to miestny neformálny richtár, rešpektovaný široko-ďaleko.
“Von nechoď, Marta,” prihováral sa mi spoza okna. “Bola porada s chlapmi. Rozmysleli sme si to. Aj keď je dedina bez práce, ty za to nemôžeš, veď Štefan bol, povedzme si otvorene, dosť… Eh, no, rozumieme sa. Pozbierali sme ti nejaké eurá, na prvé dni po návrate. Prijmi to, prosím, a nehanbi sa.” Hádzal mi obálku cez okno a hneď zmizol v noci.
Srdce sa mi naplnilo vďačnosťou. Život je krehký, minulosť bolí, no v tejto dedine ešte ostala nádej, že budem patriť medzi svojich.
Autorka: Anna SavinováOtvorila som obálku peniaze tam hrkli, ale viac ma zahriala lístočka s nepodareným podpisom všetkých, čo prispeli. Akoby mi vraveli: si stále naša, neboj sa. Stisla som papier v dlani a prišla blízko oknu vonku zužovalo ticho, len brechot v dialke, vetrík trepotal záclonku. Zhlboka som sa nadýchla domova, to známe zvláštne miešanie vône pôdy a gáforu, aké bolo len tu.
V kuchyni s obitým stolom, vo svetle slabého svetla, som pochopila, že všetky tie roky bolesti a hanby neboli koniec iba začiatok. Ráno bude zas nový deň a ja si už nedám zobrať vlastných ľudí. S úsmevom, ktorý bol po toľkých rokoch opäť skutočný, som siahla po muškátovej ruži na okne. Jemne som stisla jej lupienok. Chcem žiť, nech už bolo čokoľvek, srdce mi patrí späť, sem medzi mojich.
Na chvíľu som v duchu uvidela samu seba, ako kráčam do lesa na huby, smiech Boženy a Terezky za chrbtom, vôňu teplého chleba, detský krik. Možno si ma osud ešte poprehadzuje, ale tentoraz neutečiem. Budem, čo som Marta Belíková zo starej dediny, čo prežila všetko a stále našla dvere otvorené.
A v tej tichej noci, pod ochranným tieňom brezy, som po rokoch konečne pocítila domov.
