Keď prišiel Valér k Želmíre, bolo, akoby jej rozum vyprchal priamo pred očami. To všetko zo šťastia. Behalá po byte, snažila sa dať sa do poriadku, skrývala pod vankúše veci, čo skúšala pred jeho príchodom, a z vlasov si vyťahovala natáčky. Potom bežala do kúpeľne, tam sa učesala, naniesla si rúž. Taká, v plnej paráde, s očakávaním, konečne vstúpila za ním do izby.
A kto by už nebol šťastný? Len uvažujte.
Želmíra osamelá mama, ktorá vlastne nikdy ani poriadne vydatá nebola. S Jergušom, svojím jediným, chodili spolu sotva mesiace, kým sa on nevydal späť na svoju rodnú hrudu no kam presne, Želmíra nikdy nezistila. Vraj to bol odniekiaľ z Maďarska, možno z Ukrajiny. Tu na trhu vypomáhal, ale čím presne ani to nevedela.
Áno, Jerguš svetlo jej očí jednoducho odišiel, keď bola Želmíra práve v druhom týždni tehotenstva. Sama ešte nič netušila. A keď sa Jerguš prestať objavovať u nej doma a mesiac sa neukázal, pochopila, že ostala… nuž, sama.
A v správny čas porodila chlapca. Akoby ho vyliala z formy: krásavec. Po kom by aj nebol! Želmíra sama pekná žena, a Jerguš bol ozaj pohľadný jak z rozprávky.
Treba povedať, že s malým bolo jednoduché. Tichý, spokojný chlapec: v kuse spal, a keď sa prebral… tak si dôkladne ťahal materské mlieko. A toho mala Želmíra dosť, slovom, mohla by aj iné bábo nakŕmiť a ešte by zvýšilo.
Takmer žiadne detské choroby.
Chlapca pomenovala Slavomír podľa herca Vjačeslava Tichonova, lebo keď bola tehotná, náhodou narazila v televízii na starý film Vojna a mier. Bol tam knieža Andrej Bolkonskij, ktorého hral práve Tichonov a ten jej čímsi pripomínal Jerguša. A tak to bolo rozhodnuté, žiadna iná možnosť. Aj v rodnom liste svietilo: Slavomír Jergušovič Komárek. Želmíra to opakovala stále dokola, a vždy jej to znelo ako pesnička.
Slavko bol veselé dieťa. Keď musela mama chystať obed či upratovať, rozprestrela na podlahu deku, obložila ho stoličkami, a do tejto provizórnej ohrádky ho usadila. Dala mu svoju starú kabelku, natáčky a nejaké handričky. A dieťa si pokojne, bez jedného slzičky, samo hralo. Aj keď raz Želmíra nakukla z kuchyne a videla, že synček zabehol hlavou medzi stoličky (chcel sa zrejme dostať von), nevydal ani hláska; len sa ticho pokúšal rozstrčiť stoličky svojimi bacúľatými ručičkami.
Keď Slavko trochu podrástol, zostalo to ľahké. Mama ho bez obáv púšťala na dvor s podmienkou každých desať minút príde pod okno (bývali na prízemí) a zakričí: Mama! Som tu!
Hodiniek však nemal, takže pribehol o čosi skôr každé tri minúty vrieskal to svoje mama! až dovtedy, kým Želmíra nevystrčila hlavu a neodpovedala: Dobre, synček! No on stále čakal a neodchádzal. Čo je? spýtala sa: Bež sa hrať.
Odpovedal: Ešte si sa na mňa neusmiala
Tak sa mama zasmiala, tentoraz úprimne, a syn zase vybehol za deťmi na ihrisko.
Jedného dňa zakričal z ulice mama! a keď Želmíra vykukla z okna, videla, že k sebe túli malé mačiatko.
Mama, teta mi ho dala. Vravela, že sa volá Bartolomej. A že vraj budeš rada a máme ho spolu opatrovať.
Slavko sa na ňu díval s takou čestnosťou, že jej neostalo nič iné len sa usmiať späť. Potom povedala:
Bartolomej bude určite hladný. Poďte obaja dám mu mliečko.
A synček s mačiatkom bežali domov. Slavko bol šťastný. Bartolomej zatiaľ ešte menej.
Takto si žili, vo trojici. Teda kým Želmíra nestretla Valéra.
Bol jej rovnako starý, tiež nikdy nebol ženatý. Taký poriadny, trochu vážny muž, nie starý, no už s rozvahou, robil vo fabrike na nábytok a slušne zarábal. K Želmíre začal chodiť na víkend s nocľahom. Hovoril málo, jedol veľa, pil len trochu. Kým neprišiel, Želmíra vždy schladila v mrazničke fľašku borovičky a pripravila k nej malé poháriky s hrubým sklom, celkom na krátkej nožičke. Valérovi sa práve tie poháriky mimoriadne páčili.
Aj dnes to prebiehalo ako vždy. Valér prišiel, S lavkovi v predsieni podal ruku, usadil sa na gauč, kým Želmíra dokončovala svoj prípravný rituál. Potom si pozreli všetci, aj Bartolomej na Slavkovom lone, televízor a išli na obed.
Po jedle si tradične všetci ľahli, oddýchnuť. Večer mali namierené na prechádzku do mestského parku.
Len čo Želmíra zatvorila dvere na Slavkovej izbe a ľahla si vedľa Valéra, opretá hlavou o jeho rameno, po prvý raz načal tému sobáša:
Myslím, že by sme mohli zatiaľ bývať u teba. Neskôr sa presťahujeme, bude nám priestrannejšie. Alebo že by sme môj byt prenajali? To by bol aj nejaký prilepšenie Len vieš, Želmíra Ja nemusím mačky. Bartolomeja budeme musieť dať preč
Bartolomeja, opravila ho napätým hlasom, pripravená počúvať.
Áno, Bartolomeja.
Chvíľu bolo ticho. Potom, absolútne vecne, ako by to bolo už dávno rozhodnuté, pokračoval:
A Slavka pošleme k mojej mame na dedinu. Čo? Je tam čistý vzduch, škola aj. My sme ešte mladí svoje deti narobíme kopu.
Želmírina hlava na jeho ramene skamenela ani sa nepohla. Ešte pár minút ticho ležali. Potom sa Želmíra postavila, zahanbene, akoby ju nikdy nahú nevidel, dohodila si župan, podišla ku kreslu s jeho vecami. Zobrala mu nohavice a podala ich so slovami:
No tak Tu máš tie svoje špinavé gate Obleč si ich a choď
Kam?
K mamine na dedinu. Nadýchať sa čerstvého vzduchu Nám trom stačí čerstvý vzduch aj v našom parku.
