Ver mi, Evka, to fakt musela Mária začať rodiť práve počas snehovej metelice. Ešte podľa termínu mala tri týždne čas, hovorila si, hádam dovtedy to prestane a príde poriadny mráz, že by sa aj do pôrodnice dalo skočiť. Ale nie, malý sa rozhodol práve teraz! No, ruku na srdce, nie že by to Mária chcela, ale ten drobec, čo si obýval jej bruško. Už sa mu tam nevošlo, chcel ísť von a na búrku, čo trvala už šiesty deň, veru nebral ohľad.
V takej chumelici do dediny žiadne auto nepríde, cesty zaviate, niekde by si po kolená zapadla. Sneh stále padá a padá, akoby tam hore na nebi prevrhli vrece s múkou. Pozrieš z okna všetko biele, a len ďalšie chuchvalce sa sypú a víria. A keď už na dvor musíš vybehnúť, pomôžeš si rukou, lebo inak ti vietor fúka priamo do očí a sneh ich zavalí.
No, v takej metelici sa rozhodol jej synček narodiť. Od rána Mária nevedela, čo so sebou raz ju ťahalo v krížoch, potom mala akýsi ťažký pocit, ľahla by si, ale miesto nenašla, postavila sa a chodila sem i tam. Svokra, pani Martina, jej chodenie postrehla:
Mári, ty to vari už na pôrod máš? Čo tak pendluješ?
Neviem, mama, ale nie je mi dobre.
Daj sem bruško, pozriem ti ho.
Martina nebola zrovna odborníčka na ženské veci, veď dnes už všetko riešia lekári, pôrodnice a tak. Dávno sú za nami tie časy, keď v dedine povili ženy tri babice. Teraz ostala už len jedna stará mama Katarína.
Bruško spadlo, Mária. Vyzerá, že sa malý rozhodol prísť na svet.
Ako prísť?! Veď je ešte priskoro!
To neovplyvníme, dcéra zlatá, Pán Boh vie, kedy je ten čas.
Mária mala oči plné sĺz, bála sa boli to jej prvé pôrody, nič nechápala a kto jej mal čo vysvetliť? Ani Martina si veľa nepamätala, jej syn sa narodil pred dvadsiatimi rokmi.
Ja zájdem po babu Katarínu. Položím na sporák vodu, keď začne vrieť, vypni to. Ak budeš vládať, nachystaj čisté uteráky a plachty, vieš kde sú. Ale nepreťažuj sa, keď ti je ťažko. Keď som rodila Dušana, baba Katarína mi povedala chodievaj, dýchaj zhlboka, lepšie sa otvoríš. Pripravím si šál, skočím aj k tvojej mame Janke, zavolám ju. Neboj sa, dievča moje, baba Katarína vie, čo má robiť. V jej časoch prišli z celého okolia k nej rodiť, aj tie naše ju uznávali. Je to dobrá žena.
Svokra si obliekla kabát, zobrala konár, aby sa ľahšie ťahalo cez mokrý sneh, a vyšla do metelice.
Mária zostala sama. Ešte viac sa bála čo ak začne rodiť a nebude tu nikto? V takej búrke, ako sa svokra dostane naspäť, čo ak niekde spadne? A čo ak mama nepríde, hoci prečo by neprišla?
Nevie poriadne, čo robiť, len že má chodiť a dýchať. Ale ako dýchať, keď v krížoch tak ťahá, že nemôže ani poriadne nabrať vzduch?
Ach, keby bol aspoň Jaro doma, podržal by ju, povedal, že to zvládne, a ostal by pri nej ak by to bolo potrebné. Lenže táto metelica, nič nejde, ani autobus, ani cesta z mesta, nemôže domov, nevie ani, že o chvíľu bude otcom.
Zrazu, cez kúdoly snehu sa do domu dovalila mama Janka.
Dcérka! Mári, počula som, že už to asi príde.
Áno, mama.
Počkaj, hneď som pri tebe. Zobrala som sušené slivky, hneď ti z nich uvarím kompót, zahreješ sa. Treba vodu zohriať…
O hodinu dorazili aj svokra a baba Katarína. Povila, malilinká babka, pozrela Máriu a hneď vraví:
Do rána porodíš.
Ako do rána? vyhŕkla Mária Veď ešte nie je ani obed!
No, to si mala predzvesti. Tie bývajú aj pár dní pred samotným pôrodom. Teraz je otvorená len na pol prsta. Neboj sa, neboj, zajtra rodíš. Domov sa vrátim.
Zostaňte, babi Katarína, prosila ju Mária ste jediná, kto tu cez pôrody naozaj vie, čo robiť. Je mi pri vás lepšie.
Staručká babka, čo priviedla na svet už stovky detí, sa nad Máriou zľutovala:
Dobre, zostanem s vami. Keď je žena pokojná, aj bábätko príde ľahšie.
Mária vôbec nevedela, že predzvesti sú len ako snežienky potešia, ale len na chvíľku. Potom príde tá pravá jar bolesti, na čo nebola pripravená vôbec.
Bolesť, akoby ju trhali zvnútra, nedá sa poriadne dýchať, ani pohnúť, nedá sa ležať, ani chodiť nič, len bolesť.
Svokra s mamou nevedeli, čo so sebou, len chodili po izbe, vzdychali a Máriu ľutovali. Povila ich poslala žehliť bielizeň, nech zbytočne nemotajú.
V noci sa trochu utíšilo. Baba Katarína pozrela: otvorené na štyri prsty. Prvý pôrod ide pomaly, cesty ešte neprešliapané, dieťatku ťažko, aj Márii ťažko, nevládze už. Keď trochu stíchli bolesti, aspoň sa najedla a baba Katarína ju uložila spať, aby nabrala síl.
A tá metelica vonku akoby ešte nabrala na sile.
O štvrtej ráno Mária vyskočila, všade tma, vedľa nej baba Katarína pospáva.
Bože, pomôž mi, šepká otočená k obrázku svätého Mikuláša už nech je bábo vonku.
A znova bolest, až oslepuje. Baba Katarína hneď pozrela: päť prstov, ale to je normálne, prvá pôrod, ide to pomaly, ale to zvládne.
Keď sa vonku rozvidnelo, Mária bola hotová, košeľa prilepená na tele, oči uprene do blba, vlasy strapaté.
Už len kúsok, vraví povila, už je hlavička blízko.
Babi, pomôžte, vzdychla Mária, babi, pomôžte mi!
Čo je, Mária? vydesila sa mama, babi tu nie je, sníva sa ti? Babi ona volá svoju prababku Zuzanu, vysvetlila mama Janka svokre, keď bola malá, nevedela povedať babka, hovorila babi, a dodnes jej to zostalo. Prababka ju vždy najviac milovala, bola prvá pravnučka, mala len synov.
Mária, hlavičku už vidno! Zaber ešte trošku, dieťa, ešte raz, takto, no fu-fu-fu, spolu s ňou dýcha povila.
Mária kričí zo všetkých síl, tlačí, dýcha a znovu volá:
Babi, pomôž mi, už nemôžem!
A porodila chlapca, priamo do vráskavých rúk baby Kataríny.
Možno je to posledné dieťatko, ktoré privádzam na svet, pomyslela si babka s úsmevom. Položila bábätko Márii na bruško:
Chlapček, Mária, krásny synček si porodila. A ako kričí, z toho bude raz starosta! Všetci sa okolo neho budú točiť.
Mária plače od šťastia, bozkáva tie maličké prštekmi. Ako sa len také zázrak mohlo v nej skrývať? Ach, len keby bol Jaro pri nej, aby videl, aký krásny synček, ten najlepší na svete.
Tomášik, môj Tomášik, šepká.
Ako Tomáš? prekvapene svokra veď si vravela, že ak bude chlapec, dáš meno Juraj.
No ale, mama, on je Tomáš. Tomáš Jaroslavovič, usmieva sa Mária.
Baba Katarína upratala, nachystala sa domov už bola unavená. Aj keď je to krásna práca, stretnúť novú dušu, zoberie to sily, a ešte tou vánicou prebrodiť späť domov.
Mária so synom zaspali, mama Janka sa tiež chystala domov už deň aj noc bola preč. Omotala si veľký šál až po nos, ticho sa rozlúčila so svatou a šla.
A pozri metelica ustupuje, už len drobné vločky padajú, hádam sa dočká, že aj Jaro už dorazí domov, zajtra či pozajtra. Už bola skoro pri dome.
Počkám, zájdem k babi, poteším ju. Možno niečo potrebuje, snáď nemá chlieb, hoci naposledy som jej niesla, babka Zuzana málo je.
Manželova babka, teda Máriina prababka, býva dve domy ďalej, už bude mať v lete deväťdesiattri. Dlhé roky sama, ale preťahovať sa k nim nechce, pomaly si gazduje, veď sú hneď nablízku, postrážia, pomôžu.
Otvorila bránku, ledva ju rozhrabala asi tam bol včera aj jej muž, lopatu nechal pri plote. Vyčistila chodník k dverám, zamešla sneh na verande a vošla.
Babi Zuzana, Babi Zuzana, kričí a podupkáva, sneh z čižiem striasa. Treba kričať hlasno, babka už poriadne nepočuje. To som ja, Janka, prišla som sa na teba pozrieť.
Nik sa neozýva, babka spí, pomyslí si, škoda ju budiť. Zložila kabát, vyzula čižmy, vošla do izby a tam…
Leží babka na posteli, ruky zložené cez prsia, všetko čisté, čo mala, si obliekla. Hneď to Janka videla túto sukňu na babke ešte nevidela, biely šatôčok, tiež nový. Pristúpila, zotrela slzy, zatvorila viečka.
Na stolíku fotka Márie, vedľa obrázok svätého Mikuláša a zhorený kúsok sviečky.
Ďakujem ti, babi, pomohla si Márii. Porodila synčeka. Tomáša mu dala meno. Ale ty to vieš sama, babi, pobozkala vráskavú tvár ďakujem ti…






