Drahý denník,
Dnes opäť ten istý kolobeh: čierny kocúr sa odmieta nechať zavrieť do prepravky a ja, ako vždy, znovu zápasím s Bázom, akoby mal desať životov namiesto siedmich. Denis len prekrúti očami: Janka, koľkokrát ešte? Pracujem už len na tvojho kocúra! a odchádza z predsiene, zatvárajúc dvere za ďalším Bázovým únikom pod vešiak.
Nesťažujem sa. Báz je u nás už pekných desať rokov, presne to neviem, veď nebol žiadne mačiatko, keď som ho našla túliaceho sa v daždivý podvečer k sídliskovej lavičke v Trnave. Bol mladý, ale nie nový na tomto svete. Veterinár mi vtedy povedal, že má silnú vôľu žiť, hoci v jeho očiach vtedy svietila len úľava a strach.
Na tú návštevu nezabudnem mama, pani Mária, bežala po ulici s dieťaťom na rukách a starým detským paplónom v podpaží, kde sa kocúr ukrýval ako najväčší poklad na svete.
Pomôžte mu, prosím!
Odkiaľ máte toto čudo? zamrmlala veterinárka a s nechutou si pozrela kríženca, ktorého sme pred ňou rozbalili.
Je náš a je jedno odkiaľ, hlavné je pomôcť! Máte to hádam za rovnaké eurá, ako psičkárov s rodokmeňmi! Mama bola rozhodná, neústupná, ako celý život, hoci starosti rástli: samoživiteľka, opora dvom starým rodičom a to všetko zo škôlkarskej mzdy. Naučil ju život starať sa o seba aj druhých.
Aj keď to možno občas škrípalo doma, bola vždy pripravená sa zastať, aj cudzích ku kamarátom či rodičom detí z jej triedy, aj k neznámym. Hádky nepotrebovala, jednoducho vedela jedným slovom, gestom prehodiť výhybku konfliktu z urážok do zamýšľania. Ľudia jej hovorili, aj cudzí na ulici, svoje problémy a starosti namiesto toho, aby sa do nej pustili. Nemala tušenia, prečo jej to ide len s cudzími a nie so svojimi najbližšími.
Otec? Ten nevydržal s mamou ani dva týždne po svadbe. Ironicky poznamenal, že je žena asi tak, ako by on bol baletka. A mama? Tá sa vytrápila, no netrvalo dlho, kým zistila, že je tehotná. A bola na to hrdá, vraviac: ženy rodia, muži nie!
Babkin príchod z Oponíc bol ako blesk z jasného neba. Prišla s ručne vyšívaným uterákom, ktorý schovávala na lepšie časy, a vyložila na stôl celú sumu predaného domov deda, keď cez dedinu prechádzala nová cesta. Peniaze? Na šikovný štvorizbový byt o ktorý sa postarala osobne, s dobrou zľavou po dlhých debatách s realitákmi.
Veď roky som na trhu predávala bez správneho slova nevymeníš ani kilo zemiakov, usmievala sa babka, keď sme preberali novú kuchyňu.
A tak sme s mamou začali novú kapitolu byt, ktorého izby zaváňali omietkou, starý drevený nábytok dedko dovezol na korbe, detská postieľka stála priamo pod oknom.
Moje narodenie považovala mama za splnený sen. A hoci jej vzťahy s vlastnou mamou, mojou starkou, ostali napäté, mama prisahala, že nikdy mi nedopraje tak chladné detstvo láska, nie krik, bude v tom našom byte pravidlom.
Časom sa naše malé kráľovstvo skutočne ustálilo. Babka, dedko a mama tím, ktorý zvládal aj tie najťažšie chvíle. Keď starká ochorela, pohybovala sa len s mojou pomocou a dedovu pozornosť zdieľal čoraz viac Báz ten moj kocúr-hrdina, ako ho volala starká.
No práve keď všetko vyzeralo, že možno už bude dobre, nadišiel deň, kedy sa v mojom detstve objavil kocúr a hneď potom strach. Stratila som sa na ceste zo školy, len pár metrov od bytu. Hľadali ma všetci naokolo. Ale domov som napokon prišla sama a so mnou do bytu vošiel ubitý, doráňaný, prestrašený Báz.
Mama neváhala do veterinárnej kliniky to bolo skokom a tam po krátkej debate, injekciách a očistení Báz zostal naším. Hlúpe peniaze, povedala mama a zaplatila aj to, čo nemala do konca mesiaca nám už veľa nezostalo. No kocúr bol súčasť rodiny.
Keď nadišiel môj sviatok, povedala som len: Mami, nič mi nepotrebuješ kupovať. Nech ostane kocúr, to mi stačí. A kocúr, navyše, zaliezol pod moju perinu a tam už ostal.
Báz zapustil u nás korene; sledoval ma pri úlohách, starých maznal, doma bol šťastný. A mama pochopila, že potrebuje zmenu dala výpoveď v škôlke, išla robiť pestúnku do lepšej rodiny a zrazu všetko išlo ľahšie, peniaze prichádzali, práca bola cenená.
Doma po večeroch hladila Bazíkovi ucho: Bazík, ďakujem! Ak by nebolo teba A on spokojne pradieval, vyvalený v Kirinom lone.
Roky šli. Bol vždy so mnou, keď som si utierala slzy pri stratách najprv babka, potom dedko, obaja mi dali domov i meno, obaja odišli potichu. A keď mama po rokoch opäť našla lásku tentokrát muža, ktorý sa nestaral, čo na ňu kto hovorí, ale miesto toho obstaral aj starkú. A ona sa po sídlisku premávala s krabičkou priesad, hrdo rozprávajúc: Zet príde, na chalupu berie!
Moje kolegiálne spolužitie s novým tatom viedlo k tomu, že som napokon zostala bývať v našom štvorizbáku a keď som si priviedla priateľa Denisa, okamžite medzi ním a Bazom preskočila iskra. Nie však priateľská Denis kocúra neznášal. Pokladal ho za prežitok, za príťaž. Netušil, ako je zapletený do mojich spomienok.
Po svadbe to už škrípalo nielen medzi nimi. Denis mal čoraz častejšie poznámky typu: To ti je polievka? Kde si sa naučila variť u tvojej babky?! Mal v očiach len samú kritiku a najviac ho rozzúril účet za veternára. Janka, ty si sa zbláznila?! Ja na seba miniem v lekárni menej než na toho tvora!
Odpovedať som nevládala. Práve toho rána som si potvrdila, že čakám bábo. Namiesto radosti sa Denis rozčuľoval nad kocúrom a jeho účtami, vyhodil svoj tenisku o stenu a skríkol: Dosť! Ak tu ešte raz bude lietať kožich, vyhodím aj jeho, aj teba!
V tej chvíli sa niečo vo mne zlomilo. Už som nespomínala, že je tento byt vlastne môj. Jediné, čo som spravila: vytiahla Denisove kľúče z vetrovky a slušne ho poprosila, aby odišiel.
Som tehotná. Nervy nepotrebujem. Ani výčitky, ani hádky. Baz to chápe ty nie. Keď ochladneš, môžeme hovoriť. Ale spolu žiť už nie. Ak sa dokážeš zbaviť toho, čo pre mňa znamená rodinu, zbavíš sa aj mňa, keď sa ti zachce. Odpustíš mi, prosím ale už to viac nepotrebujem.
A on odišiel. Bez otázok, bez záujmu.
Báz sa v ten deň poslušne nechal zavrieť do prepravky. Odviezli sme ho k veterinárovi. Bol starý, pochopila som, že už budeme bojovať len s časom. Ale bol so mnou. A bude s nami so mnou a s mojou malou dcérkou, keď sa narodí.
Moja mama, pani Mária, ma požiadala, nech dieťatko s Denisom pomenujeme spolu. Rozhodla som sa pre meno, čo bude niesť slovenskú dušu Alenka. S Denisom sme sa na opaterí a výchove dohodli. Malá bude mať oba domovy a v každom svoju postieľku.
Viem, že Alenka raz naivne spojí všetkých, bez hnevu, bez výčitiek, len s detskou istotou, že láska je silnejšia než urážky. Je jedno, komu patríme v konečnom dôsledku všetci máme rodinu, kým vieme byť láskaví. A Báz, starec, ktorý poznal moje úskalia aj sny, bude ticho pozerať, ako sa objíma ďalšia generácia pri večernej rozprávke. Nikdy nezradil moju dôveru, nevyzradil naše pravdy.
Veď už je to jasné ak je mama láskavá, budú aj deti šťastné. Alenka raz pohladí vlastné bábätko po líčku a povie: Ahoj, moje zlatinko. Čakala som na teba celý svoj život.
A ja budem vedieť, že všetko bolo správne.
JankaA tak dnes, keď sa večer v byte rozlieha ticho a Báz mi obtiera chvost okolo členkov, cítim, že život je plný malých aj veľkých návratov domov. Tohto starého chrabrého spoločníka pozorujem teraz s inými očami už viem, že každý z nás niekoho potreboval zachrániť, niekedy dokonca vlastného seba.
Usmievam sa, pretože viem, že jedného dňa bude malá Alenka počúvať moje rozprávky o starkej, čo vyjednávala byt za cenu zemiakov, o dedkovi, čo na korbe vozil nábytok, o mame, čo všetko vydržala, a aj o Bázovi, ktorý prežil viac než jeden život. Možno si o pár rokov pod perinu privlečie vlastné živé tajomstvo z daždivého podvečera. A keď bude staršia, spýta sa: Čo je to rodina?
Privinula som si na brucho dlaň cítila som pohyb, jemný ako šuchot Bazovej srsti. Do ticha som pošepkala: Rodina sú tí, ktorí sa neboja zastať aj cudzích. Ktorí zostávajú aj v búrkach. A tí, čo vedia pohladiť, keď trápi srdce
A možno raz, keď už ani Báz nebude chodiť po našej kuchyni, zanechá po sebe láskavosť, ktorá vydrží ďalšiu generáciu. Drobné vlákna príbehov a pohladení, zošité pevne ako krajčírske stehy na uteráku z Oponíc.
Zhasnem lampu, Báz si nájde svoje miesto. Viem, že keď ráno v izbe zasvieti svetlo, všetko bude pokračovať. Lebo domov to je v konečnom dôsledku odvaha povedať: Si vítaný, hoci aj v tom najčernejšom a najdivokejšom kocúrovi sveta.
A my všetci, aj keď sa mnohokrát stratíme cestou, vždy sa môžeme nájsť ak niekde zaznie pradúce prijatie, hneď vedľa podušky, kde je miesto pre ďalší príbeh.
