Modrý pančucháč
Martinka, zaskočíš za mňa zajtra, prosím ťa? Moja svokra má narodeniny. Musím ju prísť pozdraviť.
Ale veď ste ju pred mesiacom tiež blahoželali k meninám, hm? zdvihla Martina oči od škatule s kartotékami.
Martina! Prestaň sa v tom vŕtať! Meniny sú niečo iné, narodeniny tiež! Potrebujem to, chápeš? A tebe čo, ťažko je? Nemáš deti ani muža, sama si! Ach… prepáč, vôbec som to tak nemyslela…
Veronika si rýchlo priložila ruku na ústa, ale už bol neskoro. Martina sa obrátila, ešte prikývla a vyšla z čitárne.
To sa mi veruže nevydarilo… Veronika mykla plecami a úkosom pozrela na Ľubicu.
Tá by jej takú poznámku hneď vrátila. So starou dobrou knihovníčkou Ľubicou nebolo radno žartovať. Nebola žiadny zamračený pančucháč v škatuli, vedela sa ozvať. Zatiaľ čo Martina z jej úvah chytala zimomriavky, Veroniku vždy rozosmiali na slzy.
Pozri na seba, Martinka! Nie všetci knihovníčky sú také modré pančucháče ako ty. Skús sa inšpirovať mnou alebo Ľubou! Veď aký život žiješ? Krátke presuny medzi knižnicou a domom, samé šáliky, mačky… stará dievka! Prepáč, že ti to poviem otvorene, ale kto ťa už nasmeruje, keď nie ja? Ty si normálne krásna baba! Len na teba vždy padne akási clivota… čo vravíš, Ľubka?
Ľubica spravidla zahriakla Veroniku a stopla podobné debaty.
Už dosť! Čo sa tu dávaš za príklad? Mileniek si mala ako zberateľ žuvačkoviek! A čo z toho? Žiješ s tým svojím Dášou, čo ťa raz bije, raz podvádza! A tváriš sa, že učíš druhých, ako sa má žiť!
Ale aspoň mám muža! A deti! Čo má Martina? Zase novú mačku? Onedlho ju tie mačky vyženú z bytu a presťahuje sa do knižnice! Martina, to si pre seba nemohla porodiť aspoň dieťa? Viem, že muža nemáš, ale rodičia ti niečo nechali… Vyštverala by si dieťa sama, konečne by si nebola sama.
Po takýchto poznámkach bola Ľuba občas tvrdšia aj v slovách a Veronika radšej s nejakou výhovorkou utiekla, zatiaľ čo Martina zaliezla na opačný koniec knižnice, schúlila sa do kníh a skrývala slzy.
Za čo toto všetko? Bola vari Martina vinná, že jej to nevyšlo? Rodičia ochoreli, najskôr otec, potom mama. Takmer pätnásť rokov opatrovania, prania, prebaľovania… Aký súkromný život? Kto by na to pristúpil? A ani nik poriadny nebol… Martina si pohliadla v zrkadle žiadna miss, ale ani ohyzda. Sivé oči, pravidelné črty, hustý vrkoč, ktorý po maminej smrti zostrihala na pohodlný krátky účes.
Inak obyčajná, celkom priemerná žena. Bez zlozvykov aj bez budúcnosti.
Ani o ňu nejako nesnívala začala sa až desiť toho, čo vidí v rodinách kamarátok.
Zoberme Veroniku. Má síce manžela, ale čo ju to stojí? Celá Žilina vie, že jej muž má druhú rodinu. Tie talianske hádky, čo medzi Veronikou a jej mužom prebiehali, boli už legendárne. Raz sa rozchádzali, raz udobrovali a celé mesto sledovalo drámu ako v divadle. Veronika tvrdila, že ľudia ohovoria, nech sa deje čo chce, tak nech radšej vidia pravdu než ohovárky za dverami. A tak žila vzpurná a suverénna.
Martinu tieto postoje zarážali. Načo vyhadzovať čas do takých vzťahov? Kde je úcta k sebe? V knižných románoch, ktoré milovala, by jej to neprešlo. Ale realita je iná tu je hrdosť len záťaž, ak máš dve deti, vyplatu knihovníčky a chorú mamu. Preto Veroniku neodsudzovala, skôr sa snažila porozumieť. A keď bolo treba, Veronika naozaj pomohla. V opatrovaní svojej mamy bola majsterka injekcie, infúzie, nič ju neprekvapilo. A keď Martina nariekala, že nemá pre mamu opatrovateľku, Veronika jednoducho prišla, potichu spravila, čo treba, a chodila pravidelne, zadarmo.
Chceš ma uraziť, že mi núkaš peniaze? Schovaj si ich! Martina, ty si čudná, prisahám! Veď to mám po ceste, raz-dva cez dvere, ani na ulicu nemusím ísť. Si úplne trápna, keď mi niečo tlačíš!
Martinu to hanbilo až do sĺz. Cítila vinu, a tak aspoň celé zimy zásobovala Veronikine deti i Veroniku nádhernými šálmi či čiapkami. A tie vianočné rukavice so sýkorkami si Veronikina dcéra brala iba na sviatok bála sa ich vziať do školy.
Aké sú krásne! Ak by sa stratili, čo potom?
Veronika, súc pred tými výtvormi, zamyslela sa a poradila Martine rozbehnúť internetový obchod.
To by išlo na dračku! Takéto krásy!
Martina chvíľu rozmýšľala, no potom odmietla.
Ja toľko nenapletiem. Všetko je to originál.
Zapoj naše dôchodkyne! Pred vchodom je ich plný húf, nech majú trošku privýrobok k penzii.
Keď aj začali, hoci sotva Veronika vyčarovala obchodného ducha zo surfovaných vln rodinných drám, obchod šlapal. Nebolo toho veľa, ale Martine odľahlo a i staré mamy boli šťastné. Tak ten húf každý večer klábosil na lavičke s ihlicami a háčikmi, a Martina s Veronikou sedeli nad novými modelmi.
Toto je posledná móda! Tetka Mara mi ukazovala podobnú dečku ten istý vzor, pozri! Trochu pozmeniť a hneď to bude top! Sama by som si takú sukňu obliekla.
A Martina sa do toho pustila. Po dvoch týždňoch už Veronika okoloidúcich oslepovala novou sukňou a na stránke sa objavilo ďalšie umko.
Samozrejme, veľké bohatstvo to neprinieslo, ale Martina si prvýkrát v živote pripadala ako bizniswoman. Teda, že predsa len niečo dokáže…
Ľuba sa na ich aktivity len smiala, ale občas pomohla bola majsterka paličkovania, ktoré ju naučila babka. Jej výrobky boli v Martininom obchode najdrahšie a Veronika sa nikdy nesťažovala, keď Ľuba sedela s ihlou pri okne v čitárni, časť povinností prebrali kamarátky.
Ľubina muž odišiel do neznáma hneď po narodení dvojčiat, bol umelecká duša. Vraj hľadal inšpiráciu, ale s Ľubou nenašiel nič. Nepomohol jej, bol ako chodiaca správa o vlastnom významnom talente. Dcéra ho poznala len po mene, volala ho ujo.
Mama, ujo Peter prišiel.
Petra to privádzalo do zlosti že ho vlastná dcéra hanobí!
Ľuba bola sprvu ticho mama jej vždy hovorila, že lepší je hocijaký otec, ako žiadny. Potom už nemlčala.
A čo si pre ňu urobil?
Možno za to mohla nová dvojtehotnosť, možno toho už mala dosť, ale Peter zdupkal hneď, ako zistil, že sa mu narodili dvaja zdraví chlapci.
Ľuba sa jeho zmiznutím netrápila. Prácu mala a rodičov na dedine, ktorí jej posielali, čo im dá zem. Prázdniny či voľné dni poznala už len z proseka detí a prachových okien v dedinskom dome. Ale čo už bolo treba živiť svoju drobotinu.
A decká Ľuby boli krásne. Martina premýšľala, že keby mala istotu, že jej deti budú ako Ľubine, využila by Veronikinu radu hneď.
Ale porodiť pre seba sa bála. V tom svete bola sama, bez rodiny kamarátky mali svoje starosti. Keby sa jej niečo stalo, čo bude s dieťaťom? Detský domov? Internát? Iba preto, že mama zaviedla dieťa proti samote? Nie. Radšej tie mačky, šály! Zodpovednosť je len jedna.
Samozrejme, Martina nemohla tušiť, že celý ten húf” na čele s Veronikou už dlho vyberá vhodného ženícha. Pri nedostatku mužov v meste preberali všetky možnosti, ale žiadny sa nenašiel. Takže žiadne dohadovanie pred Martinou Iba Veronika jej sem-tam niečo naznačila, potom sama seba hnevala, že bola zvedavá.
A predsa sa kandidát našiel a úplne nečakane. Ani Veronika, ani babky a už vôbec nie Martina by to nevymysleli. Osudu napadlo niečo zvláštne.
Jedného večera, keď Martina so slzami súhlasila, že zaskočí za Veroniku, rozmýšľala, ako nafotiť nové modely na stránku. Medzi nimi bolo aj snehobiele čipkované šaty, ktoré vymyslela a ušila Ľuba mali byť vizitkou obchodu.
Svadobné… Aká krása, Ľubka! Máš zlaté ruky!
Povedz to synom! Včera mi skoro šaty zničili, len čo som sa otočila, už tam šantili s nožnicami. Ešte že som si rýchlo všimla, kde čo vystrihli. Opravovala som celú noc.
Je to vidno?
Kdeže! Vzor som vlastne vymenila, je to vyše…
Práve tieto šaty chcela Martina pridať na stránku. Vracela sa domov s hlavou plnou reklamy, keď v bytovke kdesi začula tichý hlas:
Pomóc…
Neistý hlas, ktorý zapadol do večerného ruchu paneláka. Niektorí oslavovali, iní nadávali a chlapci sa smiali na schodoch. Martina ich okríkla, a znova začula ten hlások.
Pomôžte…
Už nebolo pochýb. Niekto naozaj volal na pomoc.
Dom, v ktorom Martina bývala, bol starý a skoro všetci obyvatelia už mali dôchodkový vek. Niektorí žili s rodinou, iní úplne sami. Tých, čo boli osamotení, poznala osobne patril tam aj húf pletúcich babiek a pár ďalších, ktorí jej pomohli s rodičmi. Patrila medzi nich aj pani Zinaida.
Kedysi bola kamarátkou Martininej mamy, učila na gymnáziu matematiku. Na otázky Martina vždy odpovedala jasne:
Zdravie? Ale čoby, Martinka! Už dávno nie je. Ale žijem, vďaka Bohu! Radšej mi povedz, ako sa máš ty?
Divné bolo, že Martina, inak uzatvorená, bola s pani Zinaidou vždy otvorenejšia. A dostávala aj rozumné rady.
Martinka, ži, ako ti vyhovuje. Načo brať cudzí údel? Skúšaj, tebe musí byť v tom dobre. Čo ťa trápia cudzie normy? Veď čo? Vydáš sa z povinnosti, porodiš dieťa budeš šťastná? Lebo vravím na vlastnom prípade nebudeš! A deti z takých manželstiev, bez lásky, len zo slušnosti… Nič dobré. Rodičia sa handrkujú, deti trpia…
Tieto debaty Martinu upokojovali nebola teda až taká čudná! Aj niekto ďalší to vidí podobne.
Pani Zinaida bola vydatá bezmála päťdesiat rokov. Vydala sa za spolužiaka, precestovala s ním kus Československa, no napokon zapustili korene v Martininom mestečku. Deti nemali, žila učeníkmi, čo ju dodnes navštevovali.
Moje deti! hovorievala pyšne, keď na ňu spomenuli.
Manžela pochovala len pred pár rokmi a Martina, bojac sa o jej duševné zdravie, jej doniesla mačiatko z ulice.
Aj tento je sám, pani Zinaida. Čo poviete?
Pani Zinaida prijala kocúrika, a Martina bola istá, že práve vďaka nemu tu ešte zostala. Boris tak ho pomenovala nutne potreboval čerstvú rybu každé ráno. To už nie je priestor na ľútosť, len zdvihnúť sa, upratať sa a ísť na trh.
A tak žili staručká pani a kocúr, spokojní, že sú tu pre seba. O pomoc žiadala málokedy radšej si poradila, ale tentoraz sa jej tiché pomôžte nieslo z jej bytu.
Martina neváhala. Dvakrát preskočila schody, bola na prízemí skôr, než si uvedomila, čo robí. Zabúchala na dvere predsedníčky samosprávy:
Pani Mária! Nešťastie!
Na rozdiel od Martiny Mária presne vedela, že cudzí byt sa neotvára len tak, ale keď po hodine-dvoch neprišli záchranári, mávla rukou:
Nech ma zavrú. Ak v base potrebujú staré ženy, nech si ma vezmú!
Kľúče od Zinaidinej izby mala dávno pre istotu.
Dvere otvorili a všetkým tuhla krv. Pani Zinaida spadla vo vani, udrela sa o hlavu a keď sa prebrala, nemohla sa pohnúť zlomená noha, nevládne ruky. Koľko tam ležala? Nevedela. Trochu prišla k rozumu a začala volať. Dúfala, že niekto bude v dome dosť bystrý, aby ju začul.
Z celého domu ju začula len Martina…
A potom spravila všetko pre to, aby pani Zinaide pomohla. Rozhodla sa, že takto to nemôže byť. Človek by nemal zostať na starobu sám a bez pomoci.
V nemocnici bola Zinaida polroka aj s prestávkami. Zlomeniny sa zle hojili. Martina za ňou chodila, po prepustení si ju brala domov veď už mala skúsenosti s ošetrovaním. Veronika síce brblala nad altruizmom, ale ešte v ten večer obvolala jej lekára a začala so službami u Zinaidy doma.
Postavíme vás na nohy, nebojte sa! Čo sú to za nápady? Nemocnica a pokoj? Tie nepatria dokopy!
Najskôr Zinaida protestovala, že ničí život Martine, ale potom pochopila, že Martina to nerobí z povinnosti, ale jednoducho robí to rada.
Ty si jedna z tých, čo na svete už nie sú, Martinka! Kde len majú anjeli oči, keď na teba nedávajú pozor? Ale možno si ty ich medzi nami…
Pomaličky sa dávala dokopy, no Martina si zrazu užívala, že po práci ju doma čaká spoločnosť. Dni boli živšie. Počúvala Zinaidine správy, rozdeľovala rozhádané mačky (veď Boris si zmyslel, že bude šéfovať aj dvom Martininým mačkám, ktoré tiež našla na ulici). Pravidelne po byte lietal hučiaci chlpáč, potom sa Boris urazene tutlal pri pani.
Nestresuj, Borisko! To je už zmena sveta. Hárémy už skončili.
Boris potichu pradol, uvelebil sa vedľa Martiny a nič sa mu nestalo.
Martinin život sa zrazu zmenil konečne sa všetky staré plány rozplynuli, všetko obratom stálo na nových nohách.
Začalo sa to, keď raz večer niekto zaklopal.
Asi Veronika, povedala Martina, stopla film a šla k dverám.
Na prahu stál muž. Martina žmurkala, nevedela, čo tu chce tento zarastený, trochu zachmúrený pán.
A bol vskutku nezvyčajný. Brada, kožená vesta, ošúchané rifle fakt nebol typ zo Žiliny.
Koho hľadáte?
Dobrý večer! Teraz tu býva pani Zinaida?
A čo ju potrebujete?
Navštíviť ju.
Začala váhať, či ho pozve dnu, ale zrazu z obývačky vyletela čierna guľa a Boris sa vinul okolo muža.
O, Boris! Čau!
Široká dlaň pohladila kocúra a muž akoby rozkvitol. Už to nebol hrozivo pôsobiaci cudzinec, iba niekto, kto má rád mačky. Martina automaticky otvorila dvere dokorán.
Vstúpte!
Zinaida výskla:
Serjožka! Môj drahý! Ako to, že si tu?
Idem za kamarátmi na Váh, máme zraz motorkárov. Zastavil som sa vás navštíviť, dlho sme nevolali.
Prepáč, drahý… Toto je Martina. Môj anjel strážny a najlepšia žena pod Tatrami. Ver mi, nepreháňam!
Sergej sklopil zrak, začervenal sa, zamračil.
Teší ma…
Zinaida, znajúca svojho bývalého žiaka, pochopila všetko skôr než Martina. A hneď mu našla dôvod zostať dlhšie.
Sergej odišiel až po dvoch dňoch a ani to nie nadlho. Po pár týždňoch bol späť a Martina bola snúbenica.
Serjo, veď sa nepoznáme… Je to normálne? Martina hľadela na budúceho muža a neverila.
No a? Komu patríme vykazovať počty? Veď už máš niečo odžité.
Veronika a Ľuba len ticho klopali očami, keď sa Martina zverila.
Martinka, nebudem sa ťa pýtať, či ho miluješ. Už nie sme na omyle, že treba hneď hlavu stratiť. Je to dobrý človek?
A v akom že to ja som už veku? Martina sa zasmiala, Veronika ju sledovala s úžasom.
Kto by to bol povedal? Ešte včera sivá myška a dnes… kráľovná! Oči jej žiaria, celá ožila!
Asi som zasa niečo zlé povedala. Odpusť! Buď šťastná! Ľubka, šaty musíme sňať z predaja!
Už som to spravila, žmurkla Ľuba. Takže model už nehľadaj.
Svadbu takú ešte mesto nezažilo. Hneď vedelo celé okolie Martina, tá knihovníčka, ide sa vydávať!
No to jej Boh dá, je to dobrá žena! A ten muž…?
Vyzerá vážne, motorkár, ale úprimný…
O tri roky Sergej tlmí Zinaidu, keď mu odstrčí ruky a vyskočí z auta:
Sama! Choď privítať syna, Sergej!
Martina si uhladí nové šaty od Ľuby, napraví vlasy a povie fotografovi:
Všetkých! Nech sa zmestia všetci!
A ten si musí veru dať záležať, aby usporiadal na schodoch pôrodnice všetkých, čo si Martina želala na prvej fotografii svojho syna: Veroniku s rodinou, Ľubu s deťmi, celý húf” na čele s Máriou Ivanovnou.
Veď bez dobrých ľudí to predsa nejde.
