To je koniec! Ľudmila Štefanová si opatrne pritlačila bielu vreckovku do kútikov očí a tak srdcervúco vzdychla, až sa jej manžel Emil Štefan odniesol v duši nepokoj.
Ľudka, čo sa deje?! Zase kvapôčky?!
Ale už daj tie svoje kvapky pokoj, Emilio! Ty naozaj nechápeš?! Je to hanba! Hanba! Celá naša rodina je zahanbená! Pozri sa na ňu! Ona ani len neľutuje!
Jediná dedička rodu Valochovcov naozaj nevyzerala ako kajúca hriešnica. Hlavu popolom nesypala, perly sĺz neliala a ani rukami v zúfalstve nemávala. Vôbec nič.
Lenka Valochová žula čerešne. Už hodila na zábradlie verandy dlhé, nádherné nohy, presne také, aké mala podľa mamy jej babka, niekdajšia primabalerína Slovenského národného divadla v Bratislave. Lenka vzala z veľkého maľovaného taniera položeneho na stole jednu bobuľu, vložila si ju do úst a potom, mieriac, vystrelila kôstku medzi kry. Takéto počínanie zakaždým vyvolalo zronené vzdychy jej mamky.
Lenka! Okamžite prestaň! Vieš, čo si dovoľuješ?! Musíme sa vážne porozprávať! A ty… ty…
Ľudmila Štefanová teatrálne pozdvihla ruky a odišla si konečne nakvapkať svoje kvapky.
Lenka, dcérka, to myslíš vážne? Emil Štefan s nádejou pozrel na dcéru, než sa pobral za ženou.
Áno, oci! Myslím to úplne vážne! A poprosím ťa, povedz to aj mame: všetky jej snahy pokračovať v tom zasnúbení sú vopred odsúdené na neúspech. Ja si Maxa nevezmem! Ani nech neskúša dúfať.
Ty jej trháś srdce!
Nezveličuj to, oci!
A čo, keď by si si to ešte rozmyslela?
Nie. Už som mu povedala nie. Dnes sme to prebrali a rozhodli všetko. Ak si ma nepochopil prvý raz zopakujem. Svadba nebude.
Ach, beda mi…
Z obývačky bolo počuť nariekanie, ktoré Emila nútilo utekat zachrániť ženu, zatiaľ čo Lenka si vzala ďalšiu čerešňu.
Preboha, čo poviem všetkým?! Je to katastrofa! Reštaurácia objednaná, pozvánky rozoslané!
Mama, ja som ťa o to nežiadala! Lenka zaspievala bez zvýšenia hlasu. Sama si rozhodla, sama to vyrieš!
Ty si krutá, dieťa! Ja som to chcela pre tvoje dobro!
A dopadlo to ako vždy. Že, mama? pousmiala sa Lenka a natiahla sa. Na svoj život mám vlastné plány! Aká škoda, však?
Lenka! hlas Ľudmily už praskal a zase vzlykla. Čo si to dovoľuješ?!
Zatiaľ nič zvláštne! Lenka vstala, pozbierala nepitý čaj a otočila sa na mamu. Viem, čo mi chceš povedať! Viem umyť tri šálky. A ani ich nerozbijem.
Lenka odišla do kuchyne a Ľudmila si zložila vreckovku.
Je presná kópia tvojej matky! vyplakala mužovi. Aj tie intonácie! Bože, za čo ma trestáš?!
Svokra, legendárna Regina Artnerová, bola pre Ľudmilu na začiatku manželstva nočnou morou. Vydávala sa nie mladučká, preto verila, že má dostatok skúseností a múdrosti. Čakala, že svokra ju bude rešpektovať. Lenže Regina mala vlastné predstavy a štýl nemenila.
Ľudka, čo to vonia? šepkala jej do ucha a nenápadne si po príchode nevesty utierala nos.
To sú moje nové parfémy! Ľudmila dvíhala obočie. Nepáčia sa vám?
Možno by boli super, ale prečo hneď celý flakón? Jedna kvapka by stačila.
Ľudmila, ktorá voňavky naozaj preháňala, sa ohrdzene upäla.
Čím jej vadím? nariekala mužovi. Prečo je na mňa taká?
Ľudka, mama je taká ku každému. To je jej spôsob.
Nech si ho zmení, inak sa neovládnem! A nehovor mi Ľudka! Nenávidím to slovo!
Regina si svoj štýl nemenila. Vtipné aj poriadne štipľavé poznámky vedeli Ľudmilu rozčúliť do biela. To bol dôvod hádok i istej chladnosti medzi Emilom a jeho mamou. Až kým raz po premiére v opere Ľudmile jeden znalec nepovedal:
Pani Ľudka, vy ste už naozajstná dáma! Vidno, že ste s Reginou Artnerovou! Ona nie je človek, ona je legenda! Aký štýl, aký vkus! Výborne, že má takú sympatickú pokračovateľku!
Porovnanie so svokrou Ľudmile nevoňalo, ale kompliment sa jej páčil. Napokon Regina bola ikonou štýlu. Preto Ľudmila zmĺkla a pochopila, že aj nepríjemnosti vedia byť užitočné.
S Reginou udržiavala odstup, bola úslužná a zdvorilá. Po narodení Lenky na všetko zabudla. Regina sa do vnučky zamilovala a bola ochotná byť s ňou kedykoľvek, ako to dovolili rodičia dievčaťa.
Ich rodina bola plná umelcov, len Ľudmila bola zubná lekárka. Doma bol pokoj, harmónia, Lenu rozmaznávali babka i otec, mama bola síce prísna, ale chcela pre dcéru viac než mala sama.
O svojej minulosti Ľudmila nehovorila. Manžel vedel len základ a nevyzvedal; Emil bol rozumný a keď zistil, že žena neotvára túto tému, viac sa v tom nevŕtal, za čo mu Ľudmila bola vďačná. Odstrihla minulosť a sústredila sa na prítomnosť.
S matkou sa nestýkala, dôvody boli na to naozaj vážne, ale minulosť rozrývať nechcela. Stačil jej malý medailón na krku v ňom bola fotka krásneho kučeravého chlapčeka. Medailón nikdy neotvorila, nezvládla to… Ľudmila nikdy nezabudla, že jej syn mal ledva dva roky, keď ho na chvíľku nechala jeho starká, aby zbehla po mlieko. Horúce leto, dokorán okná a postieľka pri nich…
Strata syna ju takmer zničila. Nejedla, nespala, nevedela myslieť… Nenávidela sa, že si nevzala pauzu na štúdiu. V ten deň šla na skúšku a keď sa vrátila, pochopila, že jej život sa skončil.
S mužom, ktorý bol na expedícii a ani sa nestihol rozlúčiť so synom, sa veľmi skoro rozviedli, hoci spolu vydržali len tri roky. Rýchlo si uvedomila, že ani dieťa ich neudrží. Rozvod bol nevyhnutný.
Po rozvode si zbalila kufor a navždy opustila mesto, kde vyrastala. Od tej chvíle sa Ľudmila cítila ako starena. Myslela, že všetka bolesť, ktorou môže človek prejsť, už je za ňou. Spálila v duši všetko, čo ostávalo živé. Len popol…
Potom sa zjavil Emil.
Prišiel k nej do ambulancie, držal si napuchnuté líce.
Ako dlho to už máte?
Týždeň s tým trpím.
Veď nie ste malý chlapec, tak prečo ste neprišli skôr?
Máte pravdu, ničomu nerozumiem, usmial sa Emil Štefan cez bolesť.
V tom úsmeve bolo čosi, pri čom Ľudmila zostala nemá a poplietla si nástroje, čo sa jej bežne nestávalo. Keď si to uvedomila, tak očervenela, že Emil radšej odvrátil zrak, aby ju ešte viac nezahanbil.
Robotu odviedla v tichosti, no po prvý raz od Pavlovho odchodu boli jej pohyby ľahké a až nežné.
Viac než rok Emil čakal po práci a sprevádzal ju domov. Veľa sa nerozprávali, no rozumeli si i bez slov. A keď Emil požiadal Ľudmilu o ruku, váhala.
Je mi s tebou dobre… Ale neviem, či ti budem vedieť dať šťastie…
Prečo pochybuješ?
Nechcem deti.
Prečo?
Poviem ti to, no nie do detailov. Ľudmila bola pevná a vážna. Keď budem hotová, môžeš sa rozhodnúť. Ak zajtra nedôjdeš pochopím. Rozhodni sa sám. Porozprávaj sa s mamou. Máš ju rád, nie? Spýtaj sa jej, čo robiť.
Emil mamu neriešil. Už bol dávno dospelý, navyše Regina nebola z tých, čo radia do všetkého, ani vlastným deťom. Výnimkou sa stala až neskôr Ľudmila. Regina žartovala, že po dôchodku je na nevydržanie a neveste robí to, čo zoťaté svokry v slovenských anekdotách. Ale koketovala, ako to baletky vedia na dôchodok šla skoro a predtým sa stihla dvakrát vydať a rozviesť.
Matke Emil povedal všetko. Regina popri cigarete odklepávala popol do porcelánovej šálky, stále tmavšia v tvári so synovými slovami, až napokon vzdychla, odsunula šálku a spýtala sa:
Miluješ ju?
Áno.
Tak načo váhaš? Láska je poklad, ktorý nedostane každý. Nech stojí, čo stojí, nikdy to nebude dosť. Vieš? Nikdy! A ešte toto ak je poklad skutočný, nie je nehmotný. A jeho váha býva obrovská, až máš pocit, že ho neuneseš. Ale dôveruj unesieš, keď si uvedomíš, čo máš.
Myslíš?
Ja viem.
So synom tam rozhovor skončil. Emil priviedol Ľudmilu k matke, Regina nastavila líce na bozk budúcej neveste a zaviedla ju za svojou krajčírkou. Potom z antikvárneho sekretára po starom otcovi vytiahla šperkovnicu.
Tu sú, Ľudka, rodinné šperky Valochovcov.
Ale to nie je potrebné!
Veľmi je to potrebné. Teraz si naša. Vyber si, čo sa ti páči. Ale vedz, nie sú to cetky, treba ich nosiť s rozumom.
A to ako?
Moja starká hovorievala, že s diamantmi na trh sa nechodí. Iba ak si v Prešove na trhu s rybami, aby predavačky zabehli závisťou a dali ti zľavu ako štýlovej panej.
A Ľudmila zistila, že sa smeje, hoci si myslela, že to už nevie.
Regina ju učila, Ľudmila penila, ale v hĺbke bola vďačná, že ju berie ako svoju. Keď zistila, že je tehotná, prvý komu sa zverila, bola Regina.
Si tak trošku zelená, Ľudka. Čo sa robí? Regina po návrate z ďalšej cesty s novým mužom prišla zistiť, ako sa má syn.
Emil doma nebol, Regina sa dala do vypočúvania a Ľudmila napokon nevydržala, utekla na WC a zdržiavala sa tam dovtedy, kým to Regina nepochopila.
Rodiť budeš u Soňky. Je to najlepšia lekárka. Dôverujem jej. Regina prebrala riadenie. Prečo sa bojíš?
Neviem, či to zvládnem…
Ľudia, ja ti raz niečo poviem otvorene a nikdy potom nie. Teraz ale musím. Nehraj hlúpu! Poďakuj Bohu, osudu, čomu chceš, a konaj! A pamätaj teba i tvoje dieťa budem strážiť! Nemáš sa čoho báť! Kým môžem, pomôžem! Rozumieš?
Áno Ďakujem
Ďaky si nechaj na neskôr. Keď budem hnusná babizňa a lezú ti na nervy moje reči, spomeň si a povedz mi to ďakujem” ešte raz. Platí?
Dobre.
No vidíš, je dohodnuté!
Lenka Valochová sa narodila načas, zdravá a poriadne hlasná. Regina ju vyzdvihla pri dverách pôrodnice, odhrnula krajkový roh zavinovačky a rozosmiala sa:
Precízna práca! Si šikovná, Ľudka!
A svoje slovo dodržala. Lepšiu pomocníčku si Ľudmila nemohla želať. Regina, povestná bývalá hviezda baletu a spoločenská dáma, hádzala drahý kožuch na vešiak, naberala vodu do lavóra, nastrúhala klasické žlčové mydlo a prala plienky vraj lepšie než prášok! Potom Lenku kúpkala, bozkávala jej päty a hlasno šuškala ako každá babka:
Moje zlato! Moja kráska! Hlavne buď vždy zdravá!
Nedoriešené spory boli minulosťou.
Ľudmila konečne našla, po čom tak túžila rodinu, dom a istý pokoj.
Na Pavlíka však nikdy nezabudla. Emil s ňou jazdil na hroby dvakrát ročne, no do mesta sama nešla a s matkou sa nestretla. Ostávali iba v malej penzióne za mestom. Ľudmila odrátavala minúty do návratu domov, chcela všetko vybaviť čo najskôr.
Tak to šlo až do Lenkiných desiatych narodenín, keď Ľudmila dostala list od mamy.
O jeho obsahu vedela iba Regina. Ľudmila jej ho ukázala a chcela radu.
Choď. Zabudnúť sa nedá. Odpustiť možno tiež nie. Ale je to tvoja mama. Spomeň si, čo bolo dobré. A skús hovoriť s tou mamou, akú si poznala ako dieťa. Sme všetci iba ľudia. Chyby, aj zlé a tragické, môže urobiť hocikto. Ja, aj ty. Nemyslím na tvoju matku, ale na teba a na Lenu. Rozhodnutie je na tebe. Ale myslím, že ten rozhovor potrebuješ najmä ty. Inak budeš do konca života trpieť a ani Lenke to nepomôže. Nechcem ťa nabádať na svätosť, ale… premýšľaj!
Ľudmila na druhý deň zverila Lenu Regine, rozlúčila sa s mužom a odišla do rodného mesta.
Rozhovor s matkou bol krátky. Mama sa na chvíľu spamätala, stisla jej ruku a zašepkala: Odpusť!”
Ľudmila sa doma ukázala o pár dní. Regina jej, vracajúc Lenu, len spokojne kývla:
Parádne si to zvládla.
Zdalo by sa, že už je kľud. Všetko na mieste, každý so svojimi. No Ľudmila ten pokoj necítila. To, o čom Regina hovorila, akoby ju dusilo zovretím, bránilo jasne myslieť.
Strach… Neracionálny, nezrozumiteľný, ale taký všepohlcujúci, že Emil už musel ženu upokojovať.
Príliš ju strážiš, Ľudka. Lena už je veľké dievča, potrebuje kamarátky, vlastné záľuby. Mama, otec, babka sú fajn, ale len do času.
Nerozumiem ti.
Žiadam ťa, prestaň kontrolovať každý jej krok. Trocha voľnosti by jej nezaškodilo.
Tak? zaiskrila sa Ľudmila ako nahnevaná mačka. To ty hovoríš?! Tebe nezáleží na našom dieťati?!
Samozrejme, že áno! Čo to vravíš?!
Čo vidím! Emilio, to sa nedá! Je to dievča! Môže sa stať čokoľvek! Ja druhú stratu nezvládnem!
Prečo by sme ju mali stratiť?!
Preto, že sa to dá! Kedykoľvek môže prísť čokoľvek! Čo potom? Budeš si to vyčítať? Zblázniš sa? Komu tým pomôžeš? Myslel si na to?!
Emil už iba krčil plecami. Miloval ženu, ale jej obavy ničili život im všetkým.
Tu zas pomohla Regina.
Dajte Lenu na tancovanie.
Prečo, mama? Teraz má krúžkov a doučovaní až-až!
Vyhoď všetko! Potrebuje tanečný pár.
To je dôležité?
Je!
Dobre. Skúsim!
Lenka začala tancovať. A spoznala Maxa.
Trochu mohutného a neohrabaného chlapca priviedla do tanečného štúdia babka, hneď ich spárovali.
Zatiaľ len skúšajte. Obojím netrpezliví veľkáni, nič z toho nebude, mysleli si tréneri, netušiac, že Lena sa v kúte nekrčí.
Po troch rokoch Max a Lena vyhrali prvý pohár, o ďalšie dva roky patrili medzi stálice tanečných súťaží.
Max už nevyzeral nemotorne. Dlhočizný, švárny mládenec sa prísne díval na krehkú partnerku a aj rozhodcovia boli presvedčení, že medzi nimi je románik.
Lenka sa tajomne usmievala, nepopierajúc nič, a pritom netušiac, že Ľudmila jej plánuje život.
O jej plánoch sa dozvedela po maturite.
Rozhodla som sa. Pôjdem na medicínu.
Lenka, bez problémov v učení, tiahla rozhodnutie do poslednej chvíle.
Dcérka, ale my sme mysleli, že máš iné plány, povedala Ľudmila s tak zvláštnym úsmevom, že sa Lena neisto pozrela.
Aké plány? Povedala som niečo?
Nie. Ty si slovo navyše z teba nedostaneš. Ale hovorila som s Maxom a jeho rodičmi.
A čo? Lena nechápala.
Máme tri mesiace na prípravu. Jesenná svadba je taká krásna! Porozprávam sa s babkou, zariadime niečo špeciálne. Naša Regina má kontakty.
Svadba? Lena prižmúrila oči. A kto sa berie? Max?
Ty trdlo! Jasné! Budeš skvelá manželská aj tanečná dvojica! Nie je to nádherné?
A opýtať sa ma, to ťa nenapadlo? Lena natiahla hlas.
Myslela som, že je to dávno rozhodnuté, srdiečko.
Nevolaj ma tak! vyprskla Lena.
Chytila tašku, vybehla z domu, ani raz sa neotočila. Ľudmila až večer zistila, že dcéra je u babky.
Regina toho veľa nenarozprávala.
A čo si čakala? Lena nie je bábika. Rozhodla si sa, že jej dáš šaty, fatu a poklus k oltáru? Ľudka, ty si vždy bola múdra žena! Nespoznávam ťa!
A nemusíš! Je to MOJE dieťa! A chcem, aby bola šťastná! Max ju ľúbi!
A ona jeho?! Regina sa pousmiala. Alebo na názor dcéry kašleš?
Ja viem lepšie, čo potrebuje! Ešte nevie, čo vlastne chce!
Ale vie. Lena chce byť chirurgičkou. To je podľa mňa krásny cieľ. Čo ti na tom vadí?
Všetko! Nech študuje, nech sa páči! Ale najprv nech sa vydá! Potom budem pokoja.
To ťa tak upokojí? Ako?
Nerozumiete? Bude mať muža, oporu! Max je úžasný chlapec! Odkedy tancujú, spím v noci, lebo viem, že Lena bude v bezpečí.
Rozumiem tvojej starosti, kývla Regina, ale nechápem tvoju posadnutosť zavrieť ju do klietky. Táto svadba by pre ňu bola zlatá klietka. Lebo toto nie je jej voľba, ale tvoja. A to dobre vieš.
Táto hádka je zbytočná. Svadba bude.
No dobre! uškrnula sa Regina. Myslím, že dcéru vôbec nepoznáš.
A Lena to ukázala. Po vete na verande usúdila, že stačilo. Vzala si veci, presťahovala sa k babke, čím mamu náramne urazila. Ľudmila jej to nevedela odpustiť. Neodpisovala na správy, neprišla dcéru pozrieť a až od muža zistila, že Lena spravila skúšky a dostala sa na vytúženú univerzitu.
Ľudka, nie je už čas udobriť sa? Naozaj je lepšie noc čo noc plakať do vankúša ako objať zdravú dcéru? Prestaň, trápš sa, vyčerpávaš sa. Ja som u nich včera bol. Lena sa na teba pýtala. Aj ona sa trápi.
No jasné! Vrav ešte, že jej na mne záleží!
Ľudka! Emil po prvý raz v manželstve zvýšil hlas. Už je to príliš! Či nie je Lena tvojou súčasťou? Vyprosila si si ju, chcela si ju! Čo sa zmenilo? Prečo ju teraz tak ľahko a tvrdo odháňaš?! Myslíš, že nevidím, ako trpíš? Tak mi povedz, prečo to robíš?! Ja to nechápem!
Ani ja už nie! vyhŕkla Ľudmila. Neviem, čo mám robiť! Nazbierala som toho a teraz neviem, ako všetko vrátiť… Ja… Emilio, ja naozaj bez nej neviem dýchať… Máš pravdu… Tak to bolí, že mám tmu všade. Necítim svetlo. Niet ho… Ako keď odišiel Pavol…
Ľudka, prestaň! Emil ju chytil za ramená a poriadne ňou zatriasol. Lena žije! A čaká na teba! Poď!
Kam? Prečo?
Ideme za dcérou. A prestaň si myslieť, že len od teba závisí celý svet! Daj dieťaťu žiť! Nie byť tvojou sklenenou ružou pod zámkom!
Či už mužov hnev, či jeho slová zabrali, Ľudmila nakoniec poslúchla.
Zmierenie prišlo. O čom sa v Regininej spálni rozprávali Ľudmila s Lenkou, ostalo navždy medzi nimi. Ani jedna nikdy nikomu nepovedala, čo vtedy padlo. Emil to poznal len podľa opuchnutých nosov a začervenaných líc, že jeho dievčatá si našli cestu k sebe.
No osud bol hráč neposedný a rozhodol sa, že harmonickej rodine je šťastia málo. Vymyslel teda nové dobrodružstvo, až z toho aj Regina žasla:
Lenka Emilová, priviezli ti akútny zápal slepého čreva!
Dobre. Teda… vlastne… Idem!
Lenka dopila kávu, natiahla sa a išla na sálu. Služba jej mala skončiť, ale operáciu nezamietla. Veď skúsenosti treba!
Ty?!
Ja… Max sa snažil usmiať, ale skrúcal sa od bolesti.
Tak čo? Dôveruješ mi?
Tebe? Jasné!
Tak len tak? Bez všelijakých rečí alebo závetu?
Lenka, ty si trúba!
To určite…
O tri roky Lenka otvárala bráničku rodičovského domu a po chodníku kráčal jej synček.
No poď, ukáž babke, ako vieš behať! Mama, chytaj!
Malý Pavol zapískal od radosti a rozbehol sa k tým, čo ho čakali v objatí.
Moje zlato! Ako sa teším, že ťa vidím!
Ahoj, mama! Babka je doma?
Hej, kdeže! Ľudmila objala vnuka a žmurkla. Odišla do Piešťan! Zas má románik!
Hej, babka! A kto je to?
Asi maliar. Alebo sochár. Alebo čo… ani sa nepýtaj! Sama ti porozpráva, keď príde. A kde je Max?
Parakuje.
Super! Mäso je hotové, tato vyťahuje štrúdľu z rúry. Tak, umyť ruky a na večeru! Ja uložím Paľka a hneď som tu!
No jasné! Ty budeš sedieť pri ňom a spievať mu pesničky!
Je to zlé? Ľudmila sa usmiala a pobozkala vnúča.
To je nádherné, mama!
