Stojím v kuchyni svojho panelákového bytu v Bratislave a cez záclonu sledujem, ako sa vonku stmieva. Zrazu prichádza známy klop, ten už viem rozpoznať aj zo sna. Keď otvorím dvere, znovu tam stojí moja susedka Renáta. Má takú tú upravenú štyridsiatku, voňajúci parfém, ústa do úsmevu, oči do kajúcna a v ruke prázdnu misku.
Prepáč, že ťa zase vyrušujem večer, šepká, predstav si, išla som piecť palacinky, všetko mám nachystané, len soľ mi došla. Nedala by si mi trochu? Zajtra určite vrátim.
Ako odmietnuť? Každý Slovák vie, že susedská pomoc je základ. Nasypala som jej polovicu soľničky, ona so sľubmi zmizla.
No neprešli ani štyri dni a už stála vo dverách zas. Tentokrát si pýtala cukor. Vieš čo, išla som si urobiť čaj, ale cukor už nikde. A vonku prší, je už tma… Dala by si mi pohárik? Hneď ako si kúpim novú krabicu, ti vrátim!
Nešlo o veľa, ale niečo ma začalo zožierať. Veď už tu býva vyše mesiaca a sklady má prázdne? Soľ, cukor, olej, zápalky, veď to má mať doma každý. Nepripomínala som jej to, nechcela som byť puntičkárka.
O týždeň pýtala vajcia, potom olej, potom cibuľu, nakoniec ani polku citróna nevedela zohnať, ba dokonca i čajové vrecúško, tabletku proti bolesti, či rolu toaletného papiera. Ten scenár sa zopakoval až nepríjemne veľakrát: večer, previnilý pohľad, príbeh o zabudnutom nákupe a sľub zajtra vrátim. Ale nič sa nikdy nevrátilo. Pamäť mojej susedky bola selektívna: vedela, že som takmer stále doma, no na svoje dlhy zabúdala okamžite po zatvorení dverí.
Raz mi došli mrkvy do polievky, takže skúsim jej taktiku. Zaklopem, otvorí dvere, vypočuje moju prosbu a potom so šibalským úsmevom odpovie: Vieš čo, mám už len posledné, budem variť, nemôžem ti dať.
Zabuchla mi dvere pred nosom.
V tej chvíli mi to došlo. Moje potraviny sú spoločné, ale jej zásoby sú sväté! V tej chvíli som si povedala: Dosť! Žiadne ďalšie požičiavanie.
Sadla som si, otvorila zošit, a z hlavy zapisovala všetko, čo Renáta za tie mesiace požičala: cukor, vajcia, káva, olej, cibuľa, tabletka, citrón, prášok. Suma mi vyšla okolo 40 eur.
List som nechala na chodbe tušila som, že sa skôr či neskôr zíde.
V sobotu, presne podľa predtuchy, som piekla koláč a vtom zvoní zvonček. Za dverami znovu Renáta s dobrou náladou a misou v rukách.
Zhlboka sa nadýchnem, prikrášlim si tvár do chladného úsmevu a otvorím.
Ahoj! No počúvaj, zachrániš ma? Chcem robiť lievance, ale múka je preč. Nemáš tristo gramov? Vrátim všetko!
Múku? prehodím, jasné, mám
Tvár jej zažiari ako lampáš.
Vieš čo, Renáta Najprv zhrnieme našu doterajšiu susedskú pomoc, prehovorím pokojným hlasom a podávam jej zoznam.
Renáta žmurkne, netuší, čo sa deje. Zvykla, že som ticho. Teraz, keď jej ukazujem zoznam, je celá bez seba.
Pozri, napísala som, čo si za posledné dva mesiace požičala. Skontroluj si to. Vajcia pätnásť. Správne?
No nepočítala som, zamrmle a úsmev sa jej vytráca.
Ale ja áno. Cukor, štyrikrát pohárik. Olej, káva, prášok, citrón, cibuľa. Sedí?
Renáta mlčí a v očiach jej rastie rozhorčenie s nádychom hnevu. Ako som si dovolila? Veď sme predsa po susedsky
Pokojne pokračujem: Spočítala som podľa priemerných cien a ešte ti dala zľavu. Celkom 40 eur. Nastavím ruku.
A keď doplatíme, nasypem ti múku. Ešte ti ju aj preosejem.
Renáta vydýchne: Ty mi naozaj dáváš účet? Za soľ a zápalky? Si v poriadku?
Viac ako kedykoľvek predtým, odvetím. Ak nevraciaš, je to ako kúpa. Platíš za tovar.
Susedka vyplaší rukami: Akáže si lakomá! Myslela som, že sme ľudia A ty Si len lakomec!
Lakomé je mať peniaze na sushi, ale prosiť suseda o toaletný papier, poviem pokojne.
Renáta zčervená, zrúkne: No, zadus sa tou múkou! Nič už nechcem!
Zabuchne za sebou dvere. Stojím tam ešte chvíľu s papierom v ruke, necítim ani hnev skôr úľavu.
Odvtedy uplynuli dva týždne. Renáta so mnou neprehovorí, v výťahu sa otočí a hrá sa s mobilom. Počula som, že sa sťažovala domovníčke, že v dome bývajú samí lakomci a čudáci.
A čo by ste spravili vy? Vydržali by ste to?
