12. september 2023 moja kuchyňa v Bratislave
Dnes večer som znovu zatvárala lečo do pohárov, keď sa Peťo vrátil z práce. Práve som do jedného z tých obrovských hrncov vsypala poslednú dávku papriky, všade pohádzané misky, taniere, zaváraninové sklá, všade rozvoniavalo paradajkami a v tom bum, vchodové dvere a Peťov hlas:
Už som doma!
Len čo vstúpil do kuchyne, zarazil sa a premeral si pohľadom ten môj kreatívny chaos.
A toto čo má byť? opýtal sa.
No, veď varím lečo, sám si mi o to včera hovoril nadhodila som s úsmevom, aby som odbúrala napätie, ale Peťo mávol rukou po miestnosti.
Nie o tom hovorím. Myslíš si, že to je normálne? Všade kopa riadu?
Ale veď to za chvíľku zmyjem a spracem len nech to zovrie, prosím ťa.
Nič nezabralo. V tej jeho tvári sa objavila známa nevrlosť, čo posledné mesiace len rastie. Chápem, že doma po robote chce mať pokoj, ale keď spravím lečo, tak to hádam tiež niečo znamená, nie?
Obaja máme dávno po štyridsiatke. Poznali sme sa pred štyrmi rokmi, keď moja Natália už robila vo Viedni a jeho syn býva so svojou mamou v Žiline. Mne sa zdalo, že Peťo je konečne muž, s ktorým môžem zostarnúť. Zo začiatku to bola idylka. Presťahovala som sa k nemu, skúsila žiť s niekým po rokoch samoty.
Prvé mesiace som lietala na krídlach radosti, nosila som domov koláče, skúšala jeho obľúbené recepty, hoci som po práci ledva stála na nohách. Myslela som si, že je to láska a snaha vydržať naozaj spolu. Lenže od jari sa Peťo začal meniť. Prichádzal domov mrzutý, stačilo, že sa nezmyla šálka alebo som nezotrela stôl vtedy, keď by chcel.
Poviem si to sú hlúposti, načo kvôli tomu hádka? Doma je vždy čisto, teplá večera na stole, aj tak si musí rýpnuť. Ja sama nie som doma celý deň, len tak o hodinu skôr ako on a predsa vždy stihnem navariť, upratať.
Myslela som, že to prejde, že je to nejaká jeho kríza. Ale neprešlo.
V lete som už radšej robila zaváraniny len vtedy, keď trávi víkend u sestry v Trnave, kde opravuje auto so švagrom. Lenže dnes sa nečakane vrátil a našiel ma takto uprostred leča.
Snažila som sa byť pokojná. Peťo, už to skoro bude, všetko umyjem, neboj.
No jasné. Minule si tu tomu tiež nechala až do rána! Mňa už to nebaví, v byte je neskutočné dusno a všade smrdí cibuľa!
Tak si daj sprchu, choď si oddýchnuť, zapni si televízor.
A čo mám jesť? Zase tie isté cestoviny, čo tlačím už tretí deň?
No, veď nie je všetko hneď, nevydrž, lečo bude hotové. Sama som dnes uťahaná, dva razy som bežala do Tesca po zeleninu, ťahala tie ťažké tašky a ty ešte aj hundreš, namiesto aby si pomohol…
Prestaň na mňa kričať! už bol podráždený.
Nekričím, len sa snažím byť trpezlivá. Už to ozaj preháňaš!
Takto vznikla tá hádka, po ktorej prišla definitíva.
Nezvládla som to. Tak vieš čo? Ak ti to všetko tak vadí, veď ja tu už byť nemusím! Nechceš teplú večeru, ani moju spoločnosť? Ani čisté obliečky, ani úsmev, keď prídeš domov? Tak povedz!
A on? Áno, už ma to nebaví! Tvoje lečo tu môžem kľudne ani nemať, zostanem hladný!
Vieš čo? To si rieš, môžeš si variť sám! V tej chvíli som spravila rozhodnutie, ktoré som nečakala ani od seba: začala som hádzať veci do tašky s trasúcimi sa rukami.
Nestihol povedať prepáč, nezastavil ma. Ešte večer som spala u Judity. Na druhý deň som podpísala zmluvu na jednu izbu v Petržalke a presťahovala som sa.
Za prenájom 380 eur, k tomu províziu pre makléra, nové hrnce a čajník. Celkom mi to preriedilo úspory.
Prvé tri dni som si myslela, že sa snáď ozve, že to pochopí, ospravedlní sa, že príde s kyticou. Neprišiel. Len večer mi napísal do správy: A to lečo mám vyhodiť?
Jednou vetou som mu odpísala: Môžeš si s tým lečom robiť, čo chceš. Je mi to jedno!
Bolelo ma to, lebo som na to minula čas, peniaze, úsilie. Keby som vydržala ešte pol hodinu, boli by všetky poháre zatvorené. Takto všetko vybuchlo.
Týždeň ticho. Ja v novom byte, medzi pohármi, ktoré zostali nedokončené v mojej duši, zisťujem, čo so sebou ďalej. Sprvu mi nechýbal, neskôr som sa rozcítila. Skúšala som hľadať, čo bolo dobre, čo zle obaja sme niesli svoj diel viny. No viem, že to muži takto neriešia. Keby mu na mne záležalo, ozval by sa, aj keď chlapom to často trvá.
Po týždni mi napadlo, že by som mala prísť po zvyšok svojich vecí a vrátiť mu kľúče.
Mala som prísť, keď nebude doma ale prišla som, keď bol. A v očiach mal vinu, vyzeral, akoby spal týždeň na gauči a jesť musel studené večere.
Snažil sa že ma miluje, že ho to mrzí. Ale slová nestačia. Ak by to bola pravda, aspoň raz by bol schopný tých prazákladných skutkov.
Pozrela som sa naňho a vedela som, že nemôžem veriť. To, čo je rozbité, sa len ťažko opravuje.
Začala som baliť: kozmetiku z kúpeľne, svoj čaj, ružový hrnček od Natálie, pletenú deku od sestry. Trvalo mi to desať minút, celú dobu ma sledoval.
Nakoniec mi v chodbe zastal do dverí: Neodchádzaj, bez teba to tu nezvládnem.
Veríš? Ja by som ťa s tebou nezvládla, povedala som celkom pokojne.
Obišla som ho, zavolala si Bolt a išla preč. Ani som sa nepozrela späť.
Cestou v taxíku som pozerala na mrholiacu Bratislavu, oberanie listov. Je jeseň, trošku melanchólia, no zrazu som si spomenula, že jeseň je vlastne moje obľúbené obdobie a že o dva týždne mám narodeniny. Nikdy nevieš, čo ti prinesie nový začiatok.
V duchu som si zašepkala: Bude dobre, Evka. Všetko bude dobre. A trochu som sa na seba usmiala.
