Mačička zradili, vyhodili, obrátili sa jej chrbtom kvôli výsledkom testu. V zime, v mraze…
Mačička menom Bohumilku objavili pred vchodom do paneláku, kde bývala. Chudáčik pobehoval z jedného rohu do druhého, kvílil tiahlym mňaučaním, škriabal na studené kovové dvere, občas ich skúšal prekusnúť zúbkami. Vonku sa panicky bálpredtým nikdy neopustil hrejivú obývačku. Bol to izbový, zhýčkaný kocúrik, dôverčivý miláčik, čo sa vrhal k nohám každého, kto prechádzal okolo: susedom, okoloidúcim, aj deťom so sánkami. Triasol sa ako list v jesennom vetre, gazelím pohľadom prosil o záchranu z tohto mrazivého a nepriateľského sveta, kam ho vyslali priamo spopod radiátora, z teplej deky, rovno do zamrznutej krajiny s fujavicou a ostrým vetrom.
Dôvod bol až príliš jednoduchý. Gazdiná Rozária zatúžila po druhom zvieratkunarazila v inzeráte na modrookú, huňatú mačku s papiermi a úplne sa pre to nadchla. Tú mačku však mohla získať iba vtedy, ak jej súčasný maznáčik absolvuje zdravotné testy. Tak poslala Bohumilka na vyšetrenia a z laboratória jej zavolali: kocúrik je nositeľom mačacieho imunodeficitného vírusu, aj keď žiadne príznaky nemá a pre ľudí ani pre psov nie je žiadnym rizikom, choroba je špecifická výlučne pre mačky.
Navyše, vírus bol u Bohumilka len ticho spať schovaný, imunita ho držala na uzde, nebol vôbec v aktívnej fáze. Rozária sa však rozhodla inak: Chorého kocúra doma nepotrebujem, čo ak je predsa len nákazlivý?! Ani si neoverila, že ľuďom neublíži, nehľadala ďalšie informácietak jednoducho vyhodila milovaného kamoša von, príliš pohodlne sa rozhodnúc, že mu ďalší život zariadi ulíc v Košiciach počas mrazivej zimy.
O jeho biedu sa nakoniec pričinila výťahárka Oľga, ktorá zbadala, že Bohumilko už nebehá pred dvermi. Objavila ho skrčeného na snehu, ako malú chlpatú guľku. Na kosť premrznutý a otupený začal zaspávaťspánok v mraze je ako hranica za ktorou je návrat zriedkavý. Oľga nad ním nezlomila palicu, ale zobrala ho do svojej služobne, vystlala mu teplé hniezdo z vlastného kabáta blízko elektrického radiátora a pohostila ho teplou pohánkou, ktorú si pôvodne uvarila na obed. Tých pár lyžíc pohánky znamenalo pre Bohumilka priam zázračné vykúpenieteplo a jedlo ho prebrali k životu.
Neskôr si kocúrika odviezli do útulku v Prešove. Podchladenie bolo vážne, objavila sa aj silná nádcha, no starostlivosť mu pomohla. Dnes je Bohumilko znova zdravý, silný, nebýva už taký ustráchaný, a opäť dôveruje ľuďom. Má za sebou kastráciu, všetky očkovania a veterinárny preukaz.
Je to ešte mladý chlapecmá len tri roky. Neuveriteľne prítulný, vrhá sa k ľuďom s celým kocúrím srdcom: objíma labkami, pradie priamo do ucha, ako keby spieval malý mačací chorál, rád sa obtiera hlavou, bozkáva. Jeho najväčším šťastím je, keď môže byť na rukách. Vždy ťažko znáša, keď dobrovoľníci odchádzajú a on sa vracia naspäť do klietky. Je stvorený na život v byte, kde sú láskavé ruky a pokojné, teplé večery.
V snoch vyzeralo všetko inakpanelák bol z perníka, vietor prichádzal v tvaroch harfujúcich sliviek, a Bohumilko hovorieval po hradbách Spiša: Kde len ostalo moje srdce? Pretože v tom sne v Košiciach raz všetci maznáči patrili domovom… a domovy túžili po maznáčoch, len sa všetko zamiešalo studeným decemberom.
