Šla som k lekárovi, až keď som už naozaj nemohla zniesť tú bolesť. Tri dni za sebou to bol už extrém. Neúprosná bolesť hlavy, na ktorú nezaberali žiadne tabletky. V noci som nezaspala ani na chvíľu. A najhoršie, čo som mohla spraviť, bolo zaliezť na internet a hľadať, čo všetko môže takáto bolesť hlavy znamenať.
Okamžite na mňa vyskočili články typu: Ako rozoznať migrénu od nádoru na mozgu a podobné desivé príbehy. Keď som si ich všetky prečítala a porovnala symptómy, mala som pocit, že by som mala ísť rovno do pohrebnej služby a nie do ambulancie. Spomenula som si na Jeroma K. Jeroma, ako raz otvoril lekársku encyklopédiu a našiel u seba všetky choroby, okrem popôrodnej horúčky. Bolo mu až ľúto, že mu chýba práve tá, a niektoré diagnózy mal dokonca dvakrát.
Presne takto som sa cítila aj ja. Prečítala som na internete všetko možné a našla som u seba snáď všetky smrteľné ochorenia naraz. Rozhodla som sa: Stačilo! Zajtra vleziem k lekárovi, hoci aj v tejto podobe!
V čakárni pred ambulanciou som sa zaplietla do milého rozhovoru so staršou pani.
Spýtala sa ma:
Pili ste?
Nerozumela som:
Čo som mala piť?
No, včera ste popíjali?
Nepila som, urazene som odvetila.
Máte také červené oči, ako po prehýrenej noci
No super. Niekedy mám pocit, že chodím k psychológovi, aby som sa učila komunikovať s ľuďmi, čo by tam potrebovali ísť skôr ako ja.
Ďakujem, procedila som ironicky. Za starostlivosť.
Vošla som do ambulancie a slávnostne, ako konferenciér na festivale, som doktorke vymenovala všetky príznaky. Na záver som ponúkla čerešničky: svoje červené oči.
Akože by som pila, ale nepripadá mi to fér, trochu som pošomrala.
Doktorka sa mi pozrela do očí, usmiala sa a mávla rukou:
Vaše oči úplne v poriadku, nevymýšľajte si.
No veď hovorím, nie každý chodí k psychológovi tak, ako by mal.
Lekárka mi zmerala tlak, pulz, saturáciu a položila zopár otázok. Podľa mojich odpovedí jej obraz nevyznel veľmi povzbudivo mierne povedané, nevyzeralo to len na migrénu. Skôr čosi vážnejšie.
Nemali by sme si urobiť tomografiu hlavy? MR? Rada si zaplatím, navrhla som.
Veď na internete písali, že treba. Chápete, po takej noci na nete som bola už vlastne terapeutka, neurológ a všetko dokopy.
Najprv pokoj, začneme liečbou ciev, urobíme nejaké testy a keď bude treba, pôjdeme ďalej.
V tú noc mi pripadalo, že horšie byť nemôže. Plakala som a premýšľala, čo som vlastne za štyridsať rokov stihla. Dve deti a desať kníh. Je to veľa, či málo?
Moje deti sú ešte malé, také nedokončené Knihy takisto v tej najnovšej je už na strane šestnásť chyba. Veľa mám na výchovu detí aj editorov.
Domov som dorazila po lekárke, po ceste som vyzdvihla deti, kúpila predpísané lieky a nasadila ich. Doma som sa zvalila do postele.
Deti pribehli:
Mamka, máme niečo na jedenie?
Je, ale treba to navariť. Hneď
Bolesť už nebola taká silná, ale energie som mala máličko tri dni som bola úplne vyradená.
Daniel sa pustil do varenia. Osmažil vajíčka, zohrial cestoviny. Povedal mi:
Nakŕmil som Terezku, mám ti doniesť večeru do postele?
Bolo mi tak dobre. Veď mám dospelého syna! Dokočeného! Nestratí sa.
Netreba, nie som hladná. Neskôr vstane a najem sa. Si šikovný.
Dobre, prikývol a vrátil sa s tanierom nakrájaného ovocia. Mamka, tu je kivi. Tam je viac vitamínu C ako v pomaranči. A jablko to má železo. A mandarínka tá je pre parádu, aby nezhnila.
A ja som od hrdosti až roztápala. Môj! Môj starostlivý chlapec! Už len to ma postavilo na nohy.
Potom si Daniel obliekol bundu a chystal sa von.
Kam ideš?
Došiel krmivo pre mačku, vysvetlil.
A kúp aj zmrzlinu, skríkla Terezka, aj mne došiel “krmivo”
Dcéra vošla do spálne hrdá ako páva: v okuliaroch, župane a s kufríkom hračkárskeho doktora. Terezia Michálová, detská lekárka.
No, chorá, ideme vás liečiť? Pichneme vám injekciu?
Radšej ma volaj mama, nie chorá
Uzdravte sa a budete mama, chorá. Otvorte ústa.
Otvorila som.
Vy ste jedli kivi? Mne ste nedali? Kivi?!
Nakladaj si, veď kto ti bráni, podávam jej ovocie.
Už nechcem, mala som vajcia. Teraz čakám na zmrzlinu. Poďme vás vypočuť navliekla si ružový fonendoskop.
Ja za tebou každý večer behám s knižkou, a ty ma nikdy nevypočuješ!
No, no, všetko zle, konštatuje Terezka a počúva mi krk. Hovoríte príliš veľa, beháte za deťmi. Liečba: injekcia a zmrzlina. Ak Daniel kúpi všetkým. Ak len tým, čo si vypýtali, tak mala ste si vypýtať.
A zmrzlinu by si nedelila s chorou mamou?
Namiesto odpovede mi Terezka pichla hračkársku injekciu do nohy.
Au! rozosmiala som sa.
Tak to má byť. Aby ste sa uzdravili!
Pravdu povediac, už mi bolo oveľa lepšie. A po zmrzline od Daniela, ktorú kúpil všetkým, mi bolo priam výborne. Hlava nebolela, sila sa vracala, oči boli belasé a nie červené.
Ešte som chvíľu hrala vážne chorú, a rozprávku Terezke na dobrú noc čítal Daniel. Ako rozprávku si Terezka vybrala cyklopédiu.
To je encyklopédia o kyklopoch, zavtipkoval Daniel.
Čítali o Saturne, potom o dinosauroch, potom o mliečnych zuboch. Na chvíľu sa dohadovali, či mali dinosaury mliečne zuby.
Ja som ich z diaľky počúvala, a zalievalo ma šťastie, láska a nejaký no, hlboký zmysel taký ten nenahraditeľný pocit života.
Neskôr som menila posteľnú bielizeň, lebo mi deti medzičasom rozliali ovocie kivi po plachte.
A potom sme spolu traja, v objatí, zaspali.
Pomohli vám tie tabletky? spýtala sa ma doktorka na druhý deň ráno.
Len som prikývla. Ale myslím, že to boli úplne iné lieky tie moje decká, tie mi liečili dušu aj telo.
Také, čo aj v najslabšej chvíli dodajú silu namiesto bolesti, radosť namiesto smútku, šťastie namiesto zúrivosti.
Objímte svoje deti, aj keby už dávno vyrástli. Niet nič liečivejšieho, ako táto láskavosť. Možno ešte kivi, v ktorom je veľa vitamínu C!
