Nikdy nesúď knihu podľa obalu… ani človeka podľa oblečenia. Tento zvláštny príbeh, ktorý sa odohral v jednom prestížnom bratislavskom autosalóne, ti bude ešte dlho rezonovať v hlave ako zvláštne snové ozveny.
V strede oslnivého salónu s luxusnými vozidlami stál muž. Na sebe mal obyčajnú sivú mikinu a vyblednuté rifle. Dlane mal vlečené vo vreckách a pohľad upieral na lesklé dvere nového športiaku, akoby bol iba turistom v kraji poézie a kovu. Z ničoho nič k nemu rázne vykročila predavačka vysoká, upravená, v dokonalom tmavomodrom kostýme, s pohŕdavým úsmevom, ktorý ani nestíha zahnať mihotavé svetlo v sále.
Zastavila sa pri ňom, spľasla rukami a bez okolkov švihla hlavou ku sklenenej stene:
Autobusová zastávka je tamto, miláčik. Nech sa páči od auta preč, aby si nezaťahoval škvrny na veci, čo ich neuhádneš kúpiť ani vo sne!
Muž sa ani nepohol. Jeho pokoj bol hustý ako para na horúci deň. Šuchol pohľadom po svojich starých hodinkách, keď tu sa rozleteli dvere kancelárie a vybehol z nich riaditeľ salóna. Celý bez dychu, v jednom švíku si upravoval kravatu, druhou rukou zapínal sako, akoby utekal pred vlastným tieňom.
Pán riaditeľ prešiel popri skamenenej zamestnankyni bez slova a zastal rovno pred mužom v bežnej mikine. Jeho úklon bol taký hlboký, že sa takmer dotkol zeme:
Vitajte, pane! Ospravedlňte zdržanie, netušili sme, že majiteľ celej našej siete príde dnes tak skoro!
Slečna zbledla ako medovník pod snehom. Jej sebavedomie sa vyparilo, ako keď sa rozfúka hmla. Muž v mikine sa otočil k nej. V očiach nemal hnev, len chladný smútok, kdesi od priehrady až do kameňa. Pristúpil k nej, sklonil sa a potichu, skoro šepotom povedal:
Viete, prišiel som osobne podpísať váš návrh na povýšenie. Ale práve v tejto chvíli ste mi uľahčili rozhodovanie.
Zhlboka sa nadýchla, chcela niečo vyriecť, no slová jej uviazli medzi zubami.
**Záver:**
Muž sa obrátil k riaditeľovi a stroho zahlásil:
Nepotrebujem v tíme človeka, ktorý súdi ľudí podľa peňaženky. Okamžite jej dajte výpoveď. A pripravte kľúče od tohto auta odteraz patrí mne.
Z vrecka vytiahol plastovú kartičku, ktorá bola v skutočnosti neobmedzenou čiernou kartou, a podal ju riaditeľovi. Slečna zostala stáť uprosted sály ako socha slaného chleba, pričom sledovala muža, ktorý jej za jedinú minútu obrátil život naruby len preto, že si myslela, že sivá mikina nepatrí medzi ľudí, ktorých treba brať vážne.
**Ponaučenie:** Peniaze ti môžu kúpiť auto, ale slušnosť za ne nekúpiš. Správaj sa k ľuďom s úctou nikdy nevieš, kto v skutočnosti stojí pred tebou.
