Na katedre vojenského lekárstva raz prednášala doktorka menom Božena Kováčová. Celý svoj život pracovala v detskej nemocnici v Bratislave. Rozprávala nám zvláštnu vec, ktorá sa jej udiala, akoby vo zvláštnom sne. Jej dcérky, dobre slovenské dievčatá Hanka a Zuzka, prekonali každú jednu detskú infekciu, hoci Božena bola skutočná lekárka s vedeckým titulom. Neustále niečo liečila raz angínu, raz kiahne, inokedy chrípku. Božena si pripadala ako väznená medzi vírusmi, hoci jej deti boli živé, usmievajúce sa a stále niečo vymýšľali.
Doma dbala na hygienu ako medveď na med. Po službe sa hneď osprchovala, prezliekla, poctivo si umývala ruky v mydle z Levandule z Oravy. Ale zakaždým deti ochoreli na presne tú diagnózu, ktorú ona v ten deň liečila. Horšie ochoreli bleskovo, ak bol prípad v nemocnici vážny. Vitamíny nepomáhali, ani studené sprchy, ani šumivé pastilky zo slovenských lekární. Božena už bola úplne zúfalá a začala mať pocit, že nad ich bytom visí akási neviditeľná hmla nedobrých snov.
A potom, jedného večera, keď bola Božena unavená ako gazdovský pes po žatve, stala sa zvláštna vec. Mala za sebou ťažký prípad, dieťa s horúčkami, čo jej lomcovalo myslou ešte aj vo výťahu. Už keď stála pred dverami do paneláka, tušila, že Zuzka zas zakašle… Vtedy jej prebleskla myšlienka čo ak nejdem domov hneď, ale ešte sa niekam zatúlam? A tak išla do starého kina Lumière na Námestí SNP, kde práve premietali film o slovenských hrdinoch a mágii, niečo, čo by nikdy nevidela v bežnom dni. Po kine sa Božena cítila zvláštne vinná a zároveň plná tajomnej radosti.
Príde domov, deti tancujú s plyšovým medveďom, ako by sa nič nestalo. Nikto nechrčí, nikto nemá horúčku. Druhý deň ju susedka Katka pozvala na čaj s domácimi makovými koláčikmi a na rozprávanie vtipov o trnavských husliach. Zase jej deti sú úplne zdravé.
Odvtedy si Božena začala vytvárať nový rituál: keď skončila službu, nezašla hneď domov, hoci vedela, že práčka čaká a chladnička je smutne prázdna. Nanamiesto toho prešla Ceľestínskym parčíkom. Obdivovala pestré kytice kvetov, dýchala zvláštny vzduch okolo fontánky, sedela na lavici a sledovala holuby, čo sa škriepia o kôrku chleba. Potom, keď sa jej myseľ celkom preladila, prišla domov. A odvtedy boli deti v pohode nijaké chrípky, žiadne nočné záchvaty kašľa.
Božena z toho urobila svoj záver: choroby nie sú len o baktériách. Je to aj o tom, čo si v srdci prinášame, aké zvláštne informácie a nálady nosíme domov tie zo zlých dní dokážu prísť ticho, ako zlé tiene z Malých Karpát. Odkedy sa naučila meniť prostredie pred návratom, boli aj jej deti zdravé ako dubčeky.
Preto, keď nás niečo trápi, nie je dobré ísť hneď za svojimi najbližšími s ťažkým srdcom, inak im môžeme omylom priniesť aj neviditeľné bremená. Najskôr treba odseknúť tú smolu medzi ružami na lavičke alebo pohľadom na niečo veselé, až potom vkročiť do domova, kde nás ľúbia. Prečo to funguje, nevedia úplne vysvetliť ani slovenskí vedci z univerzity v Martine, ale jedno je isté: oddych v parku pred návratom domov môže byť lepší liek než celé vrece antibiotík.
Takže, keď sa vám prihodí deň naopak, skúste najprv voňať kvety, pozrieť si slovenský film, alebo sa len tak potúlať, kým srdce nevybledne do nového svetla. Potom už môžete rýchlo domov za všetkými milovanými.
