A načo si vlastne prišla ku mne, mama? Veď celý život si pomáhala Lenke, tak teraz bež za pomocou k nej! takto mi odvrkol syn. Peter ma ani len do bytu nepozval, rozprával so mnou cez pootvorené dvere, jeho slová boli ostré ako zimný vietor a pohľad úplne cudzí.
Synak, vážne ma nepustíš ani na prah? nezvládla som to a rozplakala som sa tam, medzi topánkami a snehom.
Mama, ale prosím ťa, aké emočné výlevy! Nemám čas na tvoje srdcervúce príbehy, skoro mi už zavrel dvere pred nosom, ale tu sa zo spálne ozval hlas jeho manželky.
Peter, s kým sa tam zas dohadujete? spýtala sa Kristína a vyšla na chodbu.
Mama? prekvapene sa na mňa pozrela. No prečo stojíš na tej zimnici, poď dnu, zohreješ sa.
Peter len mávol rukou, obrátil sa a zmizol v obývačke. Ja som rýchlo začala vyzúvať čižmy, pretože ma úprimne potešilo, že aspoň nevesta ma pozvala dnu čakala ma totiž veľmi vážna debata.
Pravdu povediac, voči synovi som si toho za tie roky narobila dosť, no až teraz som poriadne precitla. Mám dve deti: syna Petra a dcéru Lenku. A stalo sa to, že za celý môj život som pomáhala iba Lenke, na Petra som tak akosi zabudla.
Zdalo sa mi, že sa zvládne sám, vždy mal hrdé reči a tváril sa, že peniaze si zarobí aj sám. Lenže teraz už viem, že úspešný je len preto, lebo chcel mne dokázať, že moju podporu nepotrebuje, a už vôbec nie moje eurá.
Peniaze som mala, veď už dvadsať rokov leziem po rebríkoch rakúskej gastarbeitky. Ale fukačky a euračky z bankovky som posielala iba dcére, čo dnes poriadne ľutujem. Lenka si to nielenže nikdy nevážila, ale v najhoršej chvíli mi jednoducho zatvorila dvere pred nosom.
Do Rakúska som vypadla, keď mal syn osemnásť a dcéra šestnásť. Deti zostali u mojej mamy, muža som nemala, ten sa zbalil hneď po revolúcii. Žili sme tak, že aj zemiaky by nám závideli, takže za hranicami som hľadala poslednú záchranu.
Za prvé šilingy som začala opravovať náš dom v dedine mama z toho bola nesmierne šťastná, veď som konečne zaviedla vodu aj splachovací záchod.
Potom Lenka prišla, že sa vydáva. Priznávam, devätnásť mi na svadbu prišlo skoro, ale neprehovárala som ju. Zaťa sme poznali, bol od susedov. Mladí však ostali bývať doma.
Petrovi to akosi nevonelo, so švagrom si nikdy nesadol. Tak si aj on našiel dievča Kristínu a čoskoro šiel bývať do jednoizbáku na sídlisku. Kristína vyrástla v detskom domove, štát jej pridelil izbu v internáte a tam začali.
Lenka mala jasno: Mama, ja som doma, peniaze patria mne. Syn mlčal a nikdy o príspevok nepoprosil, mne to vyhovovalo, a tak som všetky ťažko zarobené eurá posielala Lenke a ona s nimi robila, čo chcela. Peter si zarábal, ako vedel, a staval vlastnú rodinu.
A potom hop! zrazu odišla aj moja mama. Lenka hneď na to zahlásila, že sa rozvádza. Mala tvrdú hlavu už od detstva čo si zaumienila, to aj pretláčila.
A čo budeš robiť? pýtam sa.
Idem s tebou do Rakúska!
Tak sme šli obidve pracovať medzi tie šúľky a ementály, no Lenka rýchlo pochopila, že robotu má rada len z diaľky. Zarábala akurát na nájom a rezne na večeru, nič viac.
Ja som robila opatrovateľku, takže som mala kde bývať i čo jesť, a ešte mi ostala aj tisícka. Lenku však napadlo, že musíme kúpiť byt vo Viedni. Navrhla, že predáme dom na Slovensku a kým kúpime byt, privreli by aj Rakúsko.
Veď samozrejme, peniaze z chalupy nestačili. Predali sme dom, niečo sme mali našporené, Lenka sa už hotovala vybavovať úver, keď si narýchlo našla nového frajera. Ten pridal zopár tisíc a kúpili malý byt.
Kým som bola zdravá a robila, neriešila som čo ďalej. Lenže nedávno ma spacifikovala choroba a už nemôžem robiť nič. Prosila som Lenku, ako sme sa dohodli, že trošku ostanem u nej, ale ona mi sucho povedala, že v ich byte niet miesta, nech sa dám do poriadku a vrátim do Rakúska.
No také reči! Nasadla som na vlak domov, akurát že dom už vlastne nemám. V dedine je ešte náš veľký pozemok, skoro hektár, ale čo z neho predať ho, či postaviť chaču, lenže z čoho, peňazí niet.
A tak som išla za synom s prosbou, či mi nepomôže predať ten pozemok, lebo ozaj neviem, čo so sebou ďalej.
Syn bol na mňa urazený ako horná Orava na Bratislavu a nechcel sa so mnou ani baviť. No nevesta, Kristína, nielen že ma pustila do bytu, ale začala hneď hľadať riešenie.
Mama, my s Petrom práve zháňame parcelu, chceme stavať dom. Ak nám dovolíte, začneme stavať u vás na pozemku a keď bude hotový, budete bývať s nami, navrhla s úsmevom Kristína.
Syn síce najprv hundral, ale žena mu to vysvetlila a už večer si nespomenul, že bol na mňa celý deň naštvaný.
Nevesta mi naniesla večeru, ustlala posteľ a oznámila, že ráno ideme na vyšetrenia k lekárovi.
Prečo to pre mňa robíš? vypytovala som sa Kristíny.
Lebo ja som nikdy nemala mamu, teraz konečne mám, odpovedala a usmiala sa na mňa.
Takto to u nás dopadlo. Vlastná dcéra na mňa kašle, nevesta ma prijala ako vlastnú mamu. No kto by to bol čakal?
