Bocian, čo ma kedysi bral domov k rodičom, bol poriadny kríženec z materskej škôlky. Vyhodil ma pred domovom, ako keby som mu do zobáka vošiel. A odvtedy šlo všetko šikmo-krivo, presne ako jeho pohľad.
Do štyridsiatky som sa z tej jamy nejako vyškriabal, kam ma onen popletený vták zhodil. Postavil som dom, oženil sa, kúpil auto síce len starú Favoritku, ale jazdí. Ostávalo už len niečo zasadiť a niekoho vychovať aspoň jedného! S Lenkou sme dúfali, že aspoň tento cieľ zvládneme. O ďalších potomkoch sme ani nerozmýšľali, na to bolo dosť klíčkov aj bez toho.
Zrovna o sadení, raste a o tej hnusnej dažďovej rane som rozmýšľal, keď som zalieval kávu. Rodinné trenírky mi vlajkali v prievaní ako zástava pred Obecným úradom. Tie trenírky som si kúpil ešte skôr, ako som si vôbec zaobstaral rodinu. Osud má fakt vtipne naladený humor.
Zrazu na balkónové okno niečo zaklopalo. Zase tie detská z ulice? Po kameni dávajú holubom ponaučenie? Na vás niet bociana, uličníci. Klopkanie sa zopakovalo, potom znova. Kto tam? Veď som na treťom poschodí!
Odsunul som záclonu a skoro mi káva zabehne. Na balkóne sa tackal ten istý škuľavý bocian z detských výmyslov.
Vypadni, potvora! zareval som strachom. Chlieb so salámou urobil salto z parapetu.
Peter, prepáč mi, nakukol bocian dnu svojím labilným krkom, priznávam, bola to moja chyba. Ďobni! Najlepšie do pravého krídla, to mám väčšie.
Vypadni! začal som ho súkať späť toho dlhochvosta na ulicu, držal som ho obi dvoma rukami.
Peterrrkóóó, nerob haluz, zašveholil bocian zachripnutým hlasom, vypočuj ma, prosím!
Ty už aj rozprávaš? bránil som sa, ešte ti urobím na krku uzol, nezbedník jeden!
Ja… so… s ospravedljením prišiel…
Neskoro si priletel, dlhonohý!
Zvonec na dverách zapípal. Lenka prišla.
Šup von! sotil som bociana von na balkón. A že keď sa vrátim, nech si fuč!
Otočil som sa na päte a bežal k dverám.
Prepáááč, Peťko… prepáááč zachytili ma jeho posledné tóny spoza okna, keď sa tlačil cez vetrák.
Lenka vletela dnu celá mokrá a rozžiarená, vlasy mala na čele prilepené a oči jej žiarili ako vianočný stromček. Či aj ona bociana stretla?
Kým som stihol vyliezť jediné slovo, hodila dáždnik v smere skrine a skočila mi okolo krku.
Štyri! Štyri! pokrikovala na celý byt.
Čo štyri? nechápavo som na ňu civel.
Budeme mať štvorčatá! híka Lenka. Štyri malé klbká radosti!
A vtedy mi to docvaklo slová bociana a naša štvorica drobcov. Vyletel som na balkón ako raketa.
Škuľavý bocian práve odštartoval nad panelákmi. Snažil som sa ho chytiť za chvost.
Nevyšlo to.
Stoj, ty potvárisko! kričal som za ním. Stoj, dlhonohý!
Ospravedlniiiil! ozvalo sa zhora.
Obrátil som sa. Za mnou stála Lenka. Plakala od šťastia.
No, aspoň si tie rodinné trenírky fakt zaslúžim.
