Ponožky
Ach, môj zlatý, ty si ale dobrý chlapček! Bože, prečo sú deti také neodolateľné, keď sú malé? štebotala pani Mária Kučerová na vnúčika, s hrdosťou pózujúc pred fotoaparátom.
Polrok malého Janka sa oslavoval skutočne vo veľkom animátori, balóniky, veľká ozdobená torta. Starkí to vzali do rúk poriadne. Lenka s ich nápadom nebola celkom stotožnená. Áno, bolo milé vidieť, ako sa rodičia snažia potešiť jej syna aj ju, no podobne ako v detstve, aj teraz ju hlučné oslavy rýchlo vyčerpali. Janko bol zrejme po nej už po pol hodine nariekal tak silno, až ho Lenka musela odniesť do domu. Dôkladne zavrela okná, posadila sa s ním do kresla a o pár minút už spal.
Unavený si, zlatíčko. Na také oslavy máš ešte času dosť.
Mária sa zatiaľ vybrala do detskej izby, nesúc v ruke svoj darček.
Spí?
Vyčerpal sa. Mami, na také veselé slávnosti je ešte malý, veď som ti to vravela.
Ale prosím ťa, aspoň si zvyká. Dcérka moja, my si môžeme dovoliť spraviť poriadnu oslavu pre milovaného vnúčika. Koľko sme len naňho čakali! Pozri, čo som mu kúpila. No nie je to rozkošné?
Zašušťanie papiera prebudilo dieťa a Janko sa nervózne pohol.
Mamka, skús radšej neskôr, áno? Lenka sa postavila a začala sa po izbe pohybovať, kolísajúc syna v náručí.
No teda! Vyberala som to aj vyberala, a teba to ani nezaujíma! Mária frustrovane položila krabičku na stolík.
Ale nie, mamička, veď ma veľmi zaujíma! Som si istá, že je to krásny darček! usmiala sa Lenka zmierlivo. Mohla by si mi, prosím, priniesť niečo napiť? Umieram od smädu.
Tak polož malého a poď so mnou.
Zobudí sa.
Nuž a čo! Poď, ideme naspäť medzi hostí!
Mami, ak sa teraz prebudí, bude plakať a kričať veľmi dlho. Priznaj, to by nebolo najlepšie?
Lenkuška, dieťa treba vychovávať od útleho veku. Čo znamená, že bude kričať? Vychované deti neplačú!
Lenka sa nepatrne zachvela, na okamih zastala, no potom ďalej pokračovala v tichom tanci po izbe. Jej pohyby plynuli plynulo, akoby sa narodila, aby tento tanec praktizovala. Vychované deti nikdy nerobia to, čo sa dospelým nepáči. Vychované dievčatá musia byť vo všetkom dokonalé rovný chrbát, zdvihnutá brada, prvá pozícia! A odpore žiadne.
Idem dolu k hosťom. Ty ulož chlapčeka spať a príď za nami. Veď nie je vhodné, keď domáca pani nie je medzi hosťami.
Zastúp ma aspoň teraz, mami.
Mária odišla a Lenka sa opäť usadila v starom kresle, chrániac syna v objatí. Koľko dovtedy musela prejsť, aby sa tento chlapček vôbec narodil!
Lenka totiž vyrastala v slušnej rodine. Jej dedo bol akademik, babka vedúca chirurgička, známa po celom Slovensku. Otec sa držal tradície a stal sa tiež lekárom. Lenka však nikdy nechápala, ako mohol taký múdry a sebavedomý muž byť zrazu absolútne poddajný v rukách svojej ženy. Mária sa o vedu nikdy nezaujímala. Univerzitu síce ledva dokončila, no diplom hneď schovala na spodnú policu a hľadala si manžela. Lenže manžela nehľadala pre seba, ale pre svoju dcéru a s touto úlohou sa babka Anna Pastrnáková popasovala výborne. Na oslave Máriiných rodičov sa zoznámila s Františkom a všetko sa vyvíjalo hladko šarmantná a výrečna Mária očarila Františka a onedlho bola svadba, po ktorej sa mladomanželia usídlili v rodičmi kúpenom byte. Lenka prišla na svet dva roky nato a babka Anna si ju hneď privlastnila. Dozerala na pestúnku, sama vyberala vhodné koníčky. Dva jazyky, baletná škola a súkromný učiteľ hudby.
Dieťa má byť vo všetkom úžasné!
Víkendy trávila Lenka v múzeách a divadlách pod dohľadom prísnej babky, rodičov vídala zriedka. Otec veľa pracoval, matka mala energiu len na bozky a úteky na spoločenské podujatia.
Babka sa svojej úlohy zhostila dôkladne najskôr vzali Lenku na konzervatórium a neskôr do známeho divadla. Kariéra jej išla celkom dobre, keď stretla budúceho manžela. Martin sa nepáčil nikomu len otcovi.
Pane Bože! Aký rozdiel v postavení! Anna Pastrnáková ležala v obývačke s dlaňami na spánkoch. Premysli si, dcérka, prečo by si sa viazala s takým obyčajným človekom? Veď ani poriadne hovoriť nevie!
Babička, ťažko niekto vedľa teba rozpráva zmysluplné vety, povedala Lenka, sediac v kresle s nohami pod sebou, čo by inokedy stačilo na prísnu napomienku, ale tentoraz mala babka iné myšlienky.
Ako to myslíš?! babka prekvapene zdvihla hlavu na vnučku.
Chcem povedať, že len málokomu stačia tvoje požiadavky na intelekt.
Anna si vnučku podozrievavo premerala.
A ešte chcem, aby si vedela, že Martina nemám len rada, babka. Ja ho milujem. A nebudeš odporovať, že láska je hybnou silou umenia?
Nechaj umenie, veď čo život? Ako s ním budeš žiť?
Dlho. A ak sa bude dať, tak šťastne.
Lenka si vtedy svoje šťastie vybojovala, hoci to stálo veľa sĺz a hádok. Keď hľadela Martinovi do očí, odhodlane povedala svoje áno a ukončila všetky ďalšie diskusie. Pre Martina sa stala Lenka akýmsi zázrakom krehká, láskavá, no so silnou vnútornou oporou. Chcel ju chrániť pred celým svetom.
Nemám ti zatiaľ čo dať, ale spravím všetko, aby si bola šťastná. Viem ťa len milovať.
A to jej stačilo. Prvýkrát v živote pochopila, že vzniklo puto, kde je potrebná taká, aká je. Žiadne ďalšie byť dokonalá.
Cesta ich mala ďaleko od jednoduchej. Martin nemal známosti ani bohatú rodinu, otca dávno nemal, vychovávala ho iba mama pani Elena Gregorová, učiteľka, neskôr zástupkyňa. Deti ju zbožňovali, synom bol obdivovaný. Vďaka nej vyštudoval jednu z najlepších vysokých škôl, ktorú skončil s vyznamenaním a po pár rokoch sa mu podnik rozbehol natoľko, že už aj Anna Pastrnáková musela uznať jeho schopnosti. Zvlášť, keď sa narodil jej pravnuk.
Lenka veľmi túžila po dieťati. Veľké hviezdy možno deti nemajú, ale ona nechcela by byť hviezdou. Chcela prosté ženské šťastie. Ale akoby jej materstvo nechcelo byť dopriate roky vyšetrení, dve operácie, no bez výsledku. Lenka v noci plakávala po tichu, nechcela zaťažovať manžela, a myslela už neraz, že Martin má právo byť otcom. Keď mu oznámila, že mu necháva slobodu, pobavene sa zasmial.
Prepáč, Lenka, prepáč! objal ju, keď sa mu vytrhla z náručia. To je len obranná reakcia! Odkedy je láska len o deťoch? Ty si celý môj život, nerozumieš tomu?
Lenka plakala, zároveň zúfalá aj odľahčená.
Prijať, že dieťa bude len snom, bolo ľahšie, ako sa s tým zmieriť. Občas jej mama prilela olej do ohňa, sťažujúc sa, že kým jej kamarátky už sú starými mamami, ona ešte stále nie je. Ani oslavy kamarátov nikdy neutíchali, a Lenka dlho vyberala darčeky pre cudzie deti. Potom časom city ochladli, prestala sa obzerať po detských ihriskách a otvorila si vlastnú baletnú školu.
Musím niečo robiť, inak sa zbláznim!
Martin motives vôbec nechápal, ale zasiahla svokra Elena.
Martin, vidíš, ako je jej ťažko? Žena, ktorá miluje, najviac túži po dieťati pre muža, ktorého miluje. Pomôž jej! Čokoľvek bude chcieť, dopraj jej to.
Rozumiem, mama.
Našiel jej vhodný priestor, a keď Lenka vstúpila do priestrannej sály, tlieskala ako dieťa.
To je presne ono! Si skvelý!
Nábor detí, výučba, výzdoba to všetko zamestnalo jej myseľ na dlhý čas. Prvé príznaky ignorovala veď aj predtým bola unavená.
Lenka, smiem sa spýtať? Nevadí, ak neodpovieš. Čakáš dieťa?
Lenka celá stuhla, trochu nenávistne pozrela na svokru. Veď ona vie! Prečo sa pýta?
Nebuď ku mne zlá. Len mi to tak napadlo…
To je omyl! odsekla Lenka a zmätene sa posadila naspäť. To útulné bistro blízko školy mali pre spoločné stretnutia radi. Káva aj koláče boli vždy fajn, nie však dnes. Pohľad na jedlo sa jej hnusil, hlava jej hučala, žalúdok na vode.
Elena poprosila čašníka o pohár vody.
Počkaj tu.
Po pár minútach jej podala malú krabičku.
Načo tipovať, keď sa to dá zistiť priamo?
Úžas v očiach obsluhy bol oprávnený, keď o chvíľu v bistre dve ženy objímajúc sa tancovali, striedajúc uplakaný smiech s radostným výskaním. Ich šťastie bolo také očividné, že aj ostatní hostia sa usmievali s nimi.
Malý Janko sa po mesiacoch utrpenia narodil silný a zdravý, k úľave lekárov i na prekvapenie personálu.
Ste baletka? s úsmevom sa opýtala doktorka, keď podávala bábätko uťahanej Lenke.
Áno, a Janko je bez problémov.
To ma trochu prekvapuje, málokedy majú baletky tak pekné deti. Kľudná mama, dobré dieťa, pochválila lekárka.
Odvtedy Lenka otvárala oči s pocitom dokonalého šťastia miestami sa ho bála. Veď, koľko šťastia je ešte dovolené jednému človeku?
Ale nie si tu sama, sme dvaja, delíme sa, Martin hladil malú tváričku, schovanú v čipkovanom perinke, ktorý kúpila Mária.
Samotná cesta domov z nemocnice bola pre Lenku hotový horor navzdory Martinovým protestom sa všetko odohralo podľa Máriiných predstáv. Fotografky pobehovali okolo Lenky a Janka, príbuzní a známi hulákali pod schodiskom a doma už bol všetko pripravené.
Lenka, ktorá ledva stála na nohách od bolesti, túžila iba po sprche a oddychu.
Mami, načo toto všetko?
Ty sa pýtaš? úprimne sa čudovala Mária. Treba všetko spraviť, ako sa patrí! Veď to je sviatok, urobila si zo mňa babku! Som šťastná!
Lenka vedela, že s mamou sa tu nedá nič vyhádať. Ešte s väčšími ťažkosťami vyšla schodmi a takmer zanadávala, keď zistila, kto všetko na nich v byte čaká.
Dcérka, však sú to najbližší!
Zachytila pohľad svokry Eleny, ktorá stála v chodbe a tvárila sa zamračene. Lenka už takmer padla, ale hostia stále prichádzali s gratuláciami.
Dovoľte, ukradnem vám vnúčika a jeho mamičku na chvíľku, zvolala Elena rozhodne a odviedla Lenku po schodoch do izby.
Ľahni si, všetko pripravím, choď sa osprchovať. Hladná si? Máš chuť na jedlo?
Lenka iba prikývla a sledovala, ako manžel ukladá Janka do postieľky, no opäť znepokojne zamrnčala:
Musím ísť dolu.
Kto musí? svokra sa zamračila. Tam ťa nepotrebujú. Oficiálne desať minút hosťom už stačilo.
Lenka vydýchla s úľavou a náhle sa jej zmocnila únava. Zvinula sa do klbka a sledovala Elenu, ako po izbe chodí.
Spíš? Elena siaha po deke a prikrýva Lenku. Spi, ja sa o malého postarám.
O Janka Lenka už upadala do spánku, nevšimla si, ako sa svokra jemne usmieva. Ivan, povedala raz, bolo meno Lenkinho otca.
Mária, keď prišla po chvíli hore, bola znepokojená, že dcéra spí, miesto toho, aby hostila.
Ako to nazvať?
Je to mladá matka, potrebuje pokoj. Inak bude chlapček bez maminho mlieka.
No a čo! Ja som Lenku ani dva dni nekojila a vyrástla z nej zdravá žena. Mária sa už chystala zobudiť dcéru, ale Elena ju zobrala pod pazuchu.
Poďme osláviť náš nový status. Veď sme sa načakali! Čo myslíte, má nás volať babka či menom?
Martin potichu zavrel dvere a ďakoval v duchu svojej matke. S manželkinou mamou vychádzal len naoko využila všetko, čo jej mohol zať poskytnúť, ale jeho názor ju nikdy nezaujímal. S testom, Andrejom, sa naopak chápuť začali hneď. Andrej ocenil jeho obchodné schopnosti, ale matriarchát u svokry komentovať nechcel.
Nemá zmysel meniť ju, ak nechceš mať doma divadlo.
Keď Lenka po hodine a pol vstala, netušila kde je. No keď sa Janko pohol, hostia dole zasmiali, uvedomila si všetko. Nakŕmila ho, počkala na Martina a konečne sa odobrala do kúpeľne. Po sprche sedela za malým stolíkom, pojedala vynikajúcu polievku od Eleny a pýtala sa jej, ako sa starať o bábätko.
V nemocnici nám niečo ukazovali, ale… mám strach! odložila lyžicu.
Jedz, nič sa neboj. Lenka, deti sú pevnejšie, než sa zdá. A ty si mama. Už ver viac sebe. Ja keď som rodila Martina, nebolo mi pomôcť. Vyšla som z toho tiež. A pamätaj, len ty vieš, čo je pre tvoje dieťa najlepšie. Nikdy o tom nepochybuj. Viem, znie to ako fráza, ale je to tak. Skús to.
A čas naozaj dal za pravdu Lenka si všetko osvojila celkom rýchlo, strach nezmizol, no prestala sa ho báť.
Prvých šesť mesiacov ubehlo rýchlo. Elena chodila niekoľkokrát do týždňa pomáhať s malým, no zakaždým skončila pri sporáku alebo upratovaní. Lenku to najprv rozčuľovalo, ale svokra ju upokojila:
To obdobie je tak krátke, dcérka. Každý úsmev, novinku nasávaj naplno. Ja si ešte vládzem umyť podlahu aj navariť.
Mária navštevovala dcéru menej, no vždy bola show.
Pozri, aký kočík som našla! Fantázia!
Mami, veď máme perfektný kočík.
Nie, žiadne porovnanie. Priprav malého, ideme na skúšobnú jazdu!
A s menom nebola spokojná dlho.
Kde ste vyhrabali meno Janko? Nemohli ste niečo normálne? Ivan! To je meno!
Mami, však je to kráľovské meno. Čo ti vadí?
Chlapec to s ním nebude mať ľahké! V škole ho vysmejú!
Tak pôjdeme do bežnej školy. A meno dieťaťa rozhodujú rodičia, nemyslíš?
Nie. Tebe dala meno babka a ja by som ťa nazvala inak.
Dobré je, že o mene svojho syna som rozhodovala ja. Už nikomu nemusím nič vyčítať.
Mária odfúkla, vzala vnúčika a odišla na prechádzku. Odkedy všetci zistili, že to nie je jej dieťa, vypustila prechádzky a chodila len na kávu, pohladila vnúča a utekala po úradných veciach.
Budem jeho babka-prazdniny! zvolala pokaždé, keď v detskej pribudla nová hlučná hračka.
Rodinné rozdiely sa ustálili, každý si zvykol na svoju rolu.
Oslava, ktorú Mária vystrojila pri Jankových šiestich mesiacoch, mala byť dôvodom na hádku.
Lenka sa usmiala na syna a natiahla pre krabičku, ktorú priniesla Mária. Nádherná strieborná hrkálka ju očarila.
Janko, pozri, aké pekné!
Malý sa s hrkálkou spokojne hral a usmieval sa prvými zúbkami.
A čo ti doniesla babka Elena? otvorila darček, ktorý svokra nechala v izbe pred oslavou.
Biely svetrík s ručne pletenými ponožkami bol taký mäkký, že si ho musela pritisnúť k lícu.
A pozri, aké krásne ponožky! Máš šikovnú babku, drobček.
Mária, čo práve vtedy vošla, vykríkla:
Bože, čo za krásu! Dizajnérske?
Nie. To Elena sama plietla.
Mária kúsok v rukách obrátila.
Nenašla lepší darček? Prvá veľká oslava a ona kúpi toto. Nevýslovná lakomosť!
Mami!
Ale čo, mám pravdu?
Lenka nevedela, kam z očí. Elena stála vo dverách a všetko počula. Namiesto komentára položila pohár s malinovkou na komodu a ticho odišla. Lenka ešte uspávala mrzutého syna, a keď zišla dolu, Elena už bola preč.
Martin, je mi trápne…
Veď si nič zlé neurobila, tak prečo?
Mala som to zastaviť!
Neboj, mama pochopila.
Lenka sa snažila naprávať vzťahy, ale Elena jej zakaždým len s úsmevom vravela:
Nestojí to za to, Lenka. Nechaj to tak.
No Lenka to stále cítila ako nevyriešené.
Bolo zlé popoludnie, keď zostala doma len s Jankom, čo spal hore. Prudká bolesť ju donútila volať manžela, no mal vypnutý telefón. Vedela, že otec je v práci. Pokúsila sa volať matke tá veselo štebotala:
Dlho sme sa nevideli! Poriadna oslava to bola! Všetci boli nadšení!
Mami…
Nechci ďakovať, ja som babka! prerušila hovor druhá linka. Lenka márne skúšala volať znova.
Bolesť sa zväčšovala. S trasúcim hlasom zavolala sanitku, potom svokre.
Lenka?
Prosím… Janko…
Elena ešte nikdy tak nebežala. Bežala z paneláku, kývala na auto.
Už vám zdochlo žiť?! zareval taxikár, len tak tak zastavil.
Prosím! Dcére je zle, musím rýchlo!
Nastúpte!
Elena sa držala kabelky, kým auto brázdilo bratislavské ulice.
Nebojte sa. Tridsať rokov jazdím, vždy bezpečne!
Sanitka prišla súčasne Elena bežala k dverám.
Tu! Tu! kričala na zdravotníkov.
Lenka sa prebrala už v sanitke.
Berieme vás.
Kam prečo? pod vplyvom bolesti nemohla chápať.
Lenka, je to nutné. Neboj, na Janka dozerím. Martin je už na ceste.
Operácia dopadla úspešne, po dvoch týždňoch bola doma. Otec jej prikázal doliečiť sa poriadne.
Nie je to žart, dcérka! Janka potrebuješ zdravá!
Doma prvé čo, objala syna, potom volala matku.
Mami!
Lenička, ako si na tom?
Ešte nič moc. Potrebujem tvoju pomoc.
A v čom ti môžem pomôcť? trochu nervózne v hlasu.
Potrebujem, aby si bývala u nás, kým sa zotavím.
Iste, len… Lenička, ja som nečakala, že to takto vyjde. O dva dni mám letnú dovolenku. Spaľujúci termín, nevymeniteľný. Snívala som o tom.
Lenka na chvíľu zatvorila oči a zložila telefón. Čakala, že si poradí sama. Synčeka nakŕmila a unavená si ľahla. Kedy konečne tá bolesť skončí? Lekári i otec hovorili, že by už mala, no stále bolela rana.
Prebudila ju chôdza okolo postele.
Prepáč, nechcela som zobudiť! usmievala sa Elena, držiac Janka v náručí. Máš chuť jesť? Uvarila som tvoj obľúbený vývar, je aj kompót a čerstvé tvarohové koláče. Odnesiem Janka Martinovi a pripravím ti všetko. Ak dovolíš, ostanem u vás, kým sa zotavíš.
Lenka sa na svokru pozrela a rozplakala sa.
Ale no, dievča, žiadne slzy, pohladila ju Elena. Potrebuješ pozitívne myšlienky! Poď, niečo ti ukážeme.
Elena postavila Janka na koberec a, keď videla, že stojí pevne, pustila ho. Slzy Lenke vyschli, keď chlapček cupital k nej. Zodvihla ho, poďakovala svokre pohľadom.
No, čo, pozitívne emócie? Nože! zasmiala sa Elena. Poď, idem ťa nakŕmiť. Musíš rýchlo zosilnieť, lebo, keď tento chlapček začne behať, bude ti treba veľa síl.
