8. jún
Dnes v noci som mal ťažké srdce, keď som si spomenul na príbeh, ktorý sa stal nášmu susedovi Petrovi z blízkej dediny.
Pes, ktorého mal Peter roky, mu kedysi znamenal celý svet. Dali mu meno Zorka, typické slovenské meno pre sučku, a vybral si ju sám ešte ako šteniatko, naučil ju prvým povelom a tešil sa z nej zakaždým, keď k nemu bežala cez lúku pri Drienici s veselým štekaním. Zorka s ním chodila na prechádzky, sprevádzala ho pri zbere húb aj pri love v horách, a vždy si ľahla pred jeho dvere. Peter ju nazýval svojou pýchou.
S časom sa však všetko zmenilo. Peter zistil, že šteniatka môže predávať a prilepšiť si k výplate v eurách. Zo začiatku sa to zdalo neškodné. Neskôr však Zorka rodiť začala prirýchlo a priamo po sebe. Začínala chudnúť, bola unavená, často ležala v kúte a jej dych bol ťažký. Veterinár mu rovno povedal: Ak takto budeš pokračovať, neprežije to.
Petra tieto slová nahnevali. Miesto toho, aby prestal, začal mať k nej odpor. Zorka pre neho už nebola radosťou, ale starosťou, ktorú chcel rýchlo vyriešiť.
Jedného dňa ju zobral ďaleko do lesa nad Sabinovom. Išiel mlčky, Zorka sa tešila z prechádzky ako vždy, nič netušiac. Keď Peter zastal, priviazal ju o smrek a odišiel bez jedného pohľadu dozadu. Zorka si myslela, že je to len hra.
Spočiatku len trpezlivo čakala. Neskôr začala ťahať za vodítko a kňučať.
Navečer už vyla z plných pľúc, škrabala labami do listia a cítila, ako sa chlad vkráda do noci. Nikto neprišiel.
Azda, keď sa slnko už chystalo schovať, z tieňa lesa vyšiel starý sivý vlk. Kráčal pomaly, opatrne, zastavil sa kúsok od nej. Nesyčal, neškeril zuby, len sa na Zorku díval.
Zorka stuhla. Myslela si, že na ňu zaútočí, no nebála sa najhoršie prežila už od svojho pána.
Ale predátor urobil niečo nečakané.
Zorka očakávala útok, bolesť, no vlk sa vôbec nepribližoval hrozivo. Pomalým krokom si prešiel okolo, ovoňal vzduch, prezrel si povraz, kmeň aj pň pri nej. Potom si ľahol bokom a ani na chvíľu z nej nespustil oči.
Les nocou ožil. Z diaľky sa niesol vlčí vytie, k smreku sa prikrádali líšky či kuny, sťahovať do lesa ich lákal pach zoslabnutej sučky. Pri každom pokuse však vlk vstal, postavil sa v ceste a ticho zavrčal. To stačilo, aby sa stiahli.
Celú noc Zorku nestrácal z očí, no nepribližoval sa. Zorka už nevyla. Sťažka dýchala, ale občas zdvihla hlavu, či tam ešte vlk je. A on tam bol.
Na svitaní prišli do lesa chlapi z dediny. Hľadali vlčie stopy, keď započuli slabé kňučanie. Prišli bližšie a uvideli zvláštny výjav: priviazanú sučku a vlka, ktorý stál medzi ňou a svetom ako strážca.
Zostali stáť v nemom úžase. Vlk na nich pokojne hľadel, nebojácny, a pomaly zacúval do tieňa a zmizol medzi stromami.
Zorku odviazali. Žila len vďaka tomu, že niekto, koho pokladáme za šelmu, sa rozhodol nebyť dravcom.
Neraz sú tí najdivokejší ľudskejší než ten, kto si hovorí človek.
Dnes večer som si uvedomil, aké kruté dokážeme byť ku tvorom, ktorí nás milujú bez výhrad. Zorka mi pripomenula: skutočný charakter človeka nespočíva v tom, ako sa správa k silným, ale k tým, ktorí sú na nás odkázaní.
