Mati, už máš šesťdesiatpäť. Treba ísť k notárovi a dom prepisovať na dedičstvo, dohovárala sestre počas návštevy
Pred týždňom mala moja mama sviatok, oslávila šesťdesiatpäť rokov. Nechcela nič veľké, žiadnu oslavu. Jednoducho nás pozvala domov na návštevu. Ja som jej priniesol krásnu kyticu ruží, teplý župan a k tomu papuče. Zabalil som jej ešte do obálky 250 eur, predsa sa zíde.
Ale žena ani deti nemohli prísť. Syn ochorel, dcéra mala súťaž a Ritu narýchlo vyslali na služobku do Bratislavy. Deti však babke nakreslili veľký obrázok, kde sme všetci spolu pred domom.
Do dediny prišla aj moja mladšia sestra, Vierka:
Počuj, zabudla som mame niečo kúpiť. Povedz, že ten župan je odo mňa aj od teba.
Dobre, ale veď si nezabudla, že mama má sviatok? Ešte aj také pekné okrúhle jubileum.
Ach, Duško, vieš, aké mám teraz starosti v práci!
Moja sestra bola vždy trocha nesamostatná. V devätnástich porodila dcéru, otcom bol nejaký chlapec z internátu, no ten ju opustil, alimenty neplatí. Ja som vtedy robil na stavbe a posielal som sestre peniaze na jedlo, mlieko pre malú Kristínku, na oblečenie.
Zohnal som jej dokonca miesto v škôlke pre Kristínku a Vieri našiel robotu, kamarát hľadal predavačku do potravín. No sestra vydržala sotva tri mesiace a odišla. Odkedy si len privyrába, chvíľu robí nechty v salóne, inokedy zase predlžuje riasy. V lete odišla na brigádu do Poľska, Kristínku nechala na mamu. Za tri mesiace zarobila ledva 2000 eur a ešte to minula na hlúposti kúpila si nový mobil a Kristínke notebook. Ja toľko zarobím za mesiac vo firme, ale makám koľko vládzem.
Mama bola nesmierne rada, že sme prišli. Nachystala toľko dobrôt. Prišla aj jej suseda tetka Oľga.
Ale sviatok sa skončil hádkou. Vierke zrazu zišlo na um sa pri stole baviť o dedičstve:
Mami, a na koho ten dom napíšeš?
Ach, Vierulienka, čo sa to pýtaš. No predsa si to rozdelíte rovným dielom.
Akože rovným? Veď Dušan už má svoj byt aj podnikanie. Ja som stále v podnájme. Načo jemu tento dom?
Sestrina reč znela, akoby mala mama zajtra zomrieť, úprimne. Nebála sa o tom hovoriť ani pred ostatnými.
Vierka, teraz nie je vhodný čas. Nepokaz oslavu.
No tak kedy potom? Mami, máš šesťdesiatpäť. To už je úctyhodný vek. Neotáľaj a napíš pre mňa darovaciu zmluvu, choď s tým k notárovi.
Tetka Oľga skoro zabehlo z čaju, keď to počula. Ja som už nevládal znášať túto bezočivosť, chytil som sestru za ruku a doviedol ju do kuchyne:
Si normálna? Čo tu táráš za hlúposti? Už si mamu v duchu pochovala?
Počúvaj, do našich vecí sa nestaraj. Ja som sama dcéru vychovala, vy ste…
Sama? Zabudla si, ako som ti doviezol peniaze a mama s Kristínkou sedela? Hneď ti jednu tresknem, až stena zachytí!
Vierka sa na mňa ťažko urazila. Zobrala dcéru a odišla bez rozlúčky. Ešte mi pohrozila, že pôjde na súd a pošle na mňa udanie. Ale na jej vyhrážky si nič nerobím.
Mama sa však pre Vierku veľmi trápi. Veď sestra zakázala Kristínke, aby sa s babkou rozprávala, ani telefón nedvíha. A všetko kvôli domu. Mama plače a chytá sa za srdce.
Už neviem, čo si s mojou sestrou počať. Je z nej dospelá žena, no správa sa ako nejaké rozmaznané decko.
Čo by ste poradili nášmu čitateľovi? Oplatí sa s rodinou udobriť, alebo nie?
