Ničoho neľutujem
A nech je byt pri mojom návrate uprataný! Oľga Petrovna vybehla na medziposchodie a zabuchla dvere s takou silou, že v celom vchode zaduneli okná.
Natálka, ktorá práve schádzala po schodoch, sa zľakla tiež. Potom zastala a dúfala, že si ju suseda nevšimne. Márna nádej všimla si ju.
Aha, Natálka… Dobré ráno!
Suseda ledabolo postavila na zem kartónovú krabicu od pomalého hrnca a ponáhľala sa zapnúť posledný gombík na kabáte. Na tvári bolo vidno, že sa niekam náhli.
Dobrý deň, Oľga Petrovna, Natálka sa zdržanlivo usmiala. Zase vám deti niečo vyviedli?
Ani nehovor! Nemám už na ne nervy… zaštebotala suseda, zápasiac s posledným gombíkom.
Vtom sa krabica na zemi zachvela.
Prekvapená Natálka takmer poskočila, hoci stála v bezpečnej vzdialenosti.
Nebola nikdy bojko, ale to, čo sa skrývalo v tej krabici… to si nemyslela.
“Kto to tam asi je?”
Fantázia jej hneď vykreslila živý pomalý hrniec, ktorý nepočúval a robil zlobu možno vystrekoval surovú polievku a preto skončil na odpade.
Nuž, pozri sa, povedala suseda a zodvihla krabicu, aby jej ukázala obsah.
Natálka zišla na medziposchodie, pristúpila k Oľge Petrovne a nakukla dnu.
Rozumom vedela, že žiadny živý hrniec tam nebude. Ale čokoľvek čakáte, toto bolo milé prekvapenie.
Zospodu na ňu pozerali malé zvedavé očká. Patrili mačiatku.
Bože, aké je zlaté! vyhŕkla Natálka.
Len sa nad ním nerozplývaj, zamrmlala Oľga Petrovna a zatvorila krabicu.
Odkiaľ ho máte?
Deti ho doniesli domov… A ja ľutujem, že som dovolila, aby ostalo. Máme s ním toľko starostí, že až. Tie jeho oči a milá tvárička aj ja som sa na to nachytala, ale nevravia nadarmo: Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Navonok milé, ale povahu má ako môj bývalý muž.
Ale Oľga Petrovna, o chvíľu vyrastie a bude pokojnejšie, povzbudila ju Natálka. Idete s ním asi k veterinárovi, že? Očkovanie?
Prosím vás! Aký veterinár? Aké očkovanie, Natálka? Už toho mám akurát dosť. Rozhodla som sa, že ho odveziem na chatu… Nech si tam robí, čo chce.
Natálka ju prekvapene pozrela. Stále dúfala, že si robí srandu.
Ale podľa zvraštených obočí a prísneho pohľadu pochopila, že o žart nejde. A dnes predsa nie je prvý apríl, ale pätnásteho novembra.
Mača na chatu? Na konci jesene?
Čo mám čakať do jari?! A aký je rozdiel, kedy sa mu tam pôjde? Býva by zima dala by som ho tam aj v zime. Toto nie je mača, toto je omyl.
Oľga Petrovna si od prebytku emócií musela vydýchnuť a na chvíľu onemela.
Keď sa upokojila, pokračovala:
Mala by si vidieť, čo ten šinter stvára! Pokojné nervy som mala aj ako samotná matka dvoch detí, ale teraz ma už vyčerpáva úplne. Rozhodnutie je nemenné. Na chatu s ním!
Ale veď…
Mohla by som ho nechať aj vonku pred panelákom, veď tam ho deti našli. Lenže aj tak by ho zas doniesli domov a schovali do skrine. Alebo by sa vrátil a ja viac také šťastie nechcem. To stačilo!
Oľga Petrovna pozrela na mobil, zistila čas a pokrútila hlavou:
Tuším, že som sa s tebou zakecala, Natálka. Musím bežať, ešte mi ujde autobus.
Suseda si lepšie uchopila krabicu, obrátila sa a začala schádzať schody, pevne sa držiac zábradlia.
Natálka sa za ňou dívala a nerozumela, ako môže niekto odviezť malé mača na chatu a nechať ho samé. Veď tam neprežije ani deň.
Počkajte, Oľga Petrovna! zavolala na ňu.
Čo ešte? Veď vravím, že meškám!
Nevozte ho tam, radšej sa ja pokúsim nájsť mu nový domov. Dajte mi ho, prosím.
Suseda zastala a…
…pomaly sa otočila.
Nový domov, hovoríš? Narážaš na to, že ja mám zlé ruky? podozrivo si ju premerala Oľga Petrovna. Veď týmito rukami som vychovala dve deti.
Nikam nenarážam, len chcem, aby bolo o mačiatko postarané. Na chate neprežije.
Ak bude chcieť, prežije. Ak nie, tak nemal nikdy prísť na svet…
To prečo tak vravíte?
Ja za to nemôžem! On sám nevie, ako sa má správať v byte.
On je ešte dieťa! Naučí sa! vyhŕkla Natálka a potom dodala: Ale deti ste na chatu neodvážali, hoci na nich kričíte každý deň…
Deti sú deti. Neprirovnávaj mi ich k tomuto! Ale ak chceš, ber si ho.
Položila krabicu na zem.
Aspoň nemusím nikam ísť a míňať na cestu. Som zvedavá, dokedy ťa to bude baviť! uškrnula sa Oľga Petrovna.
Vzápätí rýchlo vošla nazad do bytu, opäť treskla dverami a Natálka už len počula:
Nerozumiem! Prečo ste ešte nezačali upratovať? Hneď sem dajte mobily!
Ďalej už Natálka nepočula nič. Opatrne vzala krabicu, pozrela dovnútra, či je mačiatko stále tam, a vyšla na svoje poschodie.
Tak sa neplánovane stala šťastnou majiteľkou krabice od pomalého hrnca a…
…malého mačiatka, ktoré sa v nej skrývalo.
Natálka nikdy tomu nevenovala myšlienky, že by mala doma chlpatého nájomníka.
Dnes už vôbec nie… Išla len do obchodu po kávu, ktorá sa minula, a ocitla sa v nesprávny čas na nesprávnom mieste.
Pravdu povediac, k zvieratám nikdy necítila žiadnu vášeň, ako majitelia psov a mačiek radi opisujú.
No dovoliť Oľge Petrovne odniesť mača na chatu nedokázala.
Pretože ľahostajnosť nie je neľudskosť. Pretože to sa jednoducho nedá!
A vôbec, prečo to takto riešiť, keď stačí nájsť niekoho, kto si pekné mača rád vezme?
A takého krásavca si určite niekto vezme. O tom Natálka nepochybovala.
Stačí pár krajších fotiek, dať ich na internet a za dverami ju čaká rad záujemcov o chlpaté šťastie.
Čo to je za námahu!
*****
Natálka neotáľala a hneď po návrate domov mača rýchlo odfotila, fotky dala na všetky možné fóra medzi Darujem a Do dobrých rúk.
Potom konečne šla do obchodu kúpiť si kávu a…
…krmivo pre mačatá (kým si niekto mačiatko nevyzdvihne, musí predsa niečo jesť).
Kúpila s krmivom aj plastový záchodík a podstielku. Výdavky neplánované, ale inak by to nešlo.
To dám potom človeku, čo príde po mača, rozmýšľala a usmievala sa, že robí dobrý skutok. Nevábila ju žiadna ľútosť nad stratenými eurami.
Podľa Oľgy Petrovny sa mačiatko volalo Pampúšik, no na to meno nereagovalo, a tak mu Natálka vymyslela nové.
Prebrala mnoho možnosti, až sa zastavila pri sto tridsiatom druhom.
Budeš Kubko! Nevadí ti, keď ťa takto budem volať? spýtala sa mačiatka.
MŇAU! ozvalo sa, a rozbehlo sa do predsiene vyriešiť spor s papučami, ktoré boli tiež chlpaté, čo Kubkovi nevoňalo.
Veď on je tu najchlpatejší, najbielší a najmilší, nie nejaké papuče.
Natálka sa na ňom zasmiala a sadla za počítač, aby sa pustila do práce.
Natálka pracovala ako súkromná fotografka, robila na objednávky, bavilo ju to a dobre ju to živilo.
Práve bolo treba rýchlo upraviť fotky zo včerajšej fotografie. Zapla počítač, otvorila Photoshop, načítala prvú fotku a zodpovedne sa pustila do retušovania.
Ale pokojne pracovať jej nebolo súdené.
Kubko, keď dorazil papuče, začal behať po byte s takým švihom, že pravidelne bral zákruty na šmyk.
Začul sa taký hluk, že to bolo o nervy.
Hej, ty šinter! otočila sa v kresle, pozrela na mačiaka a vystrčila prst.
Mača zastalo v strede miestnosti a pozrelo na Natálku: Tak poď, povedz, čo chceš, lebo ja sa ponáhľam hrať!
Chápem, že sa nudíš a chceš sa hrať, ale nezabudni, tu si len na chvíľu…
MŇAU!
A neodvrávaj! Si tu na návšteve. Tak sa chovaj slušne a neruš pri práci, dobre?
To nemala vravieť.
Kubko sa zamyslel (nie je isté, či nad svojím správaním), ale urobil taký smutný pohľad, že Natálke bolo hanba. Nie len troška, ale ozaj veľmi hanba.
Želala si, aby sa mohla prepadnúť pod zem.
Ako môže človek hrešiť takéto drobné klbko?!
No dobre, hraj sa Ale potichu, zľutovala sa.
Mača radosťou vymňauklo a rozbehlo sa po byte ďalej, narážajúc do nábytku.
Vidí cieľ nevidí prekážky. Presne o Kubkovi by tento citát sedel, pomyslela si.
Aby nepočula ten hluk, dala si slúchadlá a pustila hudbu. Znova otvorila Photoshop a začala ďalšiu fotku.
Lenže už o päť minút rozbehnutý Kubko, neschopný včas zabrzdiť, vletel pod stôl, vytrhol labkou zástrčku z predlžovačky a zmizol kamsi preč. A teraz dokáž, že to bola jeho vina.
Do kelu, ako to?! vyšlo zo znechutenia jedine Natálke, keď pozerala do čiernej obrazovky.
Nasledujúcu polhodinu po byte nelietal len Kubko, ale aj Natálka, ktorá sa ho snažila chytiť.
To sa jej, žiaľ, nepodarilo.
Ale aspoň si stihla triesknuť palec o stoličku a naraziť si koleno o kreslo.
Keď znovu zapla počítač, so škubajúcim sa okom začala prechádzať všetky fóra, kde dala Kubkovu fotku.
Navidelala kopy lajkov a potešila sa. Ale keď čítala komentáre, ostala sklamaná.
Lebo všetci písali len: Jéj, ten je rozkošný!, To máte šťastie!, Krása, ani mača!
Ale nikto nenapísal, že by si ho rád vzal.
Nikto jej nezavolal, a už vôbec nestál nikto vo dverách. Ani podruhé, ani potretie.
Rozhodla sa teda napísať pod každý príspevok, že je ochotná Kubka doviesť hocikam v Bratislave, či inom meste, ba aj keby mal byť na konci sveta.
Ľudia sa možno zdráhajú prísť, ale teraz sa určite niekto ozve!
Medzitým sa mača unavilo, po piatej snahe vyskočilo na gauč a prijalo polohu ľúb ma, aký som. Natálka si prisadla a hladkala ho tak dlho, kým nezaspala s ním.
A takto prespali až do večera. O práci v ten deň nemohla byť už reč.
*****
O týždeň Natálka pochopila, že nájsť domov pre mačiatko nebude vôbec jednoduché. Ľudia lajkli či písali, ale nič sa nedialo. Nikto jej nepísal ani netelefonoval.
A o tri dni sa už vážne zamyslela:
Čo ak si Kubko nikoho nenájde? Zostane žiť so mnou?
Jaj, to mi chýbalo! povedala a hneď sa zahanbila.
Kubko spal pri klávesnici so zakliesnenou myšou medzi labkami, a Natálka tak už štyridsať minút nemohla robiť. Len čo počul jej hlas, pootvoril jedno očko a nespokojne zamňaučal, akoby vravel:
Je tichý oddych, čo tu vystrájaš nad mojou hlavou? Maj súcit!
Natálka si povzdychla, zobrala mobil a znova prešla komentáre.
Nič nové. Stále len obdiv, len chvála toho, aké má šťastie na mačiatko, ale nikto sa nezaujímal, že by si ho vzal domov.
Vtom si spomenula, ako bola predný deň u psychologičky, aby jej pomohla zistiť, čo jej v živote chýba.
Mala skvelú prácu, peniaze neboli problém, byt je jej vďačnosťou rodičom. Čo viac si priať?
A predsa jej niečo chýbalo.
A určite to neboli chlapi vedome dala pauzu od vzťahov, aby si oddýchla.
Ale čo to vlastne bolo?
Preto šla za odborníkom, ktorý mal (dúfala) pomôcť.
Na radu psychologičky sa skúšala porozprávať sama so sebou, aby zistila, kde je problém ukrytý kdesi hlboko v duši ako na dne Mariánskej priekopy… ale všetko skončilo pohárom vody a tabletkou od bolesti hlavy.
A problém tam zostal.
Z psychologičky bola sklamaná, tak sa poradila s kamarátkami.
Vieš čo, ty sa už nevieš, čo so sebou, povedala Alica, ktorá Natálke vždy trochu závidela dobrú prácu a byt.
Ale Alica, aj ja makám päť dní v týždni, niekedy aj bez voľna. Prečo by som bola rozmaznaná?
Neprekážalo by ti, keby si mala JEHO? premýšľala Mária a jedla svoj zákusok.
Koho?
Nie koho, ale čoho! Tuk ti chýba do šťastia. Veď si taká chudučká…
Ani s kamarátkami sa nedobrala odpovede a rozhodla sa nemyslieť na hlúposti. Ale aj tak jej to dnes znovu vŕtalo hlavou.
To mi ešte chýbalo! A možno je to pravda? Možno mi ku šťastiu chýba práve Kubko? Uvidím…
*****
Od dňa, čo sa Kuбko nasťahoval, uplynul mesiac. Hoci sa zdá, že preletel ako jedno popoludnie.
Len čo žmurkla, už bol mesiac preč.
Nikto sa o mača neprihlásil. Natálka nechápala: zo všetkých tisícdvestodvadsiatich ôsmich lajkov (áno, toľko ich bolo) sa nenašiel naozaj nikto?
Až teraz, po tridsiatich dňoch, jej došlo, prečo.
Za ten mesiac sa udialo toľko, že by to vystačilo na slovenskú Voju a mier. Ale dá sa to aj stručne.
Začnime Kubkom. Mača bolo prekvapivo múdre.
Rozumelo na pol slova a často i vtedy, keď Natálka už po desiatykrát prosila, nech divan nechá na pokoji.
A Kubko…
…skúšal byť užitočný. Na začiatok ako návrhár interiéru. Vďaka nemu vymenila Natálka štyri typy záclon, kým rozhodla, že radšej žiadne.
Potom sa pustil do kuchyne. Ochutnával všetko zo stola, ale vyplúval uhorky, hríby aj zemiaky. Tá rola mu nesadla.
Načo sa trápiť s varením, keď má dobrú granulu každé ráno naporúdzi?
A tak pochopil, čo chápu všetky mačky stačí, keď Natálka dáva radosť a šťastie.
Pre Natálku bolo šťastím vyspať sa aj stihnúť upraviť zábery.
S Kubkom v byte na to však už mohla zabudnúť.
Možno tam hore rozhodli, že Natálka žije príliš kľudne a tak jej poslali Kubka.
Len čo si sadla alebo ľahla, už bol Kubko v pätách s: Ideme sa hrať?
A potom spustil také divadlo, že slová človeku nestačia…
Už lepšie rozumela susede Oľge Petrovne, hoci jej riešenie nikdy schvaľovať nemohla.
Ale radosť tie dni stáli za to.
Najviac Natálku tešilo, keď sa Kubko naučil chodiť na záchodík sám dovtedy ho tam musela nosiť. A to aj o jednej v noci, o tretej či o pol piatej nad ránom.
Budiť sa, nosiť ho kým sa to všetko naučil. Bože, aké šťastie, keď človek môže spať o dve hodiny dlhšie.
Kubko si obľúbil aj nočnú lampičku často spínal a vypínal celé noci. Natálka ju radšej schovala. Tak ako záclony bez nich sa jej zdalo v byte aj veselšie.
Jednoducho: zvykla si. Asi ako každý.
Po mesiaci však Natálka zrazu pochopila niečo zásadné.
Že Kubko vlastne nie je jej, ale ona chodí do jeho bytu.
Od rána do večera v práci, a doma kráľuje on. Stretol ju pri dverách každý večer a odprevádzal ráno.
Zistila, že sama je tou dobrou rukou a viac už Kubkovi nový domov nehľadá.
Je ochotná vstať kedykoľvek, hrať s ním skrývačky či futbal.
Hladiť ho, keď sa rozvaľuje na jej posteli a zázračne zabral väčšinu miesta.
Áno, je ochotná a ničoho neľutuje. Lebo ho ľúbi. Lebo Kubka nejde nemilovať.
A aj Kubko ľúbi ju…
Prestáva ju budiť ráno, nech sa vyspí po celom dni.
Len príde, ľahne si k nej a ticho čaká, kedy sa zobudí.
Niekedy sa v jeho očiach mihne otázka: Ešte spíš, panička? Veď už sa mi stíska……No a keď sa Natálka nadýchne a otvorí oči, Kubko tam naozaj je. Malý, biely, s uškom pootočeným, akoby načúval všetkým tajomstvám sveta. Víta ju pohľadom tak oddaným, že by kvôli nemu pokojne začínala deň aj o štvrtej ráno.
V tej chvíli už vie, že odpoveď na otázku, čo jej chýbalo, nie je v nových zážitkoch ani v ďalších cestách. Chýbalo jej len obyčajné nežné ťuknutie studeného ňufáka, drobné, neohrabané labky, ktoré hľadajú kúsok lásky, bodka za vetou samoty. Kubko, ktorý prišiel ako problém, je dnes poklad. Niekedy teda veci, ktoré nechceme, najlepšie zapadnú do nášho sveta.
A keď Kubko zabľačí svojím prenikavým mňau!, Natálka sa pousmeje a ticho mu pošepká do ucha: Neboj sa, Kubko. Už nikam nepôjdeš. Toto je tvoj domov. A aj môj.
A tak, keď cez okno do izby vkĺzne ranné slnko, pri stole spí počítač, v rohu sa snehobiele klbko prevalí z papuče na papuču tam sa rozplynie posledný tieň pochybností.
O šťastie sa človek často musí najprv postarať. Až potom zistí, že nikdy neľutoval. Ani trošku.
Nikdy.
