Moje pravidlá
Nie, Miško, ale naozaj som rada, že si prišiel! povedala pani Irina, usadla si proti synovi, podoprela si jemnú bradu malými päsťami a usmiala sa. Tak veľmi si mi chýbal. Jedz, jedz, miláčik. Pridám ti ešte fašírku?
Mikuláš opatrne pokrútil hlavou.
Nechutí? spýtala sa zľaknuto mama, vystrela sa. Jej tvár, ktorá ešte pred chvíľou pôsobila pokojne, sa napla, predĺžila, obočie vyletelo hore. Však som varila ako vždy… A tatkovi som hovorila, že bravčovinu neješ… Že? Cítiš nejakú príchuť?
Irina bola rozrušená. Tak sa tešila na Mikuláša, pripravila kopy jedla, ako keby mal prísť celý pluk, ktorý musí v roli vedúcej poľnej kuchyne nakŕmiť, zahriať, pohladiť. A teraz tento trapas fašírky nechutili…
Ale, mama, nezačínaj zase! Je to výborné, naozaj! Len už nemôžem.
Mikuláš jemne položil vidličku na tanier, príliš malú a krehkú pre jeho veľké, medvedie dlane, upravil si servítku, drobnú ako detská vreckovka. Je až čudné, že taký obor sa narodil takej drobnej Irine. To má po otcovi, Jánovi. Ten bol tiež statný, plný hrčiek a síl, vedľa neho vždy pôsobila Irina ako malé, večne mladé žieňa.
Všetko bolo úžasné, tak ako vždy! syn vstal, prešiel k mame a pohladil ju po ramenách, akoby jej prehodil teplý kabát. Hneď jej bolo dobre, bezpečne… Tak čo si chcela prebrať? Hovor, lebo už mám o chvíľu odchod. S Vierou ideme do obchodu, Romankovi musíme kúpiť niečo na oblečenie.
Vierka, ako ju Mikuláš volal jemne, bola jeho žena poriadna, uprataná, krásna.
Mikimu, keď ju prvýkrát zbadal na ulici, tak prekvapene na ňu zízal, že narazil čelom do stĺpa. Obočie rozťaté, krv tiekla. Vera so strachom pozerala na rozruch okolo stĺpa, oči a ústa dokorán. Mikuláš stál, rozpačito si masíroval čelo a bál sa, že stĺp rozbil…
Potom šli spolu na pohotovosť. Vera, mladá, naivná, vtipná dievčina sa bála, či Mišovi nie je zle, chytila ho pod lakeť. Ako mohol odpovedať niečo iné? Samozrejme sa mu točila hlava veď stála pri ňom taká kráska!
Vzali sa. A teraz majú desaťročného syna Romana, Vera pracuje ako logopedička a žiaci chodia priamo k nim domov, čo je pohodlné, lebo nemusí behať po cudzích bytoch. Mikuláš ráno vyrazí do práce, cestou vysadí Romana pred školou žiadna obyčajná škola, Vera mu vybavila miesto na bilingválnom gymnáziu pre budúcich vedcov. Žijú pokojne, v starostiach a láske.
Prečo Vera nedošla? spýtala sa popri upratovaní stola pani Irina. Vedela, že Vera má dnes dvoch žiakov, ani víkend u nej nie je bez práce, ale chcela sa trochu zdržať pri synovi, bála sa jasne požiadať o láskavosť.
Veď som hovoril, dnes má dvoch žiakov. A Roman Jakubovič Mišo rád volal syna po mene s otcovským dodatkom, znelo to vznešene sa učí. No čo, mami?
Zobral jej z rúk šálky, opatrne ich uložil do drezu, potom Irinu otočil tvárou k sebe a zadíval sa jej do očí. Mama, ty ma desíš. Je niečo s otcom? Prečo sa zatvoril v izbe a nevychádza? Zobrali ste pôžičku? Niekoho podviedli? Založili ste byt, obličku i ostatné orgány? Vás vydierajú? Alebo ste našli môjho strateného brata-dvojča?
Mikuláš sa smial svojmu žartu a aj svet okolo bol nejako radostnejší, zvonivý jak jar.
Podľa maminho pokynu si sadol, pohladil si brucho, natiahol sa a tresol ruku o kuchynskú linku. Áno, byt je malý, čo si budeme hovoriť… Nie ako ten ich tri veľké izby, loggia, priestranná kuchyňa, miesto vyčíňať a oddychovať. Byt mali z Verinej strany, príbuzní ho kedysi získali ako odmenu za vedecké zásluhy, potom sa presťahovali na dedinu, blízko zeme a čistého vzduchu, byt prepísali na Veru. Každú jeseň posielali z vidieka zemiaky, repu, tajomný biely topinambur a zväzky astrier. Ó, tie astry! Slnkom presvetlené, nadýchané, farieb ako z rozprávky. Vždy prišli kuriérom, v aute ujca Miroslava, bývalého majiteľa bytu. Prečo mal Miroslav Veru tak rád, to Mišo nikdy nepochopil, len vedel, že si ho váži, vždy pomohol s autom a chodil po jeho byte v krátkych nohaviciach ozdobených palmami, tešil sa zo života.
Vlastne som sa chcela na niečo opýtať… Irina sa nadýchla, zostala chvíľu ticho a podsunula mu tanierik s medovníkmi. Pamätáš na pani Máriu Lavrincovú?
Mišo sa trochu napol, pohol obočím.
Samozrejme, mama! Akoby nie! prikývol. Medovníky voňali nádherne, zlato, medovo, s cukrovou polevou, tak si ešte nalial čaj a vzal ten najväčší, so vzormi hradieb Bratislavského hradu.
No, tak… Mária… Márii Lavrincovej dali termín do vašej krajinskej nemocnice, potrebuje liečiť oči, majú jej robiť operáciu… Neviem presnú diagnózu, je to zložité…
Mikuláš žuval a počúval. Na tetu Máriu si pamätal. Celé detstvo bývala presne oproti, pomáhala Irine s malým Miškom, kým rodičia pracovali. Mária Lavrincová sa vždy pohybovala s obrovskými guľatými okuliarmi, za ktorými sa jej mihali mihalnice ako krídla motýle.
A čo? spýtal sa napokon, keď mama zostala ticho, prstami rozťahovala omrvinky istý znak nervozity.
Nuž… Nemohla by u vás bývať, kým sa lieči? Byt si prenajať je drahé, do hotela ďaleko, a na cestovanie už nemá sily… Viem, cudzieho do bytu zaviesť nie je ľahké, ale je to len na chvíľu… Cítim jej dlh, veď ona ťa vlastne vychovala.
Mišo prestal žuť, napil sa čaju, utrel ústa obrúskom a pokrčil plecami.
Nuž… Niekde šortky s palmami asi na čas schovám, Vera nebude môcť v nočnej košeli chodiť na čaj… Ale keď treba, tak treba. Jasné, že môže u nás! Keď ona kedysi pomáhala mne, teraz ja jej! Mišo sa rozžiaril a cítil sa ako vzorný, srdečný muž, ktorého bude Vera milovať, na ktorého bude Irina hrdá. Mária Lavrincová si zaslúži, aby sa o ňu niekto na dôchodku postaral!
A za oknom, nad jeho hlavou, zasvietilo jarné slnko a žiarilo mame v očiach, tancovalo po stenách. Z neďalekého kostola zazneli zvony a naplnili dušu pokojom.
Áno? Naozaj? Joj, Mišo, to je čin! Čin chlapa! Som tak šťastná, že som vychovala takého chápavého, dobrého syna.
Pohladila mi ho po hlave ako keď bol ešte malý.
Keby tam bola Vera, určite by prevrátila očami a ironicky napodobnila svokru. Vždy sa trochu smiala z Ireninho zbožňovania syna.
Ale teraz mohol byť malý, dobrý chlapec, ktorého chváli najdôležitejšia žena v jeho živote.
Mikuláš zmäkol, položil ruky na stôl.
Ale… Ale asi by sme sa mali opýtať Verky… zašepkala mama úzkostlivo. Mišo niečo zamrmlal, že Vera nebude proti, a pritisnutý k maminmu ramenu skoro zaspal, tak príjemne a bezpečne mu bolo. Dobre, zavolám teda Máriu, dohodnete sa…
Irina sa stratila v predsieni, v izbe zahrmel novinami otec, a Mišo vytiahol mobil a vytočil Veru.
Vera počúvala, popri tom si líčila oči.
A na ako dlho? spýtala sa napokon.
No… asi na dva týždne. Láska, tiež musíme pomáhať… Treba niesť starostlivosť… ospravedlňoval sa Mišo. Človek má operáciu a nemá kde bývať…
Miky, ale tam predsa sú nemocničné izby, ona…
Jasné, ale potom bude musieť chodiť na kontroly, pravidelne. Bude každý deň cestovať hodinu? Vera, ty si skvelá hostiteľka, Mária je poriadna, úžasná žena. Dohodnete sa…
Vieš čo, nie je mi to po chuti. Pamätám si ju zo svadby. Pozerala na mňa povýšene, prísne… Nemá ma rada, tvoja teta Mária.
Ale áno! Má ťa veľmi rada! Ráda ti pomôže aj s Romanom…
Mikuláš, tvojmu synovi je šestnásť. Ako mu pomôže? Vera spravila pery, chcela sa nalíčiť, ale zbadala v zrkadle, že je rozrušená.
Všetkým, Veva. Veď je to vzdelaná žena! No tak, nebudeš proti?
Vera bola proti, ale povedať to nahlas sa bála.
Dobre. Kedy príde? povedala napokon trochu ostrejšie.
Po šuchotení v telefóne Mišo zahlásil, že v nedeľu.
Už túto, zajtra? Vera sa rozplietla očami po byte. Bežný neporiadok bežnej rodiny, no cudzím ho predsa nemôže ukazovať!
A ešte nikdy okrem Verinych najbližších ho nikto nevidel. Žiakov prijímala v kuchyni veľký stôl, veľa svetla, útulno. Ďalej nikto nikdy nešiel. Pri veľkej návšteve bola vždy generálka, každý centimeter prebleskovaný. Na rozdiel od kamarátok vždy skrývala chybičky svojho bývania.
A táto teta Mária sa bude pohybovať po celom byte! Určite si pomyslí, že je Vera zlá gazdiná!
Čisté podlahy, poriadok doma znamená poriadok v hlave! hovorievala mamička. Prvé, čo ľudia sledujú po vstupe do bytu, je poriadok. No a ty, Vera, si nedbalá! To nie je možné! Prečo nevieš obesiť blúzku, sukňu? Veď si dievča!
Vera zažmúrila oči, zakývala hlavou ako malé dieťa, ktoré hanebne stojí pred matkou a mlčí, lebo je vraj nedbalá, ani neviem, po kom si…
Až tú ďalšiu, opravil Mišo.
Tak to ešte ujde, povedala Vera. Idem to oznámiť Romanovi…
Ešte má čas zabojovať s rodinným chaosom, vyčistiť, vyprať, vyvesiť, požiť, vyžehliť, vyleštiť podlahy…
Roman prijal správu o príchode starej opatrovateľky jeho otca veľmi ľahostajne: Príde a príde, čo už.
Mami, neblázni! Ži normálne, ako vždy! filozofoval budúci biológ Roman, keď sledoval, ako matka behá po byte s vysávačom. Toto je náš ekosystém, tu rastie naša komunita. Ona je cudzorodý organizmus, musí sa adaptovať, a uvidíme, či prežije.
My nezarastáme, Romanko, my sa topíme v neporiadku! Tento týždeň nemám žiadny čas… Ojoj, sadni na druhý vysávač, pomáhaj! Nechcem hanbiť pred tvojimi kamarátmi. Ona ma ohovorí babičke Irine.
Babka Irina už o tebe vie všetko. A nebúri sa! Roman pokrčil ramenami a odišiel.
Vera bola čoraz napätejšia, ale polhodinu na to zazvonil zvonček. Prišiel jej prvý pacient, rečovo hendikepovaný, bacuľatý, usmievavý Peťko. Úsilovne artikuloval, červenal sa, tešil sa chvále, a Vera očami preverovala, čo treba ešte schovať, čo nežiari.
Okná! blesklo jej. Zabudla som na okná!
Okná musia byť priezračné, aby ani nebolo vidno, že sú zamastené! prísne vravela mama v hlave. Čisté okná sú vizitka gazdinky, Vera! Ty len frfleš a škvrny nechávaš!
Došiel Mišo, odviedol Veru od generálneho upratovania a cestou do obchodu vyťahoval jednu pochvalu za druhou na Máriu, až Vera len kývala hlavou.
Oci, už to chápeme, tvoja druhá mama k nám príde. Zatvor tú tému, dobre? neudržal sa Roman.
Vera mu bola vďačná…
Nasledujúci týždeň uletel ako splašený kôň, nedeľa tu bola skôr, než by si to všimli. V sobotu cestoval Mišo pre Máriu do Kysuckého Nového Mesta, Vera zrušila všetky hodiny a pripravovala dom na návštevu.
Roman šiel do holičstva, pes Garik bol okúpaný a doštípaný láskou, okná žiarili ako z reklamy.
Verka, do tretej určite neprídeme, zavolal Mišo. Robte si, ako potrebujete. Teta Mária sa bojí, že vás zbytočne obťažuje.
Dobre, pochopila som. Čakáme vás na obed.
Na obed chcela napiecť kura, navariť zemiaky, spraviť šalát… jednoducho privítať goťa po slovensky.
O siedmej ráno poslala Roman s Garikom von, sama vliezla do vane, postavila sa pod horúci sprch, začala si pospevovať: A sníva sa nám, že vzlietame k hviezdam… Ešte dozpievala, omotala sa županom, čistila si zuby, keď v predsieni zahrmel zámok, hlas manžela a tenký, vinný, neznámy ženský hlas. Garik radostne štekal, Roman vzdychal rezignovane v pozadí.
Zahmlené zrkadlo ukázalo hostiteľke, v akom stave bude vítať hosťa…
Tak, tu sme… povedal Mišo, kývnuc na Veru, ktorá so zubnou kefkou v ruke v župane sledovala, ako muž ťahá veľký, žiarivo červený kufor, a za ním usmiata a spotená Mária Lavrincová. Nadšene chváli byt, domácnosť, žasne nad všetkým. Len Vera si uvedomovala župan aj neupravené vlasy a ešte neprepečené kura, špinavé laby Garika a teda aj podlahu… Už je jasné, že je zlá gazdiná. A teta Mária si už uťahuje pery, preskakuje kaluže od Garika a sleduje Veru, ktorá zmizne v kúpeľni.
Tu je tvoja izba, otvoril dvere Mišo, urob si pohodlie. Ja pripravím niečo narýchlo. Prezlečiem sa.
Mária Lavrincová poďakovala, zavrela za sebou dvere.
… Prečo ste prišli tak skoro?! sykla Vera cez paraván. Nečakala som! Nie som pripravená! To si mi spravil hanbu, Mišo!
Mikuláš sedel na posteli a sledoval Verku odrazom v sklenených dverách skrine, kochal sa jej krivkami, ramenami, rukami jemnými ako briezka…
Čo? započúval sa.
Prečo ste prišli tak zavčasu? už mala šaty, upravovala vlasy. Zapni mi zips, prosím.
Aaa… Teta Mária má dnes nejaké vyšetrenie, zabudol som. Vyrazili sme skôr, zamával rukou, chcel ju pobozkať, ona však ušla.
Prečo má toľko vecí? spýtala sa.
Vy ženy nie ste nikdy praktické. Trhovkyne ste.
Mišo sa spokojne usmial, aký je vtipný…
Sadli si k raňajkám. Vera spravila praženicu, Roman, keď videl, že mama nedrží pokope, narýchlo narobil chlebíčkov.
Mária Lavrincová si sadla naposledy, preskenovala kuchyňu. Miesto mala vedľa Romana.
Dobrú chuť, u vás je naozaj pekne. Vera, kupovala som vám na svadbu servis, porcelán s makmi… Nie? Alebo som sa pomýlila?…
Vera pokrčila plecami. Ten servis sa rozbil deň po svadbe. Mišo zhodil celú krabicu z piateho poschodia. Porcelán na márne kúsky…
Asi niekomu inému. Vera išla nalievať kávu.
Vera, mne tu trochu fúka, zaškriekala teta Mária. Mohla by som si prehodiť miesto?
Roman zdvihol prekvapene hlavu a pozrel na matku. Tá vyplašene pokrčila plecami.
Mišo narovnal plecia. On ochraňuje, všetko vyrieši!
Vera, sadni si vedľa mňa. Je nevhodné, aby Máriu ofúklo pred operáciou! povedal a jemne ju presadil, hostku usadil na voľné miesto.
Ja som Mikuláša vychovávala od útleho detstva, vyhŕkla Mária. Plienky sme menili, bol ťažký krpec. Nejedol dobre. Potom sa polepšil. Bol to veľmi komplikovaný chlapec.
Vera sa zaksikhla, Roman sa uškŕňal.
A vy, mladý pán, by ste šli robiť si úlohy. Mikuláš si robil úlohy ráno, aby sa všetko ukladalo v hlave, Mária vstala, odniesla Romanove taniere, pozrela na gazdinku. Tá chcela niečo povedať, ale radšej mlčala.
Roman dopil čaj už postojačky, odpochodoval do izby.
Mária Lavrincová poďakovala za raňajky a zmizla v izbe, presúvala tam veci, zavolala Miša, nech jej posunie televízor.
Máte málo kníh, poznamenala, keď vyprevádzali Romana na futbal. Roman by mal čítať klasiku, napríklad Dostojevského. Mám so sebou výber. Večer ho poriadne preverím.
Jasné, teta Mária. Inak sa z neho stane len futbalista. Musí byť vzdelaný! prisvedčil Mišo, žmurkol na syna, podal mu tašku s dresom.
Vedela, že Dostojevského teta vláči všade. Kládla ho v kaviarni, v divadle i do nemocnice, len aby personál videl, že ide o vzdelanú osobu. Hoci ho nikdy možno nedočítala.
Roman odišiel, Mišo tiež.
A vy kedy odchádzate? spýtala sa Vera Márie.
Ja? O, tak k jednej. Musím sa pripraviť. Vera, už má Roman dievča? Mikuláš mal frajerky od šiestej triedy. Tá jeho Rita bola prispôsobivá, ako cesto. Povedali ste jej niečo, urobila to. Bola milučká, nie? A tej fenke by ste mohli dohovoriť, aby nepsovala izbu! A botník je zle, určite ho netrafím… No veď vidíte! Mária zakopla, botník rozsypal topánky, Verine lodičky. Také škodí nosiť… Tak už idem. Vera, ďakujem, že ste ma prichýlili!
Mária ju potľapkala po ramene a zmizla vo výťahu.
Vera chvíľu ešte postála a potom zabuchla dvere…
Mama, prečo rozkazuje? Aj Garika poslala preč zo sedačky! On tam môže, keď my dovolíme! brblal Roman po futbale, hladkal Garika po hlave, ktorý len smutne vzdychol.
No… taká je, je zvyknutá vychovávať. Ale je to len dočasné, Romanko, vydrž…
Vera sa cítila vinná pred synom aj psom, že náhle stratila svoje miesto v dome. Nedokázala odporovať žene, ktorá menila plienky jej manželovi…
Večer Mária v kuchyni zorganizovala hromadnú výrobu holúbkov, všetci mali robotu, Mišo sa len predbiehal v úsluhách, až by ju bol nosil na rukách.
A potom už len viac a viac. V pondelok ráno nastavila budík, všetkých vyhnala, cvičili. Čo vám povedali? Kedy vás operujú? pýtala sa Vera zadýchaná od behu na mieste. Mária bola cvičená, na mobile nastavila stopky, pracovali podľa systému “štyridsať desať”. Potili sa takmer všetci.
Roman prchkavo odišiel do školy. Mišo však poctivo cvičil.
Poď, Verka, ešte pár minút! povzbudzoval ju.
… Tak kedy? spýtala sa znova Vera.
Zajtra. Zajtra nastupujem. A potom… Mišo, budeš ma chodiť navštevovať? spýtala sa Mária smutne.
To je len na dva dni! Je to rutinné! čudoval sa Mišo, ale prikývol…
Pondelok bol napätý. Vere odpadávali hodiny, deti choré, niekto odišiel na chatu, iní nechceli prísť, ani Vera nemala čas nikam ísť.
Telefón zvonil, vonku krákali vrany, Mária v izbe počúvala Karla Duchoňa. Ten ťahavým hlasom spieval V slovenských dolinách… Mária si podupkávala, cez matné sklo bolo vidieť, ako tancuje.
Vera zastala v chodbe, pozorovala, vzdychla…
Len sa bojí, vysvetlil Mišo. Keď sa bojí, vždy počúva Duchoňa, vraj ju ukľudní.
Večer, keď už bola všetka nervozita na konci, Mária volala Romana, chcela si s ním čítať Dostojevského, ale chlapec odmietol. Teta Mária na neho vytŕčila oči, vypočula si jeho názor na Idiota, ktorý dočítal už dávno, aj na jej pobyt u nich, trhla sebou, keď Roman tresol dverami, potom zavolala Veru. Tá na odchode, s mobilom pri uchu, len zamrmlala že “dobre, prídem sama”. Chystala sa do Ružomberku, lebo Peťko je unavený a už ku nej nepríde.
Nie! zrazu Mária chmatla Verin mobil a do slúchadla zhúkla: Nie a nie! Ak chcete, aby z vašej chlapca vyrástol normálny človek, ktorý bude pod vedením špičkovej logopedičky, priveziete ho sem okamžite! Inak, na starobu za vami ani nepríde, lebo bude unavený. Dávam vám polhodinu. Neprídete škrtám vás zo zoznamu! Kto som? Sekretárka Veroniky Kováčovej. Dovidenia.
Vrátila mobil, zadívala sa von z okna. Vera zúrila, dýchala ťažko a potom vybuchla. Aj Roman si to prišiel vypočuť.
Viete čo, pani Lavrincová?! Nestrkajte sa nám do života! Ani do mojej práce! Nechajte holúbky na svojej kuchyni. Je mi jedno, koľko plienok ste menili môjmu mužovi! Dosť! Prestaňte organizovať. Čítajte Dostojevského, športujte i varte, ale nie u nás! Garik bude na sedačke, lebo ja mu to dovolím! A konzervy budem kupovať tiež, aj keď vy tvrdíte, že sú nezdravé. Toto je môj život, môj byt, moji žiaci, ja rozhodujem! Dúfam, že operácia dopadne dobre a skoro sa vrátite domov. Veľmi v to dúfam!
Roman zatlieskal, Garik zaňuchal kolená Verky, a Mária sa konečne otočila od okna a usmiala sa.
Veru to prekvapilo. Čakala hádku. No…
Tak toto chcem počuť. Nikdy, rozumieš, nikdy sa nezohýbaj, nekrč sa. Povedz svoje “nie” ak to nie je otázka života a smrti. Si mi veľmi sympatická, bála som sa, že si mäkká, že sa dáš tlačiť. Chceš sa páčiť každému… Ale tak to nemá byť. Nech si každý myslí svoje, ty musíš byť sama sebou. “Nie” je nie. Ak nechceš, aby som tu bývala, povedz to. Potom je hneď jasné a vo vnútri pokoj. Buď silná, ži podľa seba. Prepáč starú, zasa som to prehnala. Vždy som bola provokatérka. Mišo vie… Nehľaďte na mňa tak! Veľmi sa teraz bojím, pred operáciou… Garik, si zlatý psík! poškrabala Garika. Dáte si jablkový lekvár? Doviezla som ho. Roman?
Chlapec pretočil očami. Ženy sú záhadne tvory, ale takéto…?
Zazvonil zvonček. Doviezli Peťka, po lekcii dostal aj on kúsok lekváru. Jeho mama bokom Veru poprosila, aby ich nevyškrtla zo zoznamu.
Alebo sa mám obrátiť na vašu sekretárku? šepla ustráchane.
Nebojte sa. Váš chlapec je pohotový.
Vera žmurkla na “sekretárku”…
Večer, keď Mišo s Romanom hrali na PlayStation, Mária Lavrincová sedela v kresle a rozprávala, aký bol Mišo ako chlapec, ako ho nachytala, keď škrabal tapety, ako sa triasol, keď spadol do studenej vody ona po ňom išla na brušku po tenkom ľade a potom ho liečila bylinkovým čajom…
Tá Rita, to bolo dievča bez chrbtovej kosti, so smiechom dodala. Mám rada tvrdohlavých. A ten servis, čo ste rozbili, nelutujem. To bolo na šťastie a vy žijete pekne. Mišo ma veľmi ľúbi, všetko mi odpustí… Odpusť aj ty, Vera. Ďakujem, že si ma prijala. Si dobrý človek…
Na tanieriku sa roztápal lekvár, za oknom sa tmavlo, na východe planula oranžová žiara.
Už čas… zašepkala Mária. O ôsmej už musím byť tam…
Mikuláš umiestnil Máriu do auta, odviezol cez prázdne ulice. Vera šla s nimi, sedela vedľa, cítila, ako žena drobne trasie.
Ozvem sa večer, napravila jej kabátik. Ani neodporujte! Potom zasa k nám.
Mária prikývla. S mladými je dobre, veselo. Zvlášť Roman ju fascinuje. Nie je vôbec ako otec, je ostrý, tvrdohlavý. Ale, ako sám hovorí, je to jeho vnútorné prostredie, to sa nemení, ale skúmať ho môže donekonečna…
