Posledný výjazd
Od samého rána mala Zlatica čudný pocit, že sa dnes musí niečo stať.
Niečo zlé…
Okamžite zavolala mame, ale pani Marcela Gregorová ju uistila, že je všetko v poriadku:
Tlak mám ako pilot F16, hlava ma nebolí. A prečo sa pýtaš, Zlatka?
Len tak, pre istotu… odpovedala Zlatica. Dobre, musím sa chystať do práce. Ak by niečo, volaj.
Dobre, moja.
Po rozhovore s mamou by sa mala upokojiť, ale nepokoj ju neopúšťal a strašidelný pocit neustupoval.
Nevedela, s čím by to mohlo súvisieť, očividné dôvody na obavy neboli.
Ale s takou prácou, akú mala, sa mohlo stať čokoľvek. A ešte k tomu je pondelok, a pondelky bývajú najťažšie.
Dopila kávu, pozrela na hodinky, ktoré ukazovali pol siedmej, rýchlo sa obliekla a zobrala si desiatu do tašky. Potom vyrazila na stanicu.
*****
Na areáli záchranky stretla Zlatica vodiča, s ktorým mala dnes celú smenu jazdiť po meste Miroslava. Keď ju zbadal, mávol jej s úsmevom, ona iba unavene prikývla.
Zlatka, čo si taká zamračená? usmial sa Miroslav a zapálil si cigaretu. Čosi sa stalo?
Nie, Mišo. Zatiaľ ešte nič. Ale mám taký pocit, že sa niečo stane, zamyslela sa.
Hádam nie… Kde sa ti ráno preháňajú po hlave takéto myšlienky? Nespala si dobre?
Zlatica neodpovedala.
Namiesto toho uprela pohľad na oblohu, ktorá bola úplne zahalená mrakmi: onedlho sa spustí lejak.
A ona od detstva nemala rada dážď…
Možno je to tým? Možno to, čo cítim, nie je predtucha, ale zlá nálada z počasia?
Na chvíľu sa aj usmiala, že konečne našla príčinu svojho nepokoja.
Avšak už v ďalšej sekunde ju zlý pocit znova prepadol.
Peknú službu, kolegovia! zakričala mladá záchranárka, ktorá sa ponáhľala okolo.
Mišo sa po tých slovách takmer zadusil dymom, a keď sa vydýchal, pohrozil jej päsťou, pričom ona začala rozpačito žmurkať.
Ježišmária, prepáčte… Úplne som zabudla, povedala previnilo,
Tá dievčina nastúpila na stanicu ako záchranárka len minulý týždeň a stále si nezapamätala, že želať šťastnú službu výjazdovej posádke je v ich fachu zlá predzvesť.
No, tak teraz sa určite niečo stane, šepkala si Zlatica a po chrbte jej prešiel mráz.
Nekri svojmu hrobárovi… zahundral Miroslav a odhodil ohorok do kovového koša.
*****
Zlatica si nervózne hrýzla peru vždy, keď dispečer poslal cez tablet ďalšiu adresu a cez vysielačku oznámil dôvod výjazdu Rýchlej zdravotnej pomoci:
Muž, 35 rokov, silné bolesti hlavy. Podľa spojeného jazyka podozrenie na cievnu príhodu.
Ešte toto mi chýbalo… pomyslela si. Áno, záchranári musia byť pripravení na všetko, ale…
Každý prípad prežívala akoby osobne. Najmä prípady, kde šlo o život. A pri mozgovej príhode to tak často je.
Obzvlášť dnes…
Našťastie, u muža, ktorého navštívili, o žiadnu cievnu príhodu nešlo.
Zle artikuloval, pretože skoro do rána oslavoval kamarátove narodeniny a hlava ho bolela z opice. Zlatica mu dala tabletku a odporučila oddýchnuť si.
A keby som si dal pivo, pomôže to? spýtal sa s nádejou, držiac sa za hlavu.
Ani náhodou! Len si ešte viac ublížite. Ak chcete žiť dlho a šťastne je lepšie sa alkoholu úplne vyhýbať.
Keď vyšla z bytu, uľavilo sa jej, že nič vážne sa nestalo.
Možno má Mišo pravdu a to moje predtuchy je len výsledkom únavy a vyčerpania?
Začala sa upokojovať, keď dispečerka poslala ďalšiu adresu tentokrát cintorín…
Kdeže? spýtal sa Mišo udivene.
Na cintorín, smutne odvetila Zlatica, pevne zvierajúc tablet.
Na mestskom cintoríne práve dnes pochovávali známeho umelca, rodáka z Bratislavy (čudovala sa, že o ňom ešte nepočula).
Prišlo veľa ľudí.
Mladší aj starší, muži aj ženy. Niektorí mlčky stáli s karafiátmi, iní plakali. Viacerí si zosnulého pripomenuli milým slovom.
Zlatica každú minútu čakala, že sa niečo stane. Miroslav častejšie fajčil.
Ale nič sa nestalo, služby záchranky nebolo treba.
Následné výjazdy boli bežné, také, čo sa opakujú skoro každý deň.
Tak prešla skoro celá 12-hodinová smena a blížil sa jej koniec.
Ešte asi desať minút, a mohli sa vrátiť na svoju základňu.
Zlatica už myslela na sprchu a posteľ. Zajtra bude nový deň, snáď už lepšej nálady.
Pre istotu zavolala mame už asi desiaty raz, aby sa opýtala, ako sa má.
Všetko v poriadku, Zlatka. Práve idem večerať a potom budem pozerať televízor.
Tak čo, Zlatka, mama je v pohode? spýtal sa Mišo, keď uložila mobil do vrecka.
Jasné, všetko dobré.
Vidíš! Hovoril som ti, že nič zlé sa nestane. Ty si to stále omieľala: zlý pocit, zlý pocit…
Lenže ja ho mám stále, Mišo… Vážne nerozumiem, čo ma vnútri ťaží.
Vieš čo? Zaobstaraj si nejaké zvieratko. Tie úžasne pomáhajú proti stresu.
Ty to myslíš vážne?
Jasné! Ja mám doma kocúra Mura. Keď prídem domov, skočí mi na ruky, pradie a predie… Hneď mám lepšiu náladu. A potom spím ako bábätko.
S mojím rozvrhom by to bol problém… Kto by sa oň staral, keď som na 24-ke? Ty máš aspoň ženu a deti. Ja bývam sama.
Zlatica chcela ešte niečo povedať, keď zrazu tablet zablikal a z reproduktora sa ozvala dispečerka:
Zlatica, prepáč, ale služba ti ešte nekončí. Máš posledný výjazd. Ulica Kuzmányho 23. Byt… Počkaj, hneď zistím…
Nebude to náhodou štyridsaťosem?
Áno, Zlatka, správne byt 48. Odkiaľ to vieš, čudovala sa dispečerka.
Tam predsa býva pán Ferdinand Kováč. Už tam chodím ako domov. Čo sa deje? Zase srdce?
Na druhej strane len ticho a vzdychnutie.
Zomrel, Zlatka… Asi ráno. Polícia je na mieste. Počítajú s vami, vieš prečo…
Viem, odpovedala zvláštnym hlasom.
So striasajúcimi sa rukami položila tablet na kolená a pozrela na Miša. Všetko počul, mlčky čakal.
Potom len povedal:
Je to škoda pána Kováča. Podľa toho, čo si mi o ňom rozprávala, bol to dobrý človek. Lenže ty v ničom nemáš vinu. Veď on sám nechcel ísť do nemocnice, ani k obvodnému… Nevrav si, že je to tvoja vina, dobre?
Hmm, odpovedala Zlatka a o chvíľu sa oprela o sedadlo, oči zavrela a na chvíľu odplávala do seba.
*****
S pánom Ferdinandom Kováčom sa zoznámila pred mesiacom a pol. Zavolal sám, lebo ho trápila silná bolesť na hrudi.
Dvere sú pootvorené, môžete vojsť rovno do bytu, povedala vtedy dispečerka.
Dobre, ďakujem.
Hneď v predsieni ju prekvapil maličký psík, sotva na dlaň.
Najskôr na ňu zabavne vrčal, potom štekal, až kým ho pán nezavolal k sebe. Vtedy utešene vrtel chvostom.
Našiel som ho na ulici a prichýlil, teraz ma ochraňuje, pousmial sa starý pán, ako sa pokúšal postaviť z postele.
Zostaňte ležať, zarazila ho Zlatica. Máte krásneho psíka. Aj ja by som si ho vzala, keby som mohla.
A prečo nemôžete?
Sú dôvody. Ale radšej mi povedzte, čo vás trápi, odkedy, chodíte ku lekárovi?
Odpovedal na všetko. Srdce ho začalo pobolievať po smrti manželky pred rokom. Chodil k lekárovi, no liečba nepomáhala, a tak…
Viete, je mi najhoršie, keď musím v čakárni čakať. Bolesť je zvláštna, prichádza a odchádza.
Viete ju popísať bližšie?
Ani niet čo. Bolieva chvíľku a skončí. Raz po kvapkách, raz vkuse. Po korvalole či validole sa zlepší.
To nie je liečba, jemne sa pousmiala Zlatica. Skúsme EKG.
Na kardiograme videla poruchu, chcela pána Kováča hospitalizovať, no nedal sa prehovoriť.
A koho nechám Bimbimu? Radšej mi dajte tabletku alebo pichnite injekciu.
To pomôže iba nachvíľu. Naozaj by som odporučila nemocnicu.
Vaši kolegovia vždy spravili len to, čo ste navrhli. A vidíte, stále žijem. Do nemocnice nepôjdem. Ak chcete, napíšem vám dobrovoľný nesúhlas.
Nakoniec sa jej nikdy nepodarilo prehovoriť ho ani prvýkrát, ani neskôr.
Tak sa stalo, že na jeho výjazdy chodila vždy ona. A pán Kováč volával záchranku často, minimálne raz do týždňa.
Viete, predtým mi to robilo len chvíľu. Teraz bolesť neprejde.
Pretože sa to zhoršuje a nelieči. Skúsme predsa tú nemocnicu.
Pardón, Zlatka. Nemôžem, vzal Bima na ruky a hladil ho. Nemám ho komu nechať, chápete? On je ešte malý.
A keď sa niečo stane vám, kto mu potom pomôže? pýtala sa Zlatica.
Nestane! A keby aj, snáď dobrí ľudia sa nájdu. Už som sa so susedkou dohodol, keby niečo, postará sa. Ukázal som jej aj kde sú peniaze.
Peniaze? Načo?
No predsa na krmivo. Lež, mnohí by si nevezmú psa z ulice kvôli peniazom.
Bol to naozaj dobrý človek.
A teraz išla Zlatica znova k nemu, no tentoraz ho už neobjíme ani neporozpráva sa. Je to ľúto…
Posledný výjazd bol skutočne posledný.
A hoci Mišo tvrdil, že to nie je jej chyba, ona si to nemyslela. Mala ho prehovoriť do nemocnice. Mala…
Zlatka, sme tu.
Čo? necítila Mišovu ruku na pleci.
Hovorím, že sme došli.
Ťažko, akoby na vate, vyšla na tretie poschodie, vošla do bytu, kde už boli policajt a susedka pani Marta Šusteková, ktorú tiež poznala.
Pánovi Kováčovi sa minule urobilo zle na ulici a poprosil svoju susedu, aby zavolala záchranku. Zlatica s ňou vtedy hovorila prvýkrát.
Dobrý deň, Zlatka.
Dobrý deň, pani Marta, šepla. Vy ste volali políciu?
Ja, samozrejme. Veď kto iný? Ráno jeho psík štekal odušu. Čudovala som sa, že nie sú vonku, ako každý deň. Pomyslela som, že možno nemá chuť.
A potom?
Potom som šla na záhradu. Keď som sa vrátila večer, ten malý stále brechal. Tak som volala políciu. Policajt prišiel so zámočníkom z bytovky, dvere otvorili, a potom… mávla rukou smerom k spálni.
Rozumiem, ďakujem.
Zlatica vošla do izby, dlho stála pri pánovi Kováčovi, ledva zadržiavala plač. Napísala potrebný záznam na predpísaný papier. A zrazu…
…niečo si uvedomila. Začala hľadať byt, potom prešla na kuchyňu, kúpeľňu, pozrela na balkón.
Prepáčte, niečo hľadáte? spýtal sa policajt.
Mal by tu byť psík a nevidím ho. Neviete, kde je?
Čierny? Áno, pobiehal po byte, štekal na nás i vrčal, začal sa smiať, keď si uvedomil situáciu povedal, že suseda ho vzala.
Vďakabohu! vydýchla si.
Už sa bála, že skončil na ulici. Pán Kováč by bol nešťastný, keby to vedel…
Rozlúčila sa s policajtom a rozhodla sa zastaviť u pani Marty, ktorá už išla domov.
Zlatka? prekvapene zdvihla pohľad. Stalo sa niečo?
Len som vám chcela poďakovať, že ste Bima vzala. Ako sa má, nie je veľmi smutný?
Kto?
No predsa Bim Máte ho, nie?
Aha, ten psík? No veď ja som ho nevzala natrvalo. Načo mi je?
Ale policajt povedal, že ste ho vzali.
Áno, zobrala. Ale pustila von, nech sa prebehne, lebo len štekal a otravoval všetkých, mňa z neho bolela hlava.
Počkajte, vy ste ho vypustili na ulicu?
Nevypustila, len otvorila dvere. V byte už zmysel nemal byť, majiteľ zomrel.
Ale pán Kováč tvrdil, že ste sa dohodli a ukázal vám aj peniaze na krmivo.
Pani Marta náhle zbledla, potom stvrdla v tvári:
Nerozumiem, o čom hovoríte. S pánom Kováčom som sa o ničom takom nedohodla, o peniazoch nič neviem.
Ale on sám…
Prepáč, Zlatka, nemám čas. Psík… prežije, keď chce žiť. Svet nie je bez dobrých ľudí.
*****
Zlatica zbehla dolu schodmi a vybehla pred vchod. Počasie sa zhoršilo a rozpršalo sa.
Najprv jemne, o chvíľu už hustejšie.
Zlatka, čo stojíš v daždi? zakričal Mišo. Poď do auta, premočíš sa.
Zlatica otvorila dvere sanitky, položila kufrík s liekmi, no…
…hneď dvere zavrela.
Zlatka, čo robíš? nechápal Mišo a vyšiel za ňou.
Mišo, choď už na stanicu, smena je za nami, ja ešte musím hľadať jedného psa.
Akého psa, Zlatka? Vysvetlíš mi to už?
Stručne mu povedala o Bimovi a o tom, čo sa stalo. Mišo si zapálil a počúval.
Bim nemohol byť ďaleko. Bude sa túlať niekde blízko. Ty choď, ja zostanem pohľadať.
Mišo odhodil cigaretu, pozrel na Zlaticu:
Nie, neodídem bez teba. Onedlho sa zošerí. Ideme na to spolu.
Ale služobné auto tu nemôže zostať!
Nikomu nepovieme. Nič sa nestane, neboj.
Záchranárka a vodič asi desať minút prehľadávali dvor a hľadali šteniatko, ktoré sa akoby vyparilo. Pridal sa aj policajt, vyšiel z bytovky a hneď sa pýtal, čo robia.
Ponúkol pomoc a Zlatica neváhala. Bola vďačná.
Mám ho! radostný krik Miša ju prekvapil a rozbehla sa k nemu.
Policajt zamieril za ňou.
Pozri naňho. Ja ho nájdem a on na mňa vrčí! Mišo stál pri lavičke cez cestu od domu pána Kováča a vtipkoval s Bimom.
Zlatica k nemu pribehla a s uľahčením vydýchla. Pod lavičkou naozaj bol Bim.
Vrčal na vodiča, nechcel sa k nemu priblížiť.
Bim, môj drahý! takmer sa rozplakala Zlatica, možno aj plakala, no v daždi to splývalo. Spoznávaš ma, Bim?
Psík ju poznal, veď často chodila za pánom Kováčom a občas mu dala aj niečo zo svojho obeda.
Vyliezol spod lavičky, smutne sa na ňu zahľadel a tíško zakňučal.
Viem, drobček, viem… Náš Ferdo nás opustil. Už tu s nami nie je.
Mišo sa odvrátil, aby si utrel slzy. Nikdy neplakal na verejnosti, no tentoraz sa neudržal. Policajt tiež pozrel na oblohu chlapi predsa neplačú.
Zvlášť chlapi v uniforme.
Nemôžem ti nahradiť pána, ale skúsim, dobre? Pôjdeš so mnou?
A Bim šiel.
Lebo vycítil, že Zlatica je dobrý človek a nikdy by mu neublížila.
A navyše, rovnako ako ona, nemal rád dážď…
*****
Spočiatku sa Zlatica bála, že to nezvládne. Ale pomáhala jej mama.
Keď bola na nočnej, pani Marcela chodila k nej domov, starala sa, kŕmila a venčila Bima.
Počas voľna chodievali spolu na prechádzky do parku Zlatica, mama aj ich nový štvornohý priateľ.
Ani raz neoľutovala, že si vzala zúboženého, nechceného psíka.
Lebo jej život dostal nový zmysel a pochopila pána Kováča, hoci ako lekárka jeho postoj neschvaľovala.
Po čase do ich malej rodiny pribudol ešte jeden človek.
Práve ten policajt, ktorého spoznala v byte pána Kováča a ktorý pomohol nájsť Bima. Miroslav bol Zlatici sympatický, hoci okolnosti zoznámenia boli zvláštne.
Keď Voloďa prišiel so smotanovými pivóniami na návštevu, pred dverami ho vítal Bim.
Oňuchal ho, pozrel vážne nahor a po pár sekundách štekotom pozval dnu skúšku prešiel.
A to znamenalo, že jeho milovaná paničke hrozí už len jedno nebezpečenstvo: šťastie, o ktorom tak dlho snívala.
*****
A tak si Zlatica uvedomila, že aj keď niečo skončí, niečo iné krásne sa môže začať. Je dobré nezatvárať svoje srdce pred starosťou ani pred novými príležitosťami dobro sa nikdy nestratí a láskavosť sa vždy vráti tam, kde ju najviac potrebujú.
