Nádej sa vytratila
Veď ja vaše peniaze nechcem! skríkla v hneve Natália a zmačkané eurobankovky šmarila o zem.
To sú predsa vaše peniaze, odvetila domáca bytu. A za to, čo sa stalo, ja nemôžem. Prosím vás, nerobte tu cirkus, zobudíte susedov.
Natália mrzuto zazrela na ženu, ktorá stála vo dverách, otočila sa na opätku a vykročila ku schodom.
Keď však vyšla pred vchod, zahmlilo sa jej pred očami a len s námahou došla k lavičke pred panelákom.
Sadla si, zakryla tvár dlaňami a potichu sa rozplakala. Hlas jej pri tom takmer nebolo počuť. Vyčítala si všetko, čo sa stalo:
Keby som len tušila, ako to skončí, nikdy by som na tú svadbu nešla!
*****
Natka, ja sa vydávam! zvestovala jej do telefónu kamarátka Vierka. Svadba je o mesiac, potom ešte svätenie v kostole. Prídeš?
Zo srdca ti gratulujem, Vierka, vážne ma to teší. Lenže… Natália si ťažko vzdychla.
No veď povedz!
Prepáč, asi to naozaj nevyjde. Veľmi by som chcela, ale…
Akože nevyjde? v hlase Vierky zaznievalo pravé prekvapenie. Veď sme spolu od prvej triedy, prešli sme hocičím, a ty na moju svadbu neprídeš? Chceš ma snáď uraziť?
Ani vo sne by ma nenapadlo ťa sklamať. Lenže svadba a svätenie, to nie je na jeden deň…
Nuž… Tri dni. Myslím, že si vieš vybaviť voľno v práci.
Problém nie je v práci. Mám doma kocúra. Nemám ho komu nechať. A zobrať so sebou nemôžem, chápeš… Čiže…
Nie, kamoška, o tom nechcem ani počuť! Musíš byť pri mne! A kocúr… požiadaj niekoho, nech ti naňho dohliadne. Veď sú aj hotely pre zvieratá, stráženie. Istotne to vyriešiš. Ak nie, ja ti pomôžem.
Neviem, Vierka…
Máš mesiac, popremýšľaj. Nenechaj ma v tom. V tak dôležitý deň potrebujem, aby si pri mne stála.
Po rozhovore zostala Natália zamyslená. Nechcela Vierku sklamať, ale nevedela, čo s kocúrom Murkom. Neopustila by ho ani na chvíľu, nieto ešte na viac dní. Murko bol veľmi spoločenský, ťažšie vydržal byť sám.
Nakoniec, po večeroch plných váhania, Natália rozhodla, že na svadbu pôjde. Murka zverila do opatery pani Ľudmile Sýkorovej, o ktorej našla na internete výborné referencie. Pani poskytovala už roky dočasnú opateru pre mačky, vraj sa s každou vrátila späť v poriadku.
Samozrejme, človek môže na internete napísať hocičo, preto si Natália ešte pozorne prešla všetko, čo o nej písali; hodnotenia boli jednoznačne priaznivé. Niektorí zákazníci dokonca jej služby využívali opakovane. Rozhodujúce bolo, že pani Ľudmila kedysi robila vo veterinárnej ambulancii, takže v prípade núdze bola šanca na odbornú pomoc.
Po zvážení všetkého zavolala pani Ľudmile, dohodla si stretnutie. Trojizbový panelákový byt, v ktorom bola jedna izba celá pre mačky, jej učaroval. Pani Sýkorová pôsobila veľmi láskavo.
A ešte viac ju utešoval fakt, že Murko určite nebude sám a v novej spoločnosti ďalších mačiek mu čas ujde rýchlejšie.
Murko môj, ja idem len na tri dni. Vydrž to, prosím, šepkala mu Natália.
Mladý ryšavý kocúr jej otieral nohy a pozeral do očí. Vedela, čo znamená ten pohľad. Prosil sa na ruky, ale Natália musela ísť. Pani Sýkorová ju upokojila:
Nebojte sa, slečna. Bude mu dobre.
Pevne tomu verím. Tu máte peniaze, podala jej tisícdvesto korún v dvoch bankovkách. Ak by sa čokoľvek stalo, hneď mi volajte.
Samozrejme.
*****
Tri dni preleteli rýchlo.
Vierka bola nesmierne šťastná, že Natália prišla aj na svätenie, a Natália mala radosť, že jej priateľka vykročila do nového života. Jej manžel pôsobil seriózne, spoľahlivo.
Na Murka myslela denne a denne volala pani Ľudmile:
Dobrý deň, ako sa má ten môj kocúrik? Je poslušný? Nespôsobuje veľa starostí?
Dobrý deň, Natália, ozývala sa pani Sýkorová. Veľmi dobre. Vaša mačička papá, chodí na záchod, ako treba. Vrátite sa, ako ste vravela?
Áno… Prečo?
Len sa pýtam. Niekedy to trvá aj dlhšie a ľudia dajú vedieť na poslednú chvíľu. Aby som si vedela zariadiť iné mačky… Preto sa pýtam.
Nie, naozaj sa vraciam načas. Murka by som aj tak dlhšie nenechala. Strašne mi chýba, už sa neviem dočkať, kedy ho znova uvidím.
Keď konečne prišla domov do Bratislavy, rovno zamierila k pani Ľudmile, predtým jej však volala.
Áno, dobre… Budem na vás čakať, povzdychla si domáca.
Natália sedela v taxíku, ale ten povzdych nechcel vyjsť z jej hlavy.
Prečo mám zvláštny pocit? Čo také sa mohlo stať? Povedala, že všetko je s Murkom v poriadku…, tíšila samu seba Natália. Lenže zlé tušenie len rástlo.
Váš kocúr… ušiel, povedala jej pani Sýkorová, keď prišla.
Čože?! Ako?!
Rozumiete, susedia hore začali prerábať byt, bol neskutočný hluk. Chcela som im ísť povedať, nech to odložia, kým neodovzdám posledné zvieratá. Práve keď som otvorila dvere, váš Murko vybehol na chodbu a už bol preč. Nestihla som nič.
Prečo ste mi nevolali hneď?! Prečo ste klamali?!
Myslela som, že ho skôr nájdem. Niekedy sa stáva, že niektoré ujdú, sama nestíham na všetko dohliadnuť. Doteraz som ich vždy našla. Žiaľ, Murka sa mi nájsť nepodarilo. Dala som inzeráty, ale zatiaľ žiadny výsledok. Ešte sa môže objaviť, nevzdávajte to ešte.
Nevzdávajte?! Preboha, ako ste to mohli dovoliť? Veď ste sľúbili, že sa nič nestane!
Ak chcete, vrátim vám peniaze.
Peniaze si nechajte! vykríkla Natália a hodila zmačkané bankovky o podlahu.
Ale boli to vaše peniaze, povedala pani Sýkorová pokojne. A nie je to moja chyba. Prosím, už nekričte, zobudíte celý dom.
Natália zazrela zlostne na ženu vo dverách, otočila sa a vybehla schodmi dolu.
Vonku sa jej zatočila hlava. Len s námahou došla k lavičke. Nedokázala uveriť, čo sa to stalo. Prečo som iba išla na tú svadbu? Prečo som nechala Murka cudziemu človeku?
V duchu sa vrátila do minulosti, do toho večera, keď sa vracala z práce. Bol 30. december, začínali prázdniny, chcela ich konečne venovať len sebe. Práve v ten večer, ako sa blížila k vchodu, k jej nohám sa zrazu pritúlil maličký ryšavý kocúrik. Ani nestihla zaregistrovať čo sa deje, už jej šplhal po rifliach, až skončil v jej dlaniach.
No toto! pousmiala sa vtedy Natália. Hneď rozmýšľala, čo si s ním počať.
Odviedla si ho domov, lebo v tej chvíli jej nič iné nenapadlo. S Murkom oslavovala Silvestra, voľné dni venovala nie sebe, ale svojmu novému spoločníkovi. Vlastne si ani neuvedomila, ako si to malé zvieratko zamilovala.
Dcérka, mala by si si radšej nájsť chlapca, nie privádzať domov ryšavé mačky, žartovala mama, keď jej Natália volala.
Nuž, prvý bol v mojom živote kocúr. Chlapci budú musieť prijať, že bude až druhý v poradí.
Keď sa Natália vrátila do práce, podelila sa s kolegyňami:
Viete, baby… vždy mám pocit, že si mačky vedia vybrať správny čas na zoznámenie či prší, fúka alebo je mráz. A potom…
Čo potom? opýtali sa naraz.
Potom vybehne zo tmy niečo drobné. Smutne na človeka pozerá, ako by hovorilo: Nechaj ma ísť k tebe domov, prosím. A čo už máš robiť vezmeš to šťastie na ruky a odvedieš.
Máš veriť, Natka, ty by si mohla písať knižky, zasmiali sa kolegyne.
Tešili sa s ňou, no bolo jasné, že až takú lásku k zvieratám nepoznali. Zatiaľ. No raz ich to dostihne.
S Murkom prišiel do Natáliinho bytu nielen chumáč chlpov, ale najmä hrejivý domov a láska.
Každý deň po návrate z práce Murko netrpezlivo sedel pri dverách, čakal ju, a keď vstúpila, radostným Mňau! jej jemne buchol hlavou do kolien.
Najradšej spal Murko na jej kolenách, alebo rovno v objatí, hučal pritom ako celý traktorový závod.
A teraz? Doma nikto nečaká, nikto nevrní. Murko je preč. Možno niekde žije, pomyslela si. Kde však, netušila.
Tak teda dosť! povedala náhle, a postavila sa z lavičky. Sedieť so založenými rukami nebudem. Murko sa musí nájsť.
*****
Haló! Našli ste ho?! zadychčane sa opýtala, keď jej zavolal jeden z dobrovoľníkov, ktorí pomáhali s hľadaním.
Možno áno… Ozvala sa mi jedna pani, vraj na ulici našla ryšavého kocúra, ktorý je podľa popisu podobný tomu vášmu. Čaká vás dnes, pošlem adresu.
Ďakujem vám nesmierne!
Natália bola naozaj vďačná každému, kto sa do hľadania zapojil. Sama by to nezvládla. Odkedy Murko zmizol z bytu pani Ľudmily, prešiel už mesiac a pol.
Bolo to najhoršie obdobie v jej živote. Ani na chvíľu si neoddýchla, noc čo noc hľadala informácie o stratených mačkách po fórach. Ale medzi množstvom fotiek Murka nenašla.
O to viac ju bolelo, že v mobile mala len pár fotiek malého kocúrika spred pol roka; nikdy nenapadlo, že mu bude potrebovať fotku. Murko už vyrástol, zmenil sa… možno preto ho ľudia nespoznávali.
Vyskočila z taxíka, pribehla k vchodu a vyťukala kód na zvončeku.
Kto je tam? zaznel ženský hlas.
Tu je Natália, kvôli ryšavému kocúrovi, našli ste ho… Dobrovoľník mi dal adresu.
Poďte.
O desať minút stála pred vchodom, bezradne sa obzerala po lavičke ale žiadna poblíž nebola. Ostala stáť, so slzami.
Kocúr, ktorého pani našla, bol síce ryšavý, ale nebol to jej Murko. Bol zlatý, milý, ale cudzí…
Nevadí, nechám si tohto, povedala pani a usmiala sa na svoj ryšavý uzlíček. Vám, slečna, prajem veľa šťastia. Určite svojho Murka nájdete. Hlavne nestrácajte nádej.
Po prvýkrát v živote pocítila Natália závisť. Rýchlo sa vytratila, nech svojou pochmúrnosťou nepokazí radostnú chvíľu inej.
V ďalších mesiacoch jej ešte párkrát volali zakaždým iný kocúr, zakaždým sklamanie. To bolo to najhoršie do poslednej chvíle dúfať a po pár sekundách vedieť, že to zas nie je on.
Dcéra moja, rozumiem ti, mala si ho veľmi rada, upokojovala ju cez telefón mama. Ale musíš žiť ďalej. Nájdeš si ďalšieho ryšavca. Alebo príď na dedinu, suseda práve odchovala mačence, myslím, že jeden je ryšavý…
Ďakujem, mamka. Ale ja nechcem iného.
Keď prešlo pol roka a Murko sa nenašiel, Natália si uvedomila, že už dúfať nemôže.
Už len prosila Boha, aby bol Murko nažive. Aj keby s niekým iným, alebo sám niekde medzi tými ostatnými, len nech žije.
*****
Ako žiť ďalej, nevedela.
Cítila voči Murkovi vinu a hnusila sa sama sebe kvôli svadbe išla opustiť jediného priateľa, ktorého mala. Keby nešla, nemusela by ho zveriť cudzím. Murko by bol ešte pri nej.
A teraz…
…teraz vôbec nevie, kde je, čo je s ním. Tú neistotu znášala najťažšie. Horšie než čokoľvek.
Cez víkendy odchádzala z bytu, všetko jej pripomínalo Murka.
Túlala sa ulicami Bratislavy, obchádzala vchody panelákov, zastavovala sa pri kontajneroch.
Neuverila už, že ho nájde, no aj tak chodila hľadať.
Jedného dňa zistila, že jej kroky ju doviedli až na kraj mesta k útulku pre zvieratá. Možno mala mama pravdu, možno by som mala vziať iného kocúra…, premietala.
Hneď však myšlienku zavrhla.
A čo ak sa Murko predsa raz nájde? Pomyslí si, že som ho zradila?
Chcela už odísť preč, keď k bráne prišla pracovníčka útulku.
Slečna, prišli ste k nám?
Natália zosmutnela a otočila sa.
Ak by ste chceli zvieratko, rada vám ukážem našich chlpáčov. Nemusíte sa báť, nič vás to nezaväzuje. Možno si vás niekto získa…
Vlastne nechcela, ale odmietnuť nedokázala.
Toto je Simon. Tam ďalej je Dubo. Krásni, čo poviete? spýtala sa pracovníčka.
Áno, veľmi.
Nevedela to slovami vysvetliť, ale medzi zvieratkami bolo akosi ľahšie na duši.
Nie celkom, ale aspoň trochu. Zdalo sa jej, že pohľady mačiek a psov plné nádeje hria jej rozbitú dušu. Až si uvedomila, že sa jej vôbec nechce odísť.
Kto je tam vzadu? ukázala na najzadnejší koterec.
Tam… tam máme pustovníka. Tak voláme jedného kocúra, ku ktorému sa nik nedostane. Ani nakŕmiť ho, nieto ešte udeliť domov. Našli sme ho pred pol rokom vo veľmi zlom stave. Dali sme ho dokopy, ale kontakt stále odmieta.
Niečo Natálii stislo pri srdci.
Mohla by som… sa naňho pozrieť?
Samozrejme, poďte.
Pri ich krokoch sa ryšavý kocúr ostentatívne otočil chrbtom, neželal si pohľady ani spoločnosť.
To je on, vždy sa tvári, že nás nevidí…
Natália ju už nepočúvala. Hľadela na ryšavého kocúra a… nie, nemýlila sa!
Murko? vydýchla a zadržala dych. Murko, si to ty?
Kocúr pomaly otočil hlavu a neveriacky sa na ňu zadíval.
Nie, to sa mi len marí…
Murko! vykríkla už istejšie. Môj Bože, žiješ! Poď ku mne, miláčik. Poznáš ma, Murko?
Kocúr ešte raz pozrel na Natáliu… Hospodin?… A vtom ho prebodlo poznanie: ten hlas, tie oči, ten pach… Zváhal.
Veď ma predsa nechala. Ale prečo prišla? Čo mi hovorí mačací inštinkt?
Mačací inštinkt vravel: treba utekať. A tak bežal. K svojej milovanej paničke.
Keď pracovníčka otvorila dvierka, už boli v objatí.
Dívali sa na nich všetci pracovníčka, zvieratá, oblaky po oblohe aj slnko z výšky. Aj samo slnko sa usmievalo, pretože v takéto chvíle sa musí.
Natália Murka odniesla domov a sľúbila, že bude pomáhať útulku. Veď im je za čo vďačná.
*****
Cestou Murko vrnel ako traktor, občas mňaukol a všetko jej rozprával: Vtedy som sa zľakol, bol strašný hluk a teba nikde. Tak som bežal hľadať ťa. Lenže naraz som sa ocitol pod autom. Ako dobre, že si ma našla, panička. Už ma viac neopustíš?
Zastal a pozrel Natálii do očí.
Nie, Murko. Už nikdy.
