Tomášovi pripadne nepekná
Záblesk Hlasný tresk Tma Tma
Nakoniec sa tma rozplýva. Ozve sa hlas:
Zuzana Nováková, toto je záchranár, niečo tam vybuchlo.
Cez bolesť zacíti dotyk ruky na krku. Pokúsi sa otvoriť oči. Podarí sa mu to s ťažkosťami. Pred očami prívesok v tvare obdĺžnika s vyrytými znameniami zverokruhu… Oči ženy v bielom plášti
Na operačnú! zaznie hlas úplne vedľa.
Rodičia sa vrátia z práce. Matka okamžite vybehne do kuchyne, pozerajúc do izby, kde syn robí domáce úlohy. Marek však, keď vstúpi do izby, hneď všimne, že nálada syna nie je najlepšia.
Tomáš, čo sa deje? otec ho pohladí po hlave.
Nič, – zamrmle syn, štvrták.
Dobre, poď, vyklop!
Čoskoro je 8. marec. Učiteľka nás dnes nechala a povedala, že musíme pre dievčatá pripraviť darčeky.
No, kde je problém? usmeje sa otec.
Máme rovnaký počet chlapcov a dievčat. A ona rozdelila, kto komu bude dávať, – syn si ťažko vzdychne. Mne pripadla nepekná, Zuzana Nováková.
Všetky dievčatá chcú dostať darček k 8. marcu, aj tie menej pekné, – otec sa snaží rozprávať so synom ako s dospelým. A ako to rozdeľovala? Podľa abecedy?
Nie, podľa znamení zverokruhu.
Ako? Marek sa neudrží a znova sa usmeje.
Podľa zlučiteľnosti. Zuzana je Panna a Pannám najviac vyhovuje Býk. A ja som práve Býk.
To je dobré, keď sa hodíte! Keď vyrastieš, možno sa do nej ešte zaľúbiš.
Otec to nevydrží a rozosmeje sa. Do izby hneď vbehne matka:
Čo sa tu deje?
Lenka, choď do kuchyne, – tvár otca stvrdne. Máme so synom dôležitý rozhovor.
Keď matka odíde, Tomáš smutne sa spýta:
Otec, a čo mám robiť?
Pripraviť darček!
Aký?
Zajtra v práci urobím darček tvojej vyvolenej.
Otec, aký darček môžeš urobiť? Pracuješ predsa na závode.
Áno! Ale pracujem v galvanizérni. Tam robíme všetky druhy pokovovania kovov.
Otec, nerozumiem.
Zajtra uvidíš sám!
***
Nasledujúci deň otec prinesie prívesok na reťazke v tvare obdĺžnika, ktorý vyzerá zlatý. Na jednej strane sú vyryté dve znamenia zverokruhu, Býk a Panna, a na druhej strane jemne, ale pekne napísané:
Mojej spolužiačke Zuzane k 8. marcu! Tomáš.
Ach, ako ten prívesok krásne vyzerá! A keď ho mama zabalí do celofánového vrecka, vyzerá úplne úžasne.
***
A tak príde 7. marec. Učiteľka nemá v pláne viesť vyučovanie. Najprv žiaci odovzdajú jej darček. Ona dlho ďakuje. Potom oznámi, aby chlapci podarovali dievčatám darčeky.
Čo sa tu začne! Všetci chlapci sa vrhnú k svojim vyvoleným. Tomáš tiež pristúpi k Zuzane Novákovej a povie, ako ho otec učil:
Zuzana, blahoželám ti k sviatku 8. marec! Možno niekedy osud spojí Býka a Pannu.
Po vyslovení naučenej vety Tomáš sa vráti na svoje miesto a samozrejme si nevšimne, ako sa rozbúcha srdce tohto dievčaťa, ktoré podľa neho nie je pekné.
Čoskoro sa rodičia Zuzany presťahujú do inej štvrte a Zuzana od piateho ročníka začne chodiť do inej školy.
***
Tomáš otvorí oči. Biely strop nemocničnej izby. Skúsi pohnúť rukami a nohami. Pohne sa len ľavá ruka.
Kde to som? obráti sa nevedno ku komu.
Ozve sa klopanie a k jeho posteli pristúpi pacient na barlách, pozorne ho pozrie a spýta sa:
Už si sa prebral? Si na oddelení urgentnej chirurgie.
Mám ruky a nohy celé? spýta sa Tomáš tichým hlasom.
Zdá sa, že áno, – povie ten s radosťou. Len si celý obviazaný od hlavy až po päty.
To je dobré, ak je všetko v poriadku.
Tu pristúpi zdravotná sestra a starostlivo sa spýta:
– Ako sa cítiš?
– Čo sa mi stalo! odpovie Tomáš otázkou na otázku.
– Tvojmu životu nič nehrozí. Ruky a nohy budú pracovať. Len zostane veľa jaziev, – podá zapnutý telefón. Tvoja mama prosila, aby si zavolal, keď sa zobudíš.
– Synček, – ozve sa hlas matky cez slzy.
– Mami, všetko je v poriadku, – snaží sa hovoriť čo najveselšie. Povedali, že zostanú len malé jazvy. Čoskoro ťa prepustia.
– Nedovolili mi s tebou zostať cez noc. Synček, už idem.
– Mami, ty sa veľmi nerozčuľuj!
Položí telefón vedľa seba a pokúsi sa usmieť na sestru:
– Ďakujem!
– No, čoskoro ťa neprepustia, – usmeje sa sestra v odpovedi. Tri týždne budeš ležať. To je isté!
– Čo sa stalo? spýta sa sused z izby, keď sestra odíde.
– Som záchranár. Na závode začali explodovať kyslíkové fľaše, – začne si spomínať Tomáš. Zavolali nás. My sme dorazili pred hasičmi. Miestnosť je obrovská, vnútri traja zranení. Vbehli sme dovnútra, tam sú fľaše rozhodené, tu a tam oheň. Začali sme vynášať zranených Ja som vychádzal ako posledný Keď som bol už pri dverách, ďalšia fľaša vybuchla Potom si nepamätám.
– Áno, dosť si dostal.
– Kováč Tomáš, – ozve sa hlas sestry. Prichádza za tebou kolega z práce.
– Ahoj, Tomáš! Ako sa máš?
– Ruky, nohy celé! optimisticky odpovie zranený. Ale pozdraviť môžem zatiaľ len ľavou rukou!
– No nič!
– Čo sa stalo potom?
– My sme už vychádzali, keď to vybuchlo. Hneď sme sa vrátili, vytiahli ťa bol si celý v krvi lekári už boli pri tebe
– Ďakujem!
– Tomáš, o čom to hovoríš?! zrazu sa na tvári priateľa objaví úsmev. – Zdá sa, že nás chcú navrhnúť na medaily.
– Do tej doby ma prepustia.
– Dobre, idem. Bude tu obchôdzka. Sestra povedala, aby som nebol dlho.
Nestihne priateľ odísť, vojde lekár, muž okolo štyridsiatich rokov:
– No, ako sa máš, hrdina? pristúpi k jeho posteli.
– Normálne.
– Keď už rozprávaš, znamená to, že budeš žiť. Poď, vyšetrím ťa!
– Vy ste ma zašívali? spýta sa Tomáš.
– Nie, Zuzana Nováková. Ona príde pozajtra.
***
Uplynú dva dni. Tomáš sa už pokúša vstávať. Pravda, bolesť v nohách je ešte silná, pravá ruka je roztrhnutá. A rán po celom tele je aspoň desať. Dve na tvári, keď to vybuchlo, udrel hlavou o bránu, dobre, že stihol vystaviť dopredu pravú ruku. Pozrie sa do zrkadla. Tvár je stále opuchnutá.
Dnes by mal obchôdzku robiť lekár, ktorý ho pozajtra päť hodín zašíval na operačnej sále. Tomáš sa dokonca trochu obáva.
A tu vojde. Mladá, štíhla, pravda v okuliaroch, ale tie ju vôbec nekazia, biely plášť jej úplne pristane. Tomáš vo svojich dvadsiatich siedmich rokoch už bol ženatý. Ale po pol roku sa rozišli charaktermi sa nezhodli, ako bolo napísané v žiadosti, ale v skutočnosti sa bývalej manželke nepáčil plat záchranára.
– Dobrý deň! povie lekárka a zamieri k jeho posteli.
– Dobrý deň! Vy ste ma zašívali?
– Ja, – usmeje sa. Je niečo zle?
– Poďte, vyšetrím vás!
A ona sa nakloní nad ním Pred očami prívesok so znameniami zverokruhu, ktorý visí z jej krku:
– Zuzana Nováková!!! zvolá.
Ona pozorne pozrie na jeho opuchnutú tvár.
– Prepáčte! povie, stále ho nepoznávajúc.
– Ja som Býk, – a ukáže na prívesok.
– Tomáš Kováč? jej pery sa roztriasu. Ty si ma ešte pamätáš?
– No čo ty, Zuzana? vidiac slzy v očiach ženy, položí dlaň na jej ruku.
– Prepáč! vyberie vreckovku a utrie si oči. Nikdy som si nemyslela, že sa takto stretneme.
Viac v tento deň Zuzana do jeho izby nevojde. Ale Tomáš už vie, že má rovnaký rozvrh ako on: deň, noc a dva voľné dni.
Veľmi nechce vyzerať pred ňou bezmocne. Celý ďalší deň sa snaží chodiť po izbe, opierajúc sa o postele, párkrát sa držiac steny, vyjde aj do chodby.
Večer. Lekár dennej zmeny odíde. Príde nová zmena cítiť to podľa rozhovorov na chodbe. Teraz obchôdzka
A zrazu výkriky, rýchle kroky na chodbe. Tak to býva, keď privezia ďalšieho zraneného.
Už je desať hodín. Vojde sestra, zhasne svetlo v izbe. Ale nespí sa mu. Už po polnoci sa na chodbe ozvú kroky, tu utíchnu a v tomto tichu Tomáš skôr pocíti ako počuje, že niekto na chodbe plače. Vstane a opatrne vyjde na chodbu.
Za služobným stolom sedí a s hlavou v rukách plače jeho bývalá spolužiačka. Pristúpi a položí zdravú ruku jej na plece:
– Čo je, Zuzana!
Ona vstane a zaberie sa mu do pleca:
– Operovala som ženu, ktorá sa dostala pod auto, – dusiac sa slzami začne rozprávať. Urobila som všetko možné aj nemožné Teraz je na intenzívke, ale neprežije. Má dve deti jej manžel je s ňou v izbe
– Upokoj sa, Zuzana!
– Tri roky už pracujem ako chirurg a stále si nemôžem zvyknúť na to, že ľudia umierajú.
– Upokoj sa, upokoj sa! Také sú naše profesie. Za päť rokov som tiež videl toľko úmrtí, ale my sme s tebou zachránili nemálo životov, – Tomáš ťažko vzdychne. – Preto odišla aj manželka. Hovorí, že prichádzam domov ako nie ja sám a málo zarábam. Ale ja mám vždy štyridsať dá sa žiť.
– U mňa je to rovnaké, – pozrie mu do tváre. Chlapci na mňa pozerajú ako na blázna. Doteraz som nebola vydatá, žijem s rodičmi ako dieťa.
– No poďme, nám s tebou je len dvadsať sedem celý život je pred nami.
– Nie, Tomáš, nám je už dvadsať sedem.
– Zuzana Nováková, jej pulz mizne, – zakričí sestra, ktorá vybehla.
– Prepáč! a Zuzana sa vrhne na intenzívku.
Tú noc Tomáš nemôže zaspať. Ráno príde sestra a ako zvyčajne mu podá injekciu.
– Žena, ktorej v noci robili operáciu, je nažive? spýta sa neočakávane aj sám seba.
– Je nažive, ale jej stav je veľmi vážny.
***
Uplynú tri týždne. Rany na tele Tomáša sa zahoja. So Zuzanou sa stretávajú, keď má službu, a navyše ho čoraz silnejšie priťahuje k nej. Ale oddelenie urgentnej chirurgie nie je miestom, kde sa dá rozprávať o niečom veľmi osobnom.
A tak počas jednej rannnej obchôdzky lekár-muž oznámi:
– Dnes vás prepúšťam, – usmeje sa a dodá. Myslím z nemocnice. Hneď pôjdete do vašej polikliniky, a tam už rozhodnú, ako dlho ešte budete na nemocenskej dovolenke.
– Môžem sa zbaliť!
– Áno, áno! Neuponáhľajte sa. Teraz vám pripravia prepustenie.
Keď lekár odíde, Tomáš sa oholí. Pozerajúc do zrkadla, spokojne poznamená, že dve zostávajúce jazvy vôbec nepokazia jeho tvár, skôr pridajú na mužnosti. Na ostatné jazvy sa neoplatí ani pozerať.
Zbalený vyjde na chodbu. V ústrety ide pacientka, držiac sa za stenu.
Predsa sa dostala von! zableskne radostná myšlienka.
Vyjde sestra a podá mu prepustenie:
– Dovidenia, Tomáš! Už sem nechod!
***
Mal svoju jednoizbovú byt, ale išiel k rodičom. Veď mama ho tak čakala a trápila sa. Dokonca si vzala voľno.
– Synček! vrhne sa mu do náručia matka.
– Všetko, mami! Ako vidíš, som živý a zdravý.
– Poď, pripravila som ti jedlo. Aký si schudol.
– Oj, ako som sa zatúžil po domácom jedle!
– Kým sa neuzdravíš a neoženíš, budeš bývať v rodnom dome. Tvoja izba je stále prázdna, – a zakričí ako na dieťa. Poď, umy si ruky!
***
Do večera Tomáš zajde do holičstva. Vstúpi do svojho bytu. Zoberie si nejaké oblečenie. Matka hneď začne upratovať.
Večer príde otec z práce. Sadnú si všetci spolu ako kedysi a rozprávajú až do noci.
Spať ide do svojej izby, kde strávil detstvo a mladosť, ale nezaspí hneď:
Zajtra treba ísť na polikliniku. Potom do práce. A večer
S touto myšlienkou na ďalší večer zaspí dlho po polnoci.
***
Na ďalší deň Tomáš ráno ide na polikliniku. Do obeda prechádza ordináciami. Po obede zajde do práce, práve je jeho zmena.
– Kam ideš? spýta sa otec.
– Otec, pamätáš si dávno, keď som bol ešte v štvrtom ročníku. Urobil si mi prívesok ako darček spolužiačke?
– Nepekná Zuzana Nováková? Pamätám si.
– Pamätáš, ešte si povedal: Vyrastieš, možno sa do nej zamiluješ.
– Aj to si pamätám.
– Otec, Zuzana je teraz chirurg. To ona mi robila operáciu. A ona stále nosí ten prívesok na krku.
– No to áno!
– Otec, tvoje slová sa splnili. Idem za ňou!
***
Dvadsaťsedem rokov nie je veľa na začiatok života s milovanou osobou.Tomášovi pripadne nepekná
Záblesk Hlasný tresk Tma Tma
Nakoniec sa tma rozplýva. Ozve sa hlas:
Zuzana Nováková, toto je záchranár, niečo tam vybuchlo.
Cez bolesť zacíti dotyk ruky na krku. Pokúsi sa otvoriť oči. Podarí sa mu to s ťažkosťami. Pred očami prívesok v tvare obdĺžnika s vyrytými znameniami zverokruhu… Oči ženy v bielom plášti
Na operačnú! zaznie hlas úplne vedľa.
Rodičia sa vrátia z práce. Matka okamžite vybehne do kuchyne, pozerajúc do izby, kde syn robí domáce úlohy. Marek však, keď vstúpi do izby, hneď všimne, že nálada syna nie je najlepšia.
Tomáš, čo sa deje? otec ho pohladí po hlave.
Nič, – zamrmle syn, štvrták.
Dobre, poď, vyklop!
Čoskoro je 8. marec. Učiteľka nás dnes nechala a povedala, že musíme pre dievčatá pripraviť darčeky.
No, kde je problém? usmeje sa otec.
Máme rovnaký počet chlapcov a dievčat. A ona rozdelila, kto komu bude dávať, – syn si ťažko vzdychne. Mne pripadla nepekná, Zuzana Nováková.
Všetky dievčatá chcú dostať darček k 8. marcu, aj tie menej pekné, – otec sa snaží rozprávať so synom ako s dospelým. A ako to rozdeľovala? Podľa abecedy?
Nie, podľa znamení zverokruhu.
Ako? Marek sa neudrží a znova sa usmeje.
Podľa zlučiteľnosti. Zuzana je Panna a Pannám najviac vyhovuje Býk. A ja som práve Býk.
To je dobré, keď sa hodíte! Keď vyrastieš, možno sa do nej ešte zaľúbiš.
Otec to nevydrží a rozosmeje sa. Do izby hneď vbehne matka:
Čo sa tu deje?
Lenka, choď do kuchyne, – tvár otca stvrdne. Máme so synom dôležitý rozhovor.
Keď matka odíde, Tomáš smutne sa spýta:
Otec, a čo mám robiť?
Pripraviť darček!
Aký?
Zajtra v práci urobím darček tvojej vyvolenej.
Otec, aký darček môžeš urobiť? Pracuješ predsa na závode.
Áno! Ale pracujem v galvanizérni. Tam robíme všetky druhy pokovovania kovov.
Otec, nerozumiem.
Zajtra uvidíš sám!
***
Nasledujúci deň otec prinesie prívesok na reťazke v tvare obdĺžnika, ktorý vyzerá zlatý. Na jednej strane sú vyryté dve znamenia zverokruhu, Býk a Panna, a na druhej strane jemne, ale pekne napísané:
Mojej spolužiačke Zuzane k 8. marcu! Tomáš.
Ach, ako ten prívesok krásne vyzerá! A keď ho mama zabalí do celofánového vrecka, vyzerá úplne úžasne.
***
A tak príde 7. marec. Učiteľka nemá v pláne viesť vyučovanie. Najprv žiaci odovzdajú jej darček. Ona dlho ďakuje. Potom oznámi, aby chlapci podarovali dievčatám darčeky.
Čo sa tu začne! Všetci chlapci sa vrhnú k svojim vyvoleným. Tomáš tiež pristúpi k Zuzane Novákovej a povie, ako ho otec učil:
Zuzana, blahoželám ti k sviatku 8. marec! Možno niekedy osud spojí Býka a Pannu.
Po vyslovení naučenej vety Tomáš sa vráti na svoje miesto a samozrejme si nevšimne, ako sa rozbúcha srdce tohto dievčaťa, ktoré podľa neho nie je pekné.
Čoskoro sa rodičia Zuzany presťahujú do inej štvrte a Zuzana od piateho ročníka začne chodiť do inej školy.
***
Tomáš otvorí oči. Biely strop nemocničnej izby. Skúsi pohnúť rukami a nohami. Pohne sa len ľavá ruka.
Kde to som? obráti sa nevedno ku komu.
Ozve sa klopanie a k jeho posteli pristúpi pacient na barlách, pozorne ho pozrie a spýta sa:
Už si sa prebral? Si na oddelení urgentnej chirurgie.
Mám ruky a nohy celé? spýta sa Tomáš tichým hlasom.
Zdá sa, že áno, – povie ten s radosťou. Len si celý obviazaný od hlavy až po päty.
To je dobré, ak je všetko v poriadku.
Tu pristúpi zdravotná sestra a starostlivo sa spýta:
– Ako sa cítiš?
– Čo sa mi stalo! odpovie Tomáš otázkou na otázku.
– Tvojmu životu nič nehrozí. Ruky a nohy budú pracovať. Len zostane veľa jaziev, – podá zapnutý telefón. Tvoja mama prosila, aby si zavolal, keď sa zobudíš.
– Synček, – ozve sa hlas matky cez slzy.
– Mami, všetko je v poriadku, – snaží sa hovoriť čo najveselšie. Povedali, že zostanú len malé jazvy. Čoskoro ťa prepustia.
– Nedovolili mi s tebou zostať cez noc. Synček, už idem.
– Mami, ty sa veľmi nerozčuľuj!
Položí telefón vedľa seba a pokúsi sa usmieť na sestru:
– Ďakujem!
– No, čoskoro ťa neprepustia, – usmeje sa sestra v odpovedi. Tri týždne budeš ležať. To je isté!
– Čo sa stalo? spýta sa sused z izby, keď sestra odíde.
– Som záchranár. Na závode začali explodovať kyslíkové fľaše, – začne si spomínať Tomáš. Zavolali nás. My sme dorazili pred hasičmi. Miestnosť je obrovská, vnútri traja zranení. Vbehli sme dovnútra, tam sú fľaše rozhodené, tu a tam oheň. Začali sme vynášať zranených Ja som vychádzal ako posledný Keď som bol už pri dverách, ďalšia fľaša vybuchla Potom si nepamätám.
– Áno, dosť si dostal.
– Kováč Tomáš, – ozve sa hlas sestry. Prichádza za tebou kolega z práce.
– Ahoj, Tomáš! Ako sa máš?
– Ruky, nohy celé! optimisticky odpovie zranený. Ale pozdraviť môžem zatiaľ len ľavou rukou!
– No nič!
– Čo sa stalo potom?
– My sme už vychádzali, keď to vybuchlo. Hneď sme sa vrátili, vytiahli ťa bol si celý v krvi lekári už boli pri tebe
– Ďakujem!
– Tomáš, o čom to hovoríš?! zrazu sa na tvári priateľa objaví úsmev. – Zdá sa, že nás chcú navrhnúť na medaily.
– Do tej doby ma prepustia.
– Dobre, idem. Bude tu obchôdzka. Sestra povedala, aby som nebol dlho.
Nestihne priateľ odísť, vojde lekár, muž okolo štyridsiatich rokov:
– No, ako sa máš, hrdina? pristúpi k jeho posteli.
– Normálne.
– Keď už rozprávaš, znamená to, že budeš žiť. Poď, vyšetrím ťa!
– Vy ste ma zašívali? spýta sa Tomáš.
– Nie, Zuzana Nováková. Ona príde pozajtra.
***
Uplynú dva dni. Tomáš sa už pokúša vstávať. Pravda, bolesť v nohách je ešte silná, pravá ruka je roztrhnutá. A rán po celom tele je aspoň desať. Dve na tvári, keď to vybuchlo, udrel hlavou o bránu, dobre, že stihol vystaviť dopredu pravú ruku. Pozrie sa do zrkadla. Tvár je stále opuchnutá.
Dnes by mal obchôdzku robiť lekár, ktorý ho pozajtra päť hodín zašíval na operačnej sále. Tomáš sa dokonca trochu obáva.
A tu vojde. Mladá, štíhla, pravda v okuliaroch, ale tie ju vôbec nekazia, biely plášť jej úplne pristane. Tomáš vo svojich dvadsiatich siedmich rokoch už bol ženatý. Ale po pol roku sa rozišli charaktermi sa nezhodli, ako bolo napísané v žiadosti, ale v skutočnosti sa bývalej manželke nepáčil plat záchranára.
– Dobrý deň! povie lekárka a zamieri k jeho posteli.
– Dobrý deň! Vy ste ma zašívali?
– Ja, – usmeje sa. Je niečo zle?
– Poďte, vyšetrím vás!
A ona sa nakloní nad ním Pred očami prívesok so znameniami zverokruhu, ktorý visí z jej krku:
– Zuzana Nováková!!! zvolá.
Ona pozorne pozrie na jeho opuchnutú tvár.
– Prepáčte! povie, stále ho nepoznávajúc.
– Ja som Býk, – a ukáže na prívesok.
– Tomáš Kováč? jej pery sa roztriasu. Ty si ma ešte pamätáš?
– No čo ty, Zuzana? vidiac slzy v očiach ženy, položí dlaň na jej ruku.
– Prepáč! vyberie vreckovku a utrie si oči. Nikdy som si nemyslela, že sa takto stretneme.
Viac v tento deň Zuzana do jeho izby nevojde. Ale Tomáš už vie, že má rovnaký rozvrh ako on: deň, noc a dva voľné dni.
Veľmi nechce vyzerať pred ňou bezmocne. Celý ďalší deň sa snaží chodiť po izbe, opierajúc sa o postele, párkrát sa držiac steny, vyjde aj do chodby.
Večer. Lekár dennej zmeny odíde. Príde nová zmena cítiť to podľa rozhovorov na chodbe. Teraz obchôdzka
A zrazu výkriky, rýchle kroky na chodbe. Tak to býva, keď privezia ďalšieho zraneného.
Už je desať hodín. Vojde sestra, zhasne svetlo v izbe. Ale nespí sa mu. Už po polnoci sa na chodbe ozvú kroky, tu utíchnu a v tomto tichu Tomáš skôr pocíti ako počuje, že niekto na chodbe plače. Vstane a opatrne vyjde na chodbu.
Za služobným stolom sedí a s hlavou v rukách plače jeho bývalá spolužiačka. Pristúpi a položí zdravú ruku jej na plece:
– Čo je, Zuzana!
Ona vstane a zaberie sa mu do pleca:
– Operovala som ženu, ktorá sa dostala pod auto, – dusiac sa slzami začne rozprávať. Urobila som všetko možné aj nemožné Teraz je na intenzívke, ale neprežije. Má dve deti jej manžel je s ňou v izbe
– Upokoj sa, Zuzana!
– Tri roky už pracujem ako chirurg a stále si nemôžem zvyknúť na to, že ľudia umierajú.
– Upokoj sa, upokoj sa! Také sú naše profesie. Za päť rokov som tiež videl toľko úmrtí, ale my sme s tebou zachránili nemálo životov, – Tomáš ťažko vzdychne. – Preto odišla aj manželka. Hovorí, že prichádzam domov ako nie ja sám a málo zarábam. Ale ja mám vždy štyridsať dá sa žiť.
– U mňa je to rovnaké, – pozrie mu do tváre. Chlapci na mňa pozerajú ako na blázna. Doteraz som nebola vydatá, žijem s rodičmi ako dieťa.
– No poďme, nám s tebou je len dvadsať sedem celý život je pred nami.
– Nie, Tomáš, nám je už dvadsať sedem.
– Zuzana Nováková, jej pulz mizne, – zakričí sestra, ktorá vybehla.
– Prepáč! a Zuzana sa vrhne na intenzívku.
Tú noc Tomáš nemôže zaspať. Ráno príde sestra a ako zvyčajne mu podá injekciu.
– Žena, ktorej v noci robili operáciu, je nažive? spýta sa neočakávane aj sám seba.
– Je nažive, ale jej stav je veľmi vážny.
***
Uplynú tri týždne. Rany na tele Tomáša sa zahoja. So Zuzanou sa stretávajú, keď má službu, a navyše ho čoraz silnejšie priťahuje k nej. Ale oddelenie urgentnej chirurgie nie je miestom, kde sa dá rozprávať o niečom veľmi osobnom.
A tak počas jednej rannnej obchôdzky lekár-muž oznámi:
– Dnes vás prepúšťam, – usmeje sa a dodá. Myslím z nemocnice. Hneď pôjdete do vašej polikliniky, a tam už rozhodnú, ako dlho ešte budete na nemocenskej dovolenke.
– Môžem sa zbaliť!
– Áno, áno! Neuponáhľajte sa. Teraz vám pripravia prepustenie.
Keď lekár odíde, Tomáš sa oholí. Pozerajúc do zrkadla, spokojne poznamená, že dve zostávajúce jazvy vôbec nepokazia jeho tvár, skôr pridajú na mužnosti. Na ostatné jazvy sa neoplatí ani pozerať.
Zbalený vyjde na chodbu. V ústrety ide pacientka, držiac sa za stenu.
Predsa sa dostala von! zableskne radostná myšlienka.
Vyjde sestra a podá mu prepustenie:
– Dovidenia, Tomáš! Už sem nechod!
***
Mal svoju jednoizbovú byt, ale išiel k rodičom. Veď mama ho tak čakala a trápila sa. Dokonca si vzala voľno.
– Synček! vrhne sa mu do náručia matka.
– Všetko, mami! Ako vidíš, som živý a zdravý.
– Poď, pripravila som ti jedlo. Aký si schudol.
– Oj, ako som sa zatúžil po domácom jedle!
– Kým sa neuzdravíš a neoženíš, budeš bývať v rodnom dome. Tvoja izba je stále prázdna, – a zakričí ako na dieťa. Poď, umy si ruky!
***
Do večera Tomáš zajde do holičstva. Vstúpi do svojho bytu. Zoberie si nejaké oblečenie. Matka hneď začne upratovať.
Večer príde otec z práce. Sadnú si všetci spolu ako kedysi a rozprávajú až do noci.
Spať ide do svojej izby, kde strávil detstvo a mladosť, ale nezaspí hneď:
Zajtra treba ísť na polikliniku. Potom do práce. A večer
S touto myšlienkou na ďalší večer zaspí dlho po polnoci.
***
Na ďalší deň Tomáš ráno ide na polikliniku. Do obeda prechádza ordináciami. Po obede zajde do práce, práve je jeho zmena.
– Kam ideš? spýta sa otec.
– Otec, pamätáš si dávno, keď som bol ešte v štvrtom ročníku. Urobil si mi prívesok ako darček spolužiačke?
– Nepekná Zuzana Nováková? Pamätám si.
– Pamätáš, ešte si povedal: Vyrastieš, možno sa do nej zamiluješ.
– Aj to si pamätám.
– Otec, Zuzana je teraz chirurg. To ona mi robila operáciu. A ona stále nosí ten prívesok na krku.
– No to áno!
– Otec, tvoje slová sa splnili. Idem za ňou!
***
Dvadsaťsedem rokov nie je veľa na začiatok života s milovanou osobou.
