Dažďová vianočná búrka padá na Bratislavu bez ústupu, akoby nebesia chceli vypláchnuť každú uličku tohto mesta. Asfalt sa leskne pod lampovými svetlami a malé prúdy vody sa valia po kanáloch k dažďovým rúram, vnášajúc listy, odrezky cigaret a prach z predchádzajúcich dní. V mojom aute tiše pracuje kúrenie, ktoré ma obklopuje príjemným teplom. Jemná hudba z rádia ma izoluje od nepriazneho počasia, akoby som bol vo vlastnom bublinkovom svete.
Je bežné popoludnie v stredu a ja práve odchádzam z práce po stretnutí, ktoré dopadlo lepšie, než som očakával. V spolujazdnom sedadle leží zložka plná dokumentov a v hlave mi kiptá zoznam úloh. Všetko sa náhle zastaví, keď na rohu hlavnej ulice uvidím malú postavu schovanú pod dažďom.
Nemá viac ako osem rokov. Temné vlasy jej ležia lepkavé na tvári, bunda, ktorú má na sebe, je tak tenká, že vyzerá ako papier. V rukách chráni zvädnutú snáď kyticu kvetov, zabalenu do prehnanej priehľadnej plastovej fólie. Jej ľahké topánky sú úplne presočené.
Spomalím, nečakane zastavím pri chodníku a chvíľu ju pozorujem. Mohol som pokračovať ďalej, ako to robí mnoho ľudí, ale spôsob, akým si kvetiny drží k hrudi, akoby to bol jej jediný poklad, ma zadržal.
Vypnem motor a otvorím dvere. Okamžite ma zasiahne chladný vietor a neúnavné bubnovanie dažďa. Priblížim sa.
Pane! vykríči ponad hromovú búrku Nemáte chuť kyticu pre svoju manželku? Sú veľmi pekné dávam ich za hubu.
Jej hlas je slabý, no snaží sa znieť veselo.
Zodvihnem si bundu a navlečiem ju na jej drobné ramená. Je obrovská pre jeho malé telo, ale aspoň ho zahreje.
Ber poviem a podám jej aj svoj dáždnik Nechcete sa takto nachladnúť.
Pozrie ma očami, akoby som jej podal diamant.
Nie, pane moja mama hovorí, že si nemám brať veci od cudzincov.
Mama má pravdu odpoviem ale to nie je dar, je to len požičička, kým si zoberieš prácu.
Najprv váha, potom prijme dáždnik.
Koľko kytíc máte? spýtam sa.
Dvadsať zväzkov, pane. Po sto eur za kus ale dám ich za osmdesát, lebo sú trochu poškodené dažďom.
Vytiahnem peňaženku a podám jej tristošesťdesiat eur.
Zoberiem si ich všetky.
Otvorí ústa, akoby chcela niečo povedať, no slová zatichnú.
Všetky? Čo s nimi budete robiť?
Rozdať ich odpoviem ľuďom, ktorí prejdú po tejto ulici. Aby aj oni mali krajšie dni.
Na tvári sa objaví plachý úsmev.
Moja mama tomu neverí.
Kde je tvoja mama?
Doma stará sa o môjho bratčeka. Je chorý. Preto som šla von, aby sa mama nepremočila.
V bruchu mi zapichne uzol.
Zober si bundu a dáždnik. A teraz bež domov. Mama ťa určite čaká s obavami.
Obtiežne si objme peniaze, urobí pár krokov a ešte predtým, než zatáča do uličky, zakričí:
Ďakujem, pane! Nech vám Boh žehná!
Vidím ju odísť, chránenú už mojím červeným dáždnikom. Vrátil sa k autu, ktoré je premočené, no cíti zvláštny zmiešaný pocit smútok, nežnosť a slabú nádej.
Zapnem kúrenie. Vôňa kvetov naplní interiér, a keď začnem rozdávať lúčom neznámym ľuďom na ulici, uvedomím si, že niečo sa vo mne zmenilo, hoci presne neviem, čo to je.
