Ahoj, počúvaj, chcem ti rozprávať, čo sa mi stalo, lebo to znie ako nejaký film, ale je to moja realita. Keď som čakala na manžela po práci, Dobromila sedela pri kuchynskom stole a pomaly si vychutnávala čaj s tymiánom, dúfajúc, že sa čoskoro vráti. Zrazu som počula, ako sa ozvalo krúženie kľúča v zámku, vstala som a zadržala dverový prah. Dvere otvoril Ján vážny, tichý chlap, ktorý zvyčajne neverí, že niečo hovorí.
Ahoj, povedala som prvá, opäť meškáš, ja som už večerala a len na teba čakám
Ahoj, odvetil on. Mohol si ma aj nečakať, nie som hladný, a keď skončím, rýchlo si zbalím veci a odídem, povedal a neobúval si topánky. Vstúpil do izby, otvoril skriňu a chytil kufor.
Stála som v šoku a sledovala, ako do kufra hádže svoje najdôležitejšie veci.
Ján, vysvetli mi, čo sa deje? spýtala som sa.
Ty nechápeš? Ideš preč od mňa, povedal priamo, nepozerajúc sa mi do očí.
Kam? spýtala som sa.
K inej žene
Jasné, určite k nejakej mladšej, a ešte k sebe, čert a špina, je to asi štyridsať rokov, čo je na rozdiel, spomenula som s náznakom sarkazmu, keď som si konečne uvedomila, čo sa deje. Nič sa nebudem plakať, on neuvidí moje slzy, hovorila som si do uší, a nahlas som dodala: A už dlho s ňou?
Skoro rok, odpovedal Ján pokojne. Keď uvidel, že som prekvapená, doplnil: To sú tvoje problémy, ak si si nič nevšimla, tak som bol výborný v tajnostiach.
Ideš úplne alebo náhle som prestala dýchať.
Dobromila, nič nerozumieš? Počúvaj ma pozorne, povedal Ján. Odchádzam k nej, s ňou čoskoro bude dieťa. S tebou sme neuspeli, takže Katarína mi porodí syna. Dám ti mesiac na odchod z bytu. Kam a ako to je tvoja záležitosť. S Katarínou a synom budeme bývať v nájme, kým ona nájde svoj byt.
A Ján odišiel. Zostal som sama, steny sa zdali pritisnúť na mňa, v byte vládla smrť. Zapnula som televízor, aby aspoň niekto hovoril. S Jánom sme spolu bývali dvanásť rokov, a až po týždni som z toho vyšla, hoci to bolo ťažké.
Od rodičov, ktorí odišli skôr, som zdedila dom v dedinke. Ale bývať sama na vidieku som nečakala.
Nemôžem tam žiť, pomyslela som. Je to ďaleko od civilizácie, žiadne pohodlie, žiadna práca, v tridsiatke päť rokov nechcem bývať na dedine. Predám ho a použijem peniaze na malý byt v komunálke alebo internáte, a život sa postará.
A tak som doma predala dom hneď po príchode do dediny. Susedka Viera čakala na mňa.
Zlatko, dobre, že si prišla, už sme chceli ísť do mesta hľadať ťa, povedala.
Čo sa stalo? spýtala som sa.
Moji príbuzní zSeverného Slovenska chcú kúpiť tvoj dom. Potrebujú takýto chalúpku, ktorú môžu zriadiť a znovu postaviť. Chcú ho mať blízko nás, moja sestra s mužom
Bože môj, Viera, to som prišla predať, tak kúpte, len cenu dohodnime. Tu je moje číslo, povedala som a dala mu.
Do desiatich dní som mala peniaze síce len málo, ale stačilo na malý pokoj v internáte typu garsonka. Kuchyňa spoločná, v dvoch izbách žijú ďalší susedia, a ja som mala tú svoju. Myslím, že to bola naozaj komunálna garsonka.
Susedia vyzerali ticho a slušne. S nimi som sa stretávala zriedka, pretože som od rána do večera pracovala. V práci som sa zoznámila s kolegom Tomášom a čoskoro medzi nami niečo vzplanulo. Myslila som, že všetko ide dobre.
Tesne pred 8.marca, Deň žien, Tomáš mi povedal:
Potrebujem veľa premýšľať, nie som si istý svojimi pocitmi, poďme si dať pauzu.
Poďme si dať a radšej sa vyplať lesom, vrčala som na neho.
Počula som, že mi už tie šesťdesiatštyri rokov utečú a nemám čas na pauzy. Rozhodla som sa stres vyprášať jedlom. Otvorila som chladničku, našla som kus šunky, ale nevedela som ho nájsť. Zatriasla ma hnev.
Kto si vzal moju šunku? zakričala som po celej kuchyni.
Zlatko, vyhodila som ju pred dvoma dňami zelenala sa a čumela na mňa, tak som si pomyslela, že ju asi nebudete jesť, preč čo riskovať zdravie, povedala pokojne susedka Viera Ivanová.
Vy nepoznáte, že cudzie sa nehladí, nadávala som. Nie ste vy, kto rozhoduje, čo ja jem.
Rozletela som sa na Viu, hoci som už mala rozpadnutý manžel, stratený dom a kolegu, ktorý mi dal pauzu. Viera sa snažila zmierniť situáciu.
Vira Ivanová, neľúbte sa, zasadil starší sused Ivan Ilko, šesťdesiatročný, so šedými vlasmi a okuliarmi, vždy sediaci v rohu s novinou.
V Sofii sa hnev vyhýňa. Je rozčúlená, pretože niekto ju rozčúlil. Neberte si to za srdce, povedal pokojne.
A čo viete vy? spýtala som sa ho hneď.
Trochu viem, odpovedal.
Tak prečo žijete v tejto chudobnej garsonke? nešetrila som.
Po chvíli som si uvedomila, že som prehnala. Opravila som sa a išla k Viere poľutovať sa.
Prepáč, Vira Ivanová, neviem, čo ma napadlo. Len tak veľa vecí na mňa padlo a máš pravdu, Ivan Ilko má pravdu, povedala som.
Vira sa usmiala a objala ma:
Stáva sa, milá, rozumieme si. Sadni si k stolu, dáme si čaj s koláčikom a cukríkmi. Najprv sa ospravedlň u Ivana Ilka, on má zásluhy. On býval profesor na univerzite, mal veľký byt v centre Bratislavy a práce rád. Ale zamyslela sa. Jeho manželka ochorela na mozgový nádor, lekári nepodporovali operáciu, povedali, že je neskoro. Nakoniec našli kliniku v Izraeli, kde operácia prebehla, ale zlepšenie neprišlo. Manželka ešte chvíľu žila, potom zomrela. Ivan opustil prácu, staral sa o ňu, po jej odchode predal byt, splatil dlhy a skončil v našej garsonke.
Cítila som slzy, ale poďakovala som im.
Ďakujem, že ste mi to povedali. Zajtra sa určite ospravedlním, povedala som.
Nasledujúci deň po práci som opatrne zaklepala na dvere Ivana Ilka s darčekom v ruke. Otvoril.
Dobrý večer, Ivane Ilko, podala som mu darček, prosím, prijmite ho a odpustite mi, prosím Boha, nezaslúžene som vás včera urazila. Mali ste pravdu.
Rozprávala som mu svoje ospravedlnenie, on ma počúval bez prerušení. Keď som skončila, povedal:
Aká príjemná prekvapka. Darček a ospravedlnenie prijmem, ak osláviš moje narodeniny dnes mám narodeniny.
Gratulujem, a darček má presne načas, odpovedala som nadšená. Čím vám môžem pomôcť?
Spolu s Viér a Ivanom sme preložili stôl. Keď sme stolovali, otvorila som sa a povedala im o svojom živote ako som ako naivná študentka zvysokej školy uverila ženatému mužovi, otehotnela, on ma odviezol do nemocnice a zaplatil všetko. Neskôr sme sa rozišli, nevedela som mať deti a možno preto ma opustil.
Keď sme už stôl mali pripravený, zaklopali na dvere. Otvorila som a pred dverami stál muž, asi štyridsaťročný, vysoký, s milým úsmevom.
Dobrý deň, som syn Viera, Roman, predstavil sa.
Dobrý deň, som Sofía, bývam tu. Vstúpte, povedala som.
Rozhovor pri stole ožil, žiadali sme Ivana zdravia a blahobytu. Roman bol zábavný a vedel veľa príbehov. Kedysi bol geológ, teraz je diaľkový šofér, takže príbehov mu nikdy nechýba.
Cítila som sa, akoby som včera nepoznala týchto ľudí, a dnes sme sa smiali ako rodina.
Po niekoľkých hodinách sa Ivan a Vira vrátili do svojich izieb. Roman povedal:
Poďme sa prejsť, rozprávaš mi o sebe. Ja som tu len príležitostný hosť, nikdy som tu dlho nezostal. Mám byt v meste, často jazdim, a moja mama nechce z tohto miesta odísť. Tajne mi povedala, že je zamilovaná do Ivana a on tiež, aspoň tak sa zdá, smial sa Roman. A ja dlho nebol doma, takže som sa ešte nezhodol o manželke. Keď som bol geológ, tak som mal manželku, ale počas mojej neprítomnosti niekto iný obsadil moje miesto.
Mesto už prešlo zimou, všade biely sneh a ticho. S Romanom sme sa rozprávali hodiny, nebolo chladno, potom sme sa rozlúčili.
O tri dni neskôr Roman odjel na dlhý výlet.
Na dlho? spýtala som sa.
Nie, týždeň, potom sa vrátim. Počkáš na mňa?
Samozrejme, budem čakať, odpovedala som.
A tak sa náš vzťah pomaly rozkúzlil, premenil sa na pravú lásku. Vydali sme sa, presťahovali sme sa spolu a po roku sa narodil náš malý Arpád. Keď Roman odchádza na dlhú jazdu, ja a Arpád sa na chvíľu vraciame do komunity v garsonke.
Tie dni očakávania letia rýchlo. Viera a Ivan nám pomáhajú a milujú nášho vnuka. Najlepšiu opatrovateľku pre Arpáda sme si už nebudeme hľadať máme ich tu.
