Telefón prebudil Valériu o piatej ráno. Volali z neznámeho čísla.
Áno, odpovedala suchým hlasom.
Valíčko? ozval sa hlas plný radosti. Si to ty?
Áno, vyslovila Valéria bez náznaku prekvapenia.
Som ja, pokračovala žena šťastne. Rozpoznala si ma?
Rozpoznala som vás, odpovedala Valéria zdvorilo, len aby neodradila, hoci netušila, kto volá.
A ja som si istá, že ma okamžite spoznáte, radostne pridala. Aké šťastie, že som ťa chytila. Môžeš teraz hovoriť?
Môžem.
Výborne. S mužom, deťmi a ja sme už na nádraží. Vystúpili sme z vlaku pred hodinou. Počuješ ma dobre?
Dobre.
Tvoj hlas je trochu tichý. Si v poriadku, Valíčko?
Všetko v poriadku.
Veľmi sa teším. Spočiatku sme chceli zostať v hoteli, mysleli sme, že tu nemáme blízkych. Potom sme si spomenuli na teba. Rozumieš?
Rozumiem.
To je super, že sme si spomenuli na teba. Nemôžeš si ani predstaviť, ako sme sa potešili hlavne deti.
Predstavujem si.
Môj manžel hneď povedal: Zavolaj Martine. Ona ťa nesklame.
Správne povedal. Nesklamem ťa.
Takže nám dovolíš u teba prespať? Správne som pochopila?
Áno, povolím.
Budeme tu len pár týždňov, pokračovala žena so žiarivým úsmevom. Prejdem mesto, potom poďme späť domov. V domu je plno povinností, a ako sa hovorí, na hosťoch je fajn, ale doma je najlepšie. Súhlasíš?
Súhlasím.
My sme to mysleli rovnako. Najmä môj muž. Hneď povedal, že nemôže byť, aby Valíčko nás neprivítala. Napokon sme rodina. Aj keď sme sa rozišli už desať rokov, sme predkovia. Správne?
Áno.
Žiješ teraz sama?
Áno, sama.
V trojizbovom byte?
Áno.
Takže prichádzame k tebe?
Jazdite.
Budeme tam za hodinu. Ešte bývaš na tom mieste?
Ešte áno.
Tak počkajte. O chvíľu budeme.
Čakám, odsekla Valéria.
Martina zhasla telefón, položila ho na nočný stolík, otočila sa, zakryla si hlavu dekou a upadla do spánku, bez toho, aby si uvedomila, s kým práve hovorila.
O hodinu neskôr zazvonili prsty na dvere. Martina pozrela na hodiny, zatvorila oči a otočila sa. Telefón znova zazvonil. Valéria ešte spala.
Po chvíli začuli údery na dvere. Valéria zostala lhostajná. Nakoniec telefón opäť zazvonil.
Áno, povedala Martina, neotvárajúc oči.
Valíčko? zvolala šťastne a rovnaká žena.
Áno.
To sme my. Prichádzame. Zvoníme a klepáme, ale dvere nechceš otvoriť.
Zvoníte?
Áno.
Prečo ťa nepočujem?
Neviem.
Zavolaj ešte raz.
V byte zazvonil telefón.
Zvoníme, povedala žena.
Nie, odsekla Valéria, nepočujem ťa. Teraz klepni.
Dvere sa preškrípali.
Klepáme, ozvala sa žena.
Nie, odpovedala Martina, nepočujem.
Zdá sa, že som zmätená, priznala žena.
Čo? spýtala sa Valéria.
Kde si práve, Valíčko?
Čo tým myslíš? Doma.
Kde doma?
V Banskej Bystrici, vyhrkla Martina, čo ju napadlo. Kde by som inak bola?
V Banskej Bystrici? Prečo nie v Bratislave?
Predevčer som sa pred deviatimi rokmi presťahovala, hneď po rozvode.
Prečo?
Prečo rozvod?
Prečo presťahovanie?
V Bratislave ma už nebavilo, mali sme príliš mnoho nepríjemných spomienok.
V Banskej Bystrici je lepšie?
Samozrejme. Oveľa lepšie.
Čo je tam lepšie?
Všetko. Všetko, čo robím, už nemá trpké spomienky. A čo teraz poviem? Príďte a presvedčte sa sami. Koľko vás je?
Štyria. Ja, môj manžel Ján a dvaja chlapci Peter a Marek. Marek sa už tretí rok snaží dostať na univerzitu.
Tak príďte všetci štyria. My tu máme skvelú univerzitu.
Kedy máme prísť?
Hneď teraz.
Teraz nevyjde. Mám veľa vecí v Bratislave. Marek chce študovať práve v Bratislave. My sme sem prišli, aby sme si našli prácu. Plánovali sme u teba bývať rok. Ale pozri, ako to dopadlo.
Takže dnes neprídete?
Nie.
Škoda. Už som sa na to pripravila.
Aj nám je ľúto. Nemôžeš si predstaviť.
Môžem si predstaviť.
Nie. Nemôžeš si predstaviť, keď premýšľam o tom, čo nás čaká, nechce sa mi žiť.
Martina si uvedomila, že je čas rozhovor ukončiť.
Dobre, povedala, ak to teraz nejde, príďte, keď budete môcť. Vždy ma poteší vás vidieť. A keď sa usadíte v Bratislave, daj mi hneď svoju adresu. Navštívim ťa u vás na pár týždňov. Potom uvidíme. Nakoniec, v Bratislave už nikoho nemám okrem teba. Dohodnuté? Pošleš mi svoju adresu?
Odpoveď už nezachytil, spojenie sa náhle prerušilo.
