**Dnešný záznam**
Zasúval som sa na gauč, ramená stlačené k bruchu, a cítil som, ako mi každá štrbina bolela. Nespútaná bolesť, krvácanie, sanitka, nemocnica ten istý oživý kolotoč, ktorý sa vracia po každom neúspešnom pokuse. Bolo to potrat, nepochybný fakt. Tretí potrat za posledné dva roky, predtým zase “zmrznuté” tehotenstvo a predtým abort. Ten abort ma stále prenasleduje, pričom mi pripomína, že by som mohla byť matkou.
Vytiahol som telefón a vytočil číslo záchranky. O šesťdesiat minút som čakal, kým ma naložili do sanitky, a zároveň som zatelefonoval Andrejovi, aby som ho varoval, že večeru dnes nebudem mať.
Zase? spýtal sa, a ja som už nemal silu odpovedať. Slzy sa mi valili po lícach slzy úzkosti a sklamania v sebe samom. Koľkokrát sa to ešte musí opakovať? Či už poznám dôvod týchto neustálych zlyhaní? Keby som vtedy nezavítala k pochybnej operácii, možno by sme s Andrejom už mali päťročné dieťa. Namiesto toho sme zostali bez neho a pravdepodobne ho nikdy nebudeme mať.
Ako to bolí! zakričala som, a lekár len nastavil infúziu a pohľadom na mňa prepásol rovnosť. Dva dni v nemocnici sa pretiahli ako večnosť. Potom sme odišli, Andrej s kyticou ruží, všetko podľa predpísaného scenára.
Vyzeráš bledá, povedal, a ja som sa len slabým úsmevom odvetila. Nemala som žiadny dôvod na radosť nemohla som svojmu manželovi darovať dieťa, to bolo jasné.
Na ceste domov, sedela som vedľa neho, a držala som v ruke krásny kvet z ruží. Otočila som sa k Andrejovi a povedala:
Už viac nechcem snažiť. Nedokážem ti dať dieťa.
Nehovaj tak, ešte to príde, snažil sa ma povzbudiť, ale ja som sa iba úsmejom zakryla.
Veríš tomu? spýtal sa. Päť rokov pod vodou. Mám takmer tridsať, ty skoro tridsaťpäť. Stačilo, už som si zahrala na budúcu matku. Lekári hovoria, že šance nie sú, možno je čas ich vypočúvať.
A kde je tvoj profesor? spýtala som sa napätým hlasom. Už dávno nie je nažive, a tie predpisy, ktoré mám dodržiavať, zmizli s ním! Stačilo, Andrej, koniec. Nechcem ťa trápiť, nechcem trápiť seba.
Čo tým chceš povedať? spýtal sa, zahmlený.
Zhlboka som sa nadýchla a odvrátila tvár.
Rozídime sa. Nájdeš si ženu, ktorá ti dá dieťa, a ty budeš šťastný. Ja si to nezaslúžim. Som prázdna, v mojom vnútri nie je život, som len nič.
Slzy mi prerážali hrdlo, keď som to hovorila. Andrej vzal moju ruku a priložil ju k perám:
Nehovor také bláznivé. Prekonáme to. Ľudia žijú aj bez detí, aj my to zvládneme. Šťastie nie je v deťoch.
A v ich množstve, zakričala som cez slzy, stačilo, Andrej. Nechajme si od seba navzájom šťastie.
Ani na mňa to neodňal, prerušil ma.
V tom momente som videla, aký je Andrej oddaný svojej žene, aký je trpezlivý a ochotný znášať moje výkyvy len preto, aby som bola pri ňom. Bojoval za mňa roky, prekonával prekážky, a keď som sa stala jeho manželkou, rozhodol, že už nič viac nepotrebuje. Len malý kúsok šťastia dieťa čo mu však osud stále odmietal.
Andreja som poznala celú moju minulosť: vedel, že pred ním som bola vydatá so starším mužom, ktorý ma prinútili zosledovať, a že som urobila neúspešný abort. To všetko viedlo k súčasnej situácii a nemožno to zmeniť. S otcom som strihala všetky väzby, už som ho nepoznala a takmer nič nevedela o svojej mladšej sestre.
Mladšia sestra, Miroslava, mala dvadsať dva rokov, bola krásna a chytrá, rovnako ako ja, len že sa viac podriadiť otcovmu vôli. Otec si svoje dcéry vychovával sám, bývalé manželky nemali prístup k výchove, pretože tyran tak rozhodol. Ovládal ich ako svoj biznis ťahal za šnúry, robil rozhodnutia a nariaďoval, čo majú robiť.
Ušla som od neho vo svojich dvadsať štyroch rokoch, potom som stretla Andreja a úplne prerazila všetky kontakty s otcom. Odvtedy mi zakazoval stretávať sa s Miro, a keď sa jedného dňa na prahu nášho domu objavila, zaskočila som.
Čo sa stalo? spýtala som sa, pričom som si ne všimla, že má vyčnievajúci brušný košík.
Ušla som od otca, vykríkla Miroslava a vrhla sa do mojich náručí. Iba týždeň po návrate z nemocnice som sa trochu upokojila, a potom prišiel ďalší šok.
Čo chcel urobiť? spýtala som sa.
Chcel chcel, aby som urobila abort.
Bože môj, si tehotná! vykríkla som, obzerajúc sestru a pohlcujúc. A od koho?
To nie je dôležité, Irka. Je to láska. On je ženatý, nechce dieťa. Otec povedal, že buď urobím abort, alebo ma násilne vezme k lekárovi.
Plakala som s ňou. Miroslava bola krehká, bezbranná, rovnako milá. Nevideli sme sa viac ako päť rokov a z rozstrapateného kačiatka sa stala pravá labuť. No ešte stále bola prichytená k otcovi, a ja som bola presvedčená, že čoskoro sa vráti domov a to by sme nemali dovoliť.
Andrej prijal príchod sestry pokojne. Vždy som mu zverila svoje rozhodnutia a on ich nikdy neodmietol. Miloval ma tak veľmi, že mi nedovolil nič proti mne.
O týždeň neskôr Miroslava oznámila, že už viac nestráca čas a nevydrží trpieť otca.
Nič ti nedovolím odísť! kričala som, chytili sme sa za ruky. Chceš, aby ti urobil ešte horšie? Myslíš na seba, alebo na dieťa?
Už je neskoro na abort, neodcudzí ma otec, povedala rozhodne. Žiadny lekár by ma nepustil v 21. týždni.
Avšak umelé pôrodné metódy môžu spôsobiť škodu! oponovala som. Nezistíš nič. Pridajú ti do čaju nejakú otravu a začneš pracovať. Vieš, ako to je? Nie, nevieš! A ja viem!
Plačom som prinútila Miroslavu veriť, že je v práve. Sestra odišla, ale stále sa vracala k otcovi a pociťovala vinu.
Miroslava porodila v júli a chystala sa okamžite odísť domov s novorodeným. Chytila som dieťa a prilezla som ho k sebe:
Nenechám ťa odnáhať syna tomuto zlomcovi! Ak chceš, odíď, neodovzdám mu Sergeja.
Miroslava otriasa ramenami:
Nechcelo sa to otcovi, aby som sa vrátila s dieťaťom. Pre neho som len odrezaná kusok, vezmi si túto plačúcu starú nešťastnú včelku.
Vedela som, že je to po-pôrodná depresia. Po mesiaci, možno viac, sa vráti, ale ja som si zvykla mať v rukách ten krikajúci bábätko, cítiť jeho vôňu, počúvať jeho vzdychy.
Rozumieš, že ho odnesie, varoval ma Andrej. Skôr alebo neskôr sa Miroslava vráti.
Rozumiem, odpovedala som, a vo vnútri ma roztrhávala bolesť. Dokumenty hovorili, že tromesačný Sergej nie je mojím, a neexistovalo žiadne záruky, že sa k nemu objaví otec.
A tak sa to stalo. Otec volal, krčal sa na slúchadle a vyhrážal sa, že mi odpojí hlavu i manželovi, ak mu nedá svojho vnuka. Bolo mi zimno od vnútra a čakala som na príchod otca každý deň. Túžila som ujsť so synom, ujsť preč, kdekoľvek by sa oči pozreli. Keby nebol Andrej, ktorý ma chránil a bol ochotný obetovať sa, určite by som odišla.
Náhoda zasiahla inak. Miroslava a otec v aute mali haváriu a zahynuli na mieste. Sergej zostal so mnou a ja som podala žiadosť o opatrovníctvo. Nikto viac o neho nepožadoval, a tak som dostala šancu mať vlastné dieťa. Andrej to pochopil, neodporúčil a vedel, že nemáme inú možnosť.
Papierova byrokracia trvala dlho musela som ísť do mnohých úradov, aby som získala všetky povolenia. Túžila som po sestere, bolo mi ľúto aj otca, ale aspoň som mala dieťa, ktoré som mohla nazvať svojím. Bolo muži tak podobné, že som ho spájali v mysli s Miroslavou.
Zabudla som na pravidelné kontroly u gynekologického lekára. Keď som prišla, povedala:
Máte nejaké oneskorenie?
Áno, ale nevedela som, čo to spôsobilo. Stres, rozumiete.
Aký stres! zareagovala. Urobila si test?
Zamietla som.
Ide na ultrazvuk! prikázala.
A to bol ten okamih tehotenstvo, ktoré som očakávala celé roky, bolo potvrdené. Už viac než dvanásť týždňov.
Po prvýkrát máš dieťa v takom vážnom štádiu, povedala lekárka, to je dobré znamenie. Odpočívaj.
Čože! Mám dieťa v rukách.
Máš dieťa vo vnútri! Máš manžela, nech sa o jedného stará, kým snášaš ďalšieho. Pozri sa na obrazovku zdravé bábätko, ktoré si zaslúži život.
Súhlasila som. Dva mesiace po tom som opustila nemocnicu so zachovaným tehotenstvom a s presvedčením, že všetko bude v poriadku. Pred vchodom ma čakal Andrej s kyticou a teraz aj s kočíkmi. V jednom sedel Sergej, ktorý radostne kríkotal, keď ma uvidel. Usmiala som sa, pohladila som svoj bruš, objala som manžela a potom syna. Vnútri sa hýbala malá dcéra, ktorá mala prísť na svet o niekoľko mesiacov. Posledná šanca, šťastná šanca, splnenie sna a nádej na lepšiu budúcnosť.
