Sedel pod tienistým stromom, akoby tak robili unavené alebo blúdiace psy, no nie na lavičke, ale priamo na kamennej stánke autobusovej linky. Sadol si ako človek pokojne, sebaisto, pozorne. V zimnom slnečnom svitu zúžil oči na cestu, občas zdvihol hlavu a prehľadával okoloidúcich, akoby niekoho hľadel. Nepreháňal sa, nevrčal, nehľadal kontakt len čakal. To bolo prekvapivé, takmer ľudské.
Mami, poď! uchopil som jej kabátik. Šteniatko!
Bolo malé, kostnaté, veľkonočné uši, trochu nešikovné a nezvyčajne nesúdržné, akoby dospievajúci chlapec, čo ešte nedokázal ovládať svoje dlhé končatiny. Najviac ma však zachytili oči unavené, no nevyčerpane. V nich bola niečo hlboké, čo slová nedokázali vystihnúť, ale človek to okamžite pocíti.
Mária ho jedným pohľadom prezrela a únavou si povzdechla:
Nefaj, nechoď k nemu. Pravdepodobne má blchy. Nemá očkovanie. Do autobusu ho nedáme. Ak odídeme, odíde aj on.
Keď prišiel prvý autobus, potom druhý, on však stále sedel. Presúval sa z jednej labky na druhú, občas sa rozohliadel, ale nepohnul sa. Vyzeralo to, akoby len čakal. Ako keby vyberal niekoho z prechádzkajúcich. A keď sa na mňa pozeral, zdalo sa, že počuje: Prídete pre mňa, však?
Mami, prosím nevedel som už dospelým tónom prosbiť. Len som sa pozeral so slzavýma očami, s tlčúcim srdcom. Bude mrznúť
Mária si odkrútila pery, pozrela hore k šedomu nebi a potom späť na šteniatko. Pomaly vydýchla:
Ak ho do večera nikto nevezme, vezmem ho domov. Ale pamätaj, to je tvoja zodpovednosť. Ak sa otec naštve, budeš mu musieť vysvetliť.
prikývla som, akoby to mala vplyv na niečí život. Vrátil som sa k stánke, zložil si šál a zabalil som sa do neho ako do prikrývky. Šteniatko sa nepohlo, len tiše vzdychalo a svoj nos skryl pod môj kabát.
Doma som jedol v tichu, rýchlo, tak hladno, že to bol bolesť. Nie s radosťou s zoufalstvom. Každý kúsok, každá drobka akoby posledná šanca.
Zasypal som sa na starú kabátku, unavený. Ako keby už nebolo treba ďalej bojovať, ujsť alebo dúfať. Len spočinúť.
Ako ho pomenujeme? spýtala sa mama, keď odkladala prázdny tanier.
Zamyslel som sa a hneď ma napadlo:
Dnes je 12. apríl.
A?
Blesk odpovedal som.
Mária zdvihla obočie prekvapená:
Na počesť blesku?
Práve kvôli nemu. Blesk je môj prvý hrdina. Skutočný hrdina.
Mária sa usmiala, no meno zostalo. Blesk zostal Bleskom.
Na začiatku to nebolo ľahké. Mačka zo dverí vyletela a zakopla sa do skrine. Stará mama ihneď vyhlásila, že v dome je psí pach. Otec, ktorý bol práve na služobnej ceste, na telefóne kvílil, že má alergiu, a všetci sme sa zdali šialení. Počúval som všetko, prikýval som a nezdal som sa vzdať.
Blesk sa správal takmer dokonale. Skoro nevrčal, nevyžadoval pozornosť, nežral topánky. Len bol pri mne. Stále. Pokojne. Akoby mu stačilo vedieť, že sme tu.
Rástol. Uši mu rástli, nohy sa predlžovali, telo sa stal štrbineným, no zároveň dojímavým. Keď som sa vracal zo školy, vždy čakal ma pri dverách neštekal, nehltal, len mi hľadel do očí, akoby sa pýtal: Ako ti šla škola?
Presne cítil moju náladu. Keď som bol chorý, ležal pri mne a nepohnul sa. Keď som plakal pre starosti, priniesol mi loptičku. Ako keby povedal: Nehraj sa, hraj sa so mnou. Keď som sa pohádal s niekým, posadil sa ku mne a prikryl ma hlavou. Vždy bol tu.
Zima bola naozaj zima. Veľké snehové búrky, tvrdý mráz, rieka Dunaj za školou bola pokrytá silnou vrstvou ľadu všetci na ňom korčuli: deti i dospelí. S Bleskom sme takmer každý deň išli na ľad. Hádzal som mu snehové guľky, on ich chytil, bežal a šmykol sa po ľade. Bolo to skvelé.
Jedného dňa som išiel sám. Moja kamarátka bola chorá, mama sa vrátila neskoro z práce. Sneh padal v hustých vločkách, okolo mňa len biely pokoj. Iba moje kroky chropotali po tvrdom snehu.
Blesk bežal predom, zmizol medzi kríky. Prišiel som bližšie k rieke. Ľad bol hladký, krásny, mierne prasknutý no zdalo sa pevný.
Krok som urobil. Ešte jeden. A potom prask.
Nemohol som ani zakričať.
Všetko sa rozpadlo pod mojimi nohami. Voda zaplavila. Ľad sa rozdrvý. Chlad prenikol až do hrudníka. Panika. Ruky mi klesli, nedokázal som sa chytiť. Ľad padal. Všetko v mne kričalo. Nevedel som, čo robiť, kde je únik.
Zrazu úder.
Po kabáte som bol ťahaný.
Obrátil som hlavu. Blesk.
Kĺzla sa ku mne, zakúsil sa zubami do švu svojho kabátka, celou silou ťahal. Aj on sám kĺzal, ale neodstúpil. Ťahal, trhal, vrčal, ale nezanechal ma.
Ako sme sa dostali von nepamätám si. Vidím len ľad pod sebou, krvavé lakte, trasúce sa telo a Bleska vedľa seba. Vlhkého, trasúceho, celým telom ma objal.
Ležal na mne. Akoby sa bál, že ma stratí.
Potom prišla záchranka, mama, lekári. Vzali ma do nemocnice, Bleska do veterinára. Mne ľahké omrzliny, on zápal, rany, vyčerpanie.
Zachránili nás.
O týždeň neskôr som sa vrátil domov. Blesk ma privítal pri dverách, prišiel ticho, dýchal nosom k bruchu a uložil sa ku mne. Bez slov. Všetko bolo jasné.
Odvtedy nie je len pes. Je mojím vesmírom. Mojím Bleskom.
Uplynul rok. Nasťahovali sme sa do nového bytu. Nové dvere, na ktorých visí tabuľa: Pozor, hrdina vo vnútri.
Nuž už viac nechodíme k rieke. Ani v zime, ani v lete. Keď vyrazím, on stojí predom. Pozerá sa mi do očí. Nie hnevom, ale rozhodnosťou.
Občas si sadne na balkón a pozerá na oblohu. Dlhé hodiny. Ako keby hľadal niečo.
Zase počítáš hviezdy, Blesk? smejem sa.
Neodpovedá. Iba si hlavu prikloní na moju.
A potom je teplo.
Veľmi teplo.
Navždy.
