Mami, koľko ešte môžem? Máš mi povedať, že celý život budem len spomienkou? odpovedala posmešne pätnásťročná Viera.
Nie celý život, len pokiaľ nás ešte žije babka. Keď vyjde na ulicu, stratí sa a
zomrie pri plotku a my budeme žiť s ťaživou vinu Mami, čo keby som ju nechala? opäť z výzvou sa spýtala Viera.
Čo tým necháš? nedalo sa jej mame porozumieť.
Nech ide a stratí sa. Hovorila si, že ti ledo po krku od neho, keď sa s ňou musím vyrovnávať.
Ako môžeš? Ona je moja svokra, nie krvná príbuzná, ale pre teba je to skutočná stará mama.
Stará? Viera zamrzla oči, ako keď sa začína hnevať. Kde bola, keď jej syn nás opustil? Keď odmietala sedieť so mnou? So svojou pravou vnučkou? Nedala ti líčko, keď si lovila každú brigádu, aby si zarobila pár eur Obviňovala ťa, že muž odišiel
Prestaň okamžite! vybuchla mama. Zbytočne som ti to všetko rozprávala. Mama si povzdychla. Zle som ťa vychovala, keď v tebe nie je žiadna ľútosť proti blízkym, proti rodine. Bojím sa. Keď zestarním, budeš ku mne takto? Čo s tebou? Vždy si bola dobrá dievčina. Neprehliadla si opustené mačiatko ani šteniatko, nosila ich domov. A babka nie je šteniatko mama vyčerpane pokrčila ramenami. Je už potrestaná. Tvoj otec nielen nás, ale aj ju opustil.
Mami, choď do práce, meškáš. Sľúbim, že zamknem dvere. Viera sa hanbivo pozrela na mamu.
Dobre, lebo inak povedieme si zbytočné slová ale mama sa nepohnula.
Mami, prepáč, ale pohľad na teba bolí. Koža a kosti. Máš len štyridsať, a kráčaš ohnutá ako stará, sotva nohy hýbeš. Vždy unavená. Prečo na mňa tak pozeráš? Kto ti povie pravdu, ak nie nepodarená dcéra? Viera znovu zvýšila hlas, ani si to nevedomila.
Ďakujem. Dbaj, aby nešľahla plyn a neotvorila vodu v kúpeľni.
Práve o tom, sedíme s ňou ako viazaní. Žiadny život. Mami, poďme ju dať do domova pre seniorov. Tam bude pod stálym dohľadom. Nechápe nič
Znovu? prerušiť Vieru mama.
Všetci budú lepšie, hlavne ona, pokračovala Viera, nepozorujúc rastúci podráždenie matky.
Nepočujem už ďalej. Nemám ju nikam odovzdať. Koľko jej zostalo? Nech ostane doma
Prežijeme to spolu. Choď do práce. Ja nikam nejdem, dvere zamknem, sľubujem, Viera opäť povedala zlým tónom.
Prepáč. Útočila som na teba Všetci sa prechádzajú, a ty staráš o babku.
Rozprávali sa, nevenujúc pozornosť otvoreným dverám babkinho izby. Ona všetko počula, no sotva rozumela a za okamih zabudla.
Mama odišla do práce, Viera vstúpila do svojej bývalej izby, kde teraz bývala babka Jana.
Ba, chceš niečo? spýtala sa.
Babka nepodala žiadnu tvár.
Poďme, dám ti cukrík, Viera pomohla babke vstúpiť a viedla ju do kuchyne.
A ty si kto? babka zívala prázdnym pohľadom.
Vypij čaj, Viera povzdychla a položila pred babku cukrík.
Babka milovala sladkosti. S mamou schovávali cukríky, doviedli len jeden k čaju. Viera sledovala, ako babka rozbalila žiarivý obal. Cez riedko šedivé vlasy presvietala bledá koža hlavy. Viera sa odvrátila.
Kedysi si babka farbila a uhladila vlasy, vliekla ich do bohatého účesu. Jasne červeným rúžom farbila pery, obrysovala obočie oblúkom. Viera si pamätala sladkú vôňu jej parfému. Muži sa na babku pozerali, kým nestratila rozum.
Viera nevedela, čo cíti k babke: súcit, ľútosť, nepriateľstvo? Krátke zaklopanie na dvere prerušilo jej úvahy.
Asi mama niečo zabudla, Viera išla otvárať.
V dverách však stál jej spolužiak Šimon. Mama nepovoľovala ich priateľstvo, preto sa snažil prichádzať, keď bola preč.
Ahoj. Prečo tak skoro? Mama práve odišla, šepkala Viera.
Viem. Nezaregistrovala ma.
Míla! ozval sa hlas babky z kuchyne.
Kto je Míla? spýtal sa Šimon.
To je to, čo mama volá a považuje za svoju dcéru. Teraz ju odvediem do izby. Choď do kúpeľa a buď ticho. Dnes má osvieženie, Viera strčila Šimona k dverám kúpeľne.
Nie je tam nikto. Viera vstúpila späť do kuchyne a uvidela prázdny šálok a obal na stole.
Chcem čaj, povedala babka.
Ale Viera pochopila zmarľosť svojich slov.
Babka rýchlo zabúdala na čokoľvek, čo sa práve stalo, no dobre si pamätala vzdialené spomienky. Často zamieňala všetko, nepoznávala ich s mamou. Občas mali momenty jasnosti, hoci krátke a zriedkavé.
Viera nevedela, či babka práve číha na ďalší cukrík alebo skutočne zabudla, že práve pila čaj. Kto vie? Viera povzdychla, položila pred ňu šálku čaju a na stôl ďalší cukrík.
Babka dlhšie rozbalovala svoje neposlušné prsty. Keď šálka vyprázdnila, Viera ju nesla späť do postele a uložila.
Teraz spi, povedala a zamkla dvere.
Z kúpeľa už vychádzal Šimon.
Môžem vyjsť?
Áno, choď do kuchyne. Viera pohľadom skontrolovala zamknuté dvere a išla za Šimonom.
Sedeli na kuchyni hlavami blízko, počúvali hudbu v telefóne každý s jedným slúchadlom v ušiach. Viera zakryla oči, kývala hlavou v rytme. Nezbadala, ako v predsieň prebehla babka
Keď Viera vstúpila do predsiene, aby Šimona sprevádzala, uvidela otvorené dvere. Rýchlo bežala do izby, ale babky tam nebolo.
Dvere nezamkla som ich. Odišla. Mama si pomyslí, že som to urobila úmyselne, sotva neplačúc, zakričala Viera.
Prečo si to myslí? spýtal sa Šimon.
Nechápeš. Dnes som práve povedala, že by mala ísť, stratiť sa. Mama si myslí, že som dvere nechala odomknuté na úmysel.
Dobre, obleč sa, poďme hľadať. Nemôže ísť ďaleko, povedal Šimon.
Viera sa pozrela na vešiak babkina roztrhaná bunda bola na mieste. Topánky tiež.
Ide v župánkach a pyžame? Viera zmätene hľadela na Šimona.
Možno je u susedov, vyšla po schodoch a nepoznala svoj byt Ja som v dvor, ty choď po bytoch, povedal Šimon a bežal dolu po schodoch.
Na poschodiach nikto neotvoril dvere. Viera už nešírila po susedoch, vybehla na ulicu. Šimon bežal po dvore, šikoval pod kríky, pod detskú šmyku na ihrisku
Nie je nikde. Poďme do susedných dvorov. Ty beži vpravo, ja vľavo. Kto nájde prvý, volá druhého. Stretneme sa tu, rozkázal Šimon a utekal.
Viera zbehla až na autobusovú zastávku. Babičky nikde. Koľko času uplynulo? Pol hodiny? Štyri desiatky minút? Kam môže ísť v župánkach a pyžame?
Musíme volať políciu, povedala.
Počkaj. Spomeň si, kde najčastejšie rozprávala, kde rada chodila? opýtal sa Šimon, pretlačujúc sa.
Viera premýšľala, ale nič si nepamätala. Zdvihla ramenami.
Dobre, rozšírime obvod hľadania. Ty beži smerom k škole, ja idem tam, namávol rukou opačným smerom.
Ulice osvetľovali nie všetky pouličné lampy. Tmavé, neosvetlené úseky Viera prechádzala čo najrýchlejšie. Mala pocit, že sa niekde za kríkmi skrýva niekto. Keď sa priblížila k škole, spomenula si na babkin príbeh. Raz zabudla zošit v triede a vrátila sa po ňom, ale strážnik zamkol vchodové dvere. Babka vyskočila z okna v prízemí a takmer si zlomila nohu.
Aj keď nebývala v tej škole, vždy pri prechode ju rozprávala. Viera zatlačila bránu na ohrade nezamknutá. Škola bola typická, v tvare písmena P. Obchádzala jedno krídlo a uvidela skupinu chlapcov. Smiali sa na niečom. Babka! pochopila Viera a rozbehol sa k nim.
Babka stála uprostred dvora v šedo-modrom župane. Jeden z chlapcov podal jej prázdny obal. Keď sa babka natiahla k nemu, mysliac si, že je to cukrík, chlapec odtrhol ruku a ostatní sa zasmiali.
Nechápe, že nič nerozumie. Z akej psychickej inštitúcie ušla? Chceš cukrík? znova podal chlapec obal.
Odpáľte sa od nej! zakričala Viera.
Chlapci sa na ňu pozreli.
Pozri, ďalší!
Kto si? Vnuk?
Vyšli ste s babkou z psychiatrickej? Chcete cukrík?
A vnuk nič. Chceš cukrík? chlapec s obalom šiel k Viere.
Ostatní ho nasledovali.
Viera ustúpila. Chlapci stáli ako múr na ňu, blokovali babku. Už sa ne smiali, len tvárili drzým úškľabkom, cítiac jej strach a svoju silu. Viera sa oprela o reťazové ploty. Brány zostali otvorené. Ako na povel chlapci vrhli sa na ňu.
Viera mávla rukami v vzduchu, snažiac sa ich odvrátiť, ale boli traja. Jeden ju chytil za ruky, ďalší ju zatlačil k plotu nehybne. Prehrabovali ju, rozhodujúc, kto bude prvý
Ahoj, všetci odíďte od nej! kričal Šimon hneď vedľa.
Dvoch chlapcov odsunuli, ale tretí ju ešte držal. Bojovali so Šimonom. Viera kopla chlapca, ktorý ju držal. Ten zavrčal a pustil ju. Na podlahe našla kus dosky, zdvihla ho, bežala k tým, čo sa bijú, a chcela úder dať jednému, no výška jej nedovolila úder dopadol na chrbát.
Chlapec sa vzbúril a vrhol sa na Viera. Bežala k bránam ohrady.
Dievča, sem buďte! Zavolali sme políciu Viera uvidela muža a ženu za ohradou. Tieto drby, život im chýba
Spomenutie polície prinútilo chlapcov ujsť. Viera sa vrátila k Šimonovi.
Pomôž mi potom. Žiadna vďaka, zamrčal muž za nimi.
Hlavné, že všetko dopadlo, povedala žena.
Viera pomohla Šimonovi vstát. Išli k prestrašenému babkovi. Ten sa triasol, myslíac, že sú to opäť delikventi.
Ba, to som ja, Viera. Poďme domov. Viera objala babku.
Ktorá Viera? Ja čakám Borisu. Teraz má ukončiť hodiny
Ba, Boris už ukončil školu. Poďme.
Všetko som počula, zrazu povedala babka.
Čo počula? vydýchla Viera, hneď pochopila, o čo ide.
Možno babka naozaj rozumela viac, než si mysleli?
Mila chce dať ma do domova pre seniorov. Nepredávaj ma, babka zavrčala.
Dobre, poďme, je zima a ty máš len jeden župan. ochorieš, pošlú ťa do nemocnice
Nechcem do nemocnice, rozplačala sa babka.
Spoločne s Šimonom priviedli babku späť domov. Viera ju prezobila, podala horúci čaj s cukríkom a uložila spať.
Ako pôjdeš domov? Celá špinavá, v krvi, Viera so Šimonom stáli v prahu bytu.
Nevadí, hlavne, že sme babkuA keď sa ráno zobudila, zistila, že babka už len snívala, a všetky dvere zostali navždy zamknuté v tichu jej vlastného srdca.
