Drahý denník,
Nedá sa nepýtať sa, či milujem svoje deti, pomyslela som si, kým som šlápla po zaprášenom snežnom chodníku vpred cez zasneženú ulicu pod Bratislavským letiskom. V skutočnosti som však necítila žiadnu lásku, len únavu, hnev a neustálu bezmoc. Keď ešte Vavoš bol ešte živý a ja som bola v piatom tehotenstve, susedka z šiestého poschodia, presvedčená, že som už zatvorila dvere a nepočuje jej slová, vravela manželovi:
Pre prídavky sa rodia, a deti sú potom vždy opustené!
To ma rozplakalo až do kicha. Áno, podarilo sa mi už pracovať so štyrmi deťmi, ale vždy sme si ich nemohli dovoliť dlhšie: prišla mama, kým mohla, potom sme najali opatrovateľku. Prácu som mala rada a nebola som ochotná ju odhodiť len preto, že deti sú malé. A keď vyrastú? Čím potom budem ja?
Zistila som, že som urobila správne, pretože keď Vavoša už nebolo, moje výplaty sotva stačovali na všetky potreby, ale stačili. Nezasahovala som do dôchodku, ktorý som si ukladala na sporiaci účet, aby deti mali raz na odraz od štartu dospelého života. Býť vdovou s piatimi deťmi sa však ukázalo ako príliš ťažké aj pre mňa.
Celú noc padal hustý sneh a úzke cesty sa tak stali takmer neprezrážajúcimi. Keby som si to vopred premyslela, zaparkovala by som auto inde, no musela som najprv ťahať Egora a Lízu doslova za sebou do záhrady a späť cesta nebola jednoduchá. Snažila som sa pozerať po zemi, aby som sa nevrhala do hlbokej snežnej kríže, a nevidela som muža, ktorý kráčal mi proti. Narážame na seba, on sa udržal na nohách, ja som spadla do snehu. Natiahnu mi ruku, aby som vstala, a v tom okamihu mu uletel veľký červený balónek v tvare srdca.
Hlúpy Svätý Valentín! zúfalo som si pomyslela.
Včera som do polnoci pomáhala strednej dcére Zuzane šitiť čižmy a písať správu o sviatku pre syna Pavla, pričom som snažila upokojiť staršiu dcéru Viera, ktorá prepadla záchvatej hystérie, keď sa jej na čele objavil obrovský akné. Bola si istá, že zajtra chlapec, ktorý sa jej veľmi páči, jej pošle valentínku a pozve ju na rande. Zatiaľ čo som to robila, najmenší si požičali akrylové fixky a nastriekali bielu pultovú dosku v jedálni, linoleum aj seba navzájom. Ranná opatrovateľka ich nazvala babičkami a odporučila kúpiť odstraňovač lakov s acetónom.
Prepáčte, nevidel som vás, ospravedlnil sa muž.
V mne sa stretli dva pocity hnev, že taký obrovský chlapec ma nevidel, a nepohodlie nad stratou balóna, ktorý musel byť určený niekomu špeciálnemu. Druhý pocit zvládol.
Nie, je moja chyba. Škoda balóna.
Muž sa pozrel na oblohu.
Nezúfaj. Vtáčatá si tiež užijú deň.
Vaša manželka určite bude smutná.
To je pre dcéru, usmial sa a povedal: Kúpim iný.
Zrazu mi z očí vybuchli slzy. Muž vyzeral zmätený a nevedel, čo s tým má robiť.
Prepáčte, vyškriabala som a slzičky padali. Nechcela som, bolo to neúmyselné.
Nič, niečo sa vám stalo? spýtal sa.
Zriedkavo sa sťažujem na život, málokedy hovorím, že som vdova s piatimi deťmi, ale tento úplne cudzí človek ma úplne vyčerpával.
Počúval ma a povedal:
Mali by ste spoznať moju manželku. Je totiž šialená na tretie dieťa, a ja jej hovorím: poď, ži pre seba, až sa odtiahnu od mamičky. Nie, nehovorím, že mnoho detí je zlé zle som to povedal. Chcem svoje tretie, ale prepáčte, hovorím divne. Som zlý utešovateľ.
Nechaj to, odvrátila som rukou. Často sa pozerám na nich a myslím: mal by som ich milovať. V praxi som však viac nahnevaná a podráždená. Kde je tá láska, neviem.
Je vo vás, povedal pevne muž. Len ju zaplavil sneh, rovnako ako túto cestičku. A pamätáte si, čo tu rastie v lete?
Čože?
Púpava.
Zdalo sa, že som pochopila, o čom hovorí. Ale prázdnota v duši ma stále trvala.
Muž ma odprevadil až k autu a popriať krásny deň. V aute som si upravila make-up a odbehla do práce. Srdce mi ťažkilo, spomínala som na dni, keď som pod zrkadlom nachádzala valentínku alebo kvety na zadnom sedadle. Manžela som už štyri roky nevidela a tieto sviatky vždy vyvolávali smútok. Dnes navyše čakať na poradňu, kde bude otravným Jánom Kováčom polhodiny rozprávať o svojich výsledkoch.
V kancelárii panoval príjemný rozruch: nebolo bežné sláviť taký deň, no všade som spozorovala kvety, dievčatá šušťali a smiali sa, muži väčšinou napätí tak to vždy býva, keď ženy očakávajú, čo od nás chcú. Keď som vstúpila do svojho pracovného stola, najprv som si myslela, že som otvorila zlá dvere, a odklonila som sa späť: na stole ležal kytica červených ružičiek. Stôl bol však môj, tak som sa k nemu opatrne priblížila, pozerajúc sa na kvety ako na podivné zvieratko, nevedela, čo od nich očakávať ostré pazúry alebo mňaukanie.
Pri kytici bola karta. Pomaly som ju vzala do rúk.
Nikdy by som sa neodvážil, ale keď? Ak nie dnes. V tvojich očiach vidím vesmír, môj nálad závisí od tvojho úsmevu. Poďme na večeru? L.
Snažila som sa sprehliadať v hlave, kto z kolegov so začiatkom L by mohol napísať taký list, a stále som pochybovala o realite celého. Ak to bol naozaj môj kancelársky kútik, tak kytica mohla dopadnúť náhodou. Na karte bolo uvedené meno reštaurácie a čas 19:00. Levo, Lev alebo Laco? Muži s takýmito menami pracovali so mnou, ale nikto z nich neukazoval záujem. Bolo by vtipné, keby to bol Laco nejaký čas som k nemu takmer bola zamilovaná, tesne pred piatym tehotenstvom. Práve som začala pracovať, manžel nebol skvelý a chcel som niečo viac, niečo romantické. Laco bol nový, priateľský a zvedavý, niekoľkokrát sme obedovali spolu. Parádne som cítila motýle v bruchu, ale keď som urobila test, uvedomila som si, že to nie sú motýle, ale protest mojich reprodukčných orgánov, ktoré žiadali odklad ďalších povinností. Tehotenstvo pri mne prichádzalo nečakane, moja plodnosť bola neuveriteľná. Keď som otŏčila, zanedbala som svoj pocit a neskôr Vavoš ochorel a Laco zmizol z mojej pamäti.
Celý deň som premýšľala, či ísť na rande alebo nie. Pozorovala som Laca, Leva a Levku, ale všetci sa správali ako vždy. Možno to bola nejaká šara? Aké to rande, kde mi budú pomáhať s deťmi? Mama už šesť rokov nevyjde z domu, peniaze na opatrovateľku nemáme, staršia dcéra určite utečie na rande. Tak som nikam nešla.
Egor a Lila mi podali zmažené srdiečko, teraz aj v materských školách učia robiť valentínky. Zabalila som ich do overálov a potiahla po snehu k autu, spomínajúc na toho ráno muža, ktorý niesol svojej dcére červený balónek. Aj ja by som mohla mať také šťastie, a z tých myšlienok mi zamrkali oči.
Deti sa v aute hádali, ktorý kreslený film zapnúť, a trvali, aby som šla do obchodu pre Kinder čokolády, lebo dnes bol sviatok. Unavená od ich kriku som sa vzdala, kúpila som tri Kinderky pre starších a balíčky s knedľami, lebo nemala som silu variť.
Doma ma čakal prekvapivý zápach smažené zemiaky a čerešňový kompot. Staršia Viera oznámila, že chlapec ju pozval na rande, takže už nemá viac kamarátok a ani chlapca, čo je v poriadku, pretože akné na čele sa zväčšilo. Rozhodla sa pripraviť večeru. Stredných detí som položila v izbe a utrhla fixky z bielej dosky. Boli som dojatá, objala som ich a uvedomila som si, že ich skutočne milujem. Nie len teraz, keď sú tak milé, ale vždy. V šatníku som našla malé čierne šaty, ktoré som nosila pred tisícou rokov a bála som sa, že sa do nich nezmestím. Vypočítala som od staršej dcéry parfum a od strednej lesk na pery.
Mama ide na rande! zvolala Viera s radosťou.
Egor plačal, musela som ho upokojiť a sľúbiť, že sa čoskoro vrátim.
Do reštaurácie som prišla rozrušená: čo ma čaká? Bolo to divné, ísť na rande s neznámym. No nie, s niekým, koho poznám, len neviem, kto. Bolo to ako tajný Santa. K Lacovi alebo Vasiovi z oddelenia zásob by som ľahko vybrala darček, ale keby to bol riaditeľ oddelenia personalistiky Ján Petrovic, darovala by som mu bicykel, lebo mi pripomínal poštára Pečinu.
Keď som vstúpila do reštaurácie a uvedomila si, že neviem, na koho je rezervovaný stôl, už som chcela odísť, ale v tom som ho spoznala samotného Jána Petroviča Larin. Stál pri dverách, napnutý ako struna, a keď ma uvidel, zčervenal, no nepohnul očou. Bála som sa, hnevala som sa. On? Vesmír v očiach? Aký to bol krocodílový šok? Ale odísť už nebolo možné.
Bál som sa, že neprídeš, povedal.
Vlastne sme sa nikde neoslovili na ty, ale z tohto podivného dňa som očakávala čokoľvek, povzdychla som a šla za čašníčkou, ktorá nám nasmerovala stôl pri okne. Zo stropu padali rozličné srdiečka a zdalo sa mi, že to je Viera, ktorá má ísť na rande, nie ja. Musela som rýchlo niečo vymyslieť a utekať. Prečo som si nepožiadala dcéru, aby mi zavolala a povedala, že doma je požiar?
Rozhovor nešiel. Ján sa zjavne trápil, buď hovoril, alebo mlčal, a pozeral sa na mňa tak, že som ho chcela ľutovať, no pokračovať v spoločenskej konverzácii. Cítila som, že to je chyba, chcel by som utekať, nie žuť chrumkavé baklažány a krájať šťavnatý steak. Nech sa niečo stane! modlila som sa. Mladší vymaľuje stenu, stredný kúpe mačku, Viera bude pochopiť, že je zradu a pozve nás na zmierenie!.
Moje modlitby sa vypočuli, pretože po treťom kúsku steaku zazvonil telefón. Na obrazovke sa objavilo meno staršej dcéry a ja som povedala:
Musím ísť. Deti.
Vysvetlila som Jánovi svoju rodinnú situáciu, dúfajúc, že rande zruší, no on s nadšením povedal, že je jediným dieťaťom a vždy sníval o veľkej rodine.
Viera brečala po telefóne.
Mama, požiar! Pavol sa rozhral a zapálil si syr v panvici, olej požiaril
Zasiahlo ma šok. Cítila som, ako sa mi krv zhromaždí v srdci, pripravené sa roztrhať.
Čo sa stalo? spýtal sa Ján.
Požiar vyfúkla som.
On reagoval prekvapivo pokojne a rýchlo: jednu rukou vzal kartu a zavolal čašníčku, druhou telefonoval hasičov, spýtal sa môjho adresu a súčasne usmerňoval deti nech si obútajú topánky a utečú von, klepnú na susedov a nesnažia sa zachraňovať veci.
Do domu sme dorazili za pätnásť minút. Hasící auto už stálo pri vchode, obyvatelia sa zhromaždili okolo plačúcich detí, z okna vychádzalo dymové obláčiky. Už nikdy nebudem tvrdíť, že ich nemám rada, povedala som si nahlas. Budem tou najlepšou mamou! Držala som deti pri sebe, prekvapene pozerajúc na cudzie kabáty a čiapky na ich pleciach. Svet nie je bez dobrých ľudí, vždy som to vedela.
Našťastie hasiči rýchlo zvládli požiar, postihla len kuchyňa a vo zvyšných izbách bol len zápach spáleniny. Dokonca som zachránila aj Vierinu mačku.
Tu nemožno nocovať, uzavrel Ján. A budeme potrebovať opravy. Čo keby sme šli kČo keby sme šli k nám domov a tam sa všetci v teple a bezpečne usadili, navrhol Ján.
