Ty, ocko, viac k nám nechod!Keď odídeš, mama vždy začne plakať. Pláče až do rána. Zaspím, zobudím sa, znovu zaspiem, zase sa zobudím a ona stále kváká, kváká. Spýtam sa: Mami, prečo plačeš? Pre mňa? Odpovie, že nepláče, iba si štipká nos má nádchu. Ja už som veľká a viem, že taká nádcha neexistuje, keď slzy sa miešajú s hlasom.
Otec Ján sedí s dcérou Vlastimilou pri stoločku v kaviarni v Starom Meste a pomaly mieša čaj malou lyžičkou, už vychladnutý, v drobných bielych šálkoch. Vlastimila sa ani nepodŕža svojej zmrzliny, hoci pred ňou v poháriku leží umelecké dielo: farebné guľôčky zakryté zeleným lístkom a čerešňou, celé potiahnuté čokoládou. Každá šesťročná by tomu nevydržala odolať. Len Vlastimila nie už minulú piatok, ak si spomeniem, rozhodla sa s otcom vážne porozprávať.
Ján dlho mlčí, potom prehovorí:
Čo teda budeme robiť, dcéra? Už sa nevidieť? Ako ja potom prežijem?
Vlastimila si poškrába nosík (má roztomilý, taký ako mama trošku ako zemiak), zamyslí sa a hovorí:
Nie, ocko. Ani ja bez teba nezvládnem. Dajme to tak: zavoláš mame a poviete, že každú piatok po škole ma vyzdvihneš. Pôjdeme spolu na prechádzku, ak budeš chcieť kávu alebo zmrzlinu (pozerá na svoj pohárik), môžeme si sadnúť v kaviarni. Budem ti rozprávať, ako žijeme s mamou.
Potom sa zamyslí a po minúte pokračuje:
A ak budeš chcieť vidieť mamu, pošlem ti každú týždeň fotku, ktorú jej odfotením pošlem na mobil. Chceš?
Otec sa na svoju múdru dcéru len usmeje a prikývne:
Dobre, tak tak budeme žiť, dcéra
Vlastimila si s úľavou vzdychne a pustí sa k svojej zmrzline. Ale rozhovor ešte nedokončil musela povedať to najdôležitejšie. Keď sa farebné guľôčky pod nosom premenia na farebné fúzy, olízne ich jazykom a znovu sa stane vážnou, takmer dospelou. Takmer ženou, ktorá sa musí starať o svojho muža. Aj keď je ten muž už starší Ján mal minulý týždeň narodeniny. Vlastimila mu k tomu v materskej škole nakreslila obrovskú číslicu 28.
Tvár jej zase zamrazí, spadne obočie a hovorí:
Myslím, že by si sa mal oženovať
A veľkodušne pridá:
Veď nie si ešte tak starý
Ján ocení dobrý úmysel dcéry a zamrká:
Povieš aj takmer
Vlastimila s nadšením dodá:
Takmer, takmer! Pozri, strýko Štefan, ktorý už dvakrát prišiel k mame, je už takmer holý. Tu
Ukáže si na čelo, uhladí si kučeravé vlasy dlaňou. Potom predstiera, že pochopila, keď otec napne zuby a pozrie sa jej priamo do očí, akoby neúmyselne odhalil matkinú tajomstvo. Preto teraz pritlačí obe dlane k ústam a rozšíri oči, čo má znamenať úžas a zmätenosť.
Strýko Štefan? Aký to strýko Štefan tak často k vám zavíta? Je to mamčin šéf? povedal takmer nahlas celému kaviarni.
Neviem, ocko Vlastimila sa rozláma od takého búrlivého tónu. Možno šéf. Príde, prináša mi cukríky, koláč pre nás všetkých. A ešte váha sa, či má zdieľať takú tajnú informáciu s otcom, hlavne s takým nevyrovnaným, mame kvety.
Ján, prekrížený rukami, ktoré spočívajú na stole, dlho pozerá na ňich. Chápeme, že práve teraz, v tejto chvíli, robí veľmi dôležité rozhodnutie v živote. A preto mladá žena neponáhľa muža s výrokmi. Už vie, ba háda, že muži sú často nerozhodní a treba ich podnietiť k správnym rozhodnutiam. A kto ich má podnietiť, ak nie žena hlavne taká, ktorá je pre neho najdrahšia.
Ján dlho mlčal, nakoniec sa rozhodol. Hlučne si nadýchol, roztiahol prsty, pozdvihol hlavu a povedal Keby Vlastimila bola o niečo staršia, pochopila by tón, akým Otello kládol svoje tragické otázky Desdemone. Ale zatiaľ nepozná ani Othella, ani Desdemonu, ani iných veľkých zamilovaných. Len sbiera životné skúsenosti, žije medzi ľuďmi a vidí, ako sa radujú i trápia pre drobnosti.
A tak Ján povedal:
Poďme, dcéra. Je neskoro, odvediem ťa domov a pritom si pohovorím s mamou.
O čom bude hovoriť, Vlastimila sa nepýtala, ale pochopila, že je to dôležité, a rýchlo doplala svoju zmrzlinu. Keď si uvedomila, že to, čo otec rozhodol, je dôležitejšie než najchutnejšia zmrzlina, takmer drzým švihom hodí lyžičku na stôl, zoskočí z kresla, utrie zadnú stranu dlane po špinavých perách, štipne nos a priamo na otca hovorí:
Som pripravená. Ideme
Domov nešli, takmer bežali. Skôr bežal Ján. Ale držal Vlastimilu za ruku, takže sa rozletela ako zástava, ktorú drží princ Andrej Bolkonský pri úhoži, keď vedie svojich vojakov do bitky pri Austerlitzu.
Keď vtrhli do výťahu, dvere sa pomaly zatvorili a odnášali niekoho z susedov do výšky. Ján sa trochu zamotal a pozrel na Vlastimilu. Ona, odspodu nahor, pevne sa na neho pozerala a spýtala sa:
Tak čo? Čo čakáme? Kto je na rade? Máme iba siedme poschodie
Ján zdvihol dcéru do náručí a vybehol po schodoch.
Keď sa jeho nervózny hlas ozval a mama nakoniec otvorila dvere, Ján hneď začal:
Nesmieš takto konáť! Kto je ten Štefan? Milujem ťa. Máme Vlastimilu
Potom, neprepúšťajúc dcéru z náručí, objal aj mamu. Vlastimila ich oboch objala za krk a zavrela oči, lebo dospelí sa práve bozkávali.
—A tak sa rodina na chvíľu zlúčila v tichom objatí a všetci cítili, že život ide ďalej.
