Kto je tu? Mária Vargová spolu s Mikulášom vystúpili na verandu a pozerali na prichádzajúceho. Som vnučka, presnejšie pravnučka. Som vnučka Oskara najstaršieho syna Márie Vargovej.
Mária Vargová sedí na slnkom zalitej lavičke a vychutnáva prvé teplé dni. Konečne prišla jar. Len Boh vie, ako prežila túto zimu.
Už viac tej zimy nebudem vydržať! pomyslí si Mária a s úľavou si zhlboka nadýchne. Už neodráža strach prejsť prah. Naopak, očakáva tento okamih. Zázemia si už nazbierala. Oblečenie si kúpila.
Nič ju už viac nezachytáva na tomto svete.
***
Kedysi mala veľkú rodinu manžela, Františka Jozefa, vysokého muža, a štyri deti troch chlapcov a dievčatko. Žili v pokoji, navzájom si pomáhali, zriedkavo sa hádali. Deti vyrástli a rozbehli sa po svojich smeroch.
Starší dvaja synovia študovali na vysokej škole a potom sa rozptýlili po mestách v Brne, Žiline a Košiciach kde začali pracovať. Stredný syn v škole nedosiahol dobré výsledky, neskôr založil úspešný podnik, ktorý ho odvalil do Nemecka, kde zostal. Dcéra sa tiež nevzdržala v rodnom meste a čoskoro sa zosobáčila v Bratislave.
Najprv deti často navštevovali rodičov, písali listy, a s príchodom mobilov začali telefonovať. Jeden po druhom prichádzali vnuci a vnučky. Mária Vargová občas zbalila starú ošúvalú batožinu a vyrážala k niektorému z rodín na návštevu.
Postupne aj vnúčatá vyrástli a už ich babkine starostlivosti nepotrebovali. Zvolna prestali Máriu volať, zriedkavo zvonili. A myšlienka prísť na návštevu už ani nepreležala pracovné povinnosti, rodiny, vlastné deti, ktoré rástli.
Novinkou, ktorá priniesla návrat do starého domu, bolo odhlásenie otca Františka Jozefa. Zdalo sa, že taký zdravý muž vydrží do sto rokov, no realita bola iná.
Po pohrebe otca sa deti rozišli. Najprv volali matke, ale postupne sa ich hovory vytratili.
Mária Vargová sa snažila sama volať, no čoskoro pochopila, že už deti nemajú čas, a ustúpila. Tak prebiehali posledné desať rokov. Každý rok niekto spomenie na ňu a zavolá, a ona celý týždeň s úsmevom prechádza pred zrkadlom.
Jedného dňa, keď Mária sedi na lavičke a premýšľa, sa ozve hlas:
Dobrý deň, teta Mária! za plotom stojí mladý chlapec, usmieva sa. Nehodíte sa ma spomenúť?
Mária premrhá:
Mikuláš! Čo to máš?
Áno, teta Mária! chlapec sa raduje a vstúpi na dvor.
Mikuláš je syn susedov, ktorí bez jedla a spoločného jedla nevedeli žiť. Mária ho spomína ako večne hladného chlapca, ktorému často podávala jedlo, oblek zvyškov od detí a poskytovala nocľah, keď rodičia organizovali ďalšiu oslavu.
Nezdržala ich dlho. Otec Mikuláša zomrel, chlapca vzali a odvierali niekam ďalej, a od tej chvíle ho Mária už nevidela a veľmi mu chýbala.
Kde si bol taký dlhý čas, Mikulášu? radostne sa pýta.
Najprv v detskom domčeku, potom som šiel do armády, potom som študoval. Teraz som späť na malú rodnú pôdu. Budem naše dedičstvo budovať!
Čo tam budovať? máva rukou Mária. Všetci sú rozptýlení.
Nič! Nezmením sa!
A tak sa Máriin život spestrí. Mikuláš si našiel prácu u Jozefa najväčšieho farmára v ich dedine.
Vo voľnom čase opravuje starú chatu, čo mu ostala po rodičoch, a pomáha Márii na farme. Mária sa rozosmeje, aj keď ho nezavolá sýnyček. Žijú spolu tri roky.
Idem, teta Mária, raz Mikuláš spomína, akoby sa ospravedlňoval. Jozef je už unavený. Chce, aby pracovali, ale peniaze nepláca. Idem pracovať v zahraničí. Neberte si na mňa zlé.
Čo ťa trápi, Mikulášu? Nezúfaj! Choď s Bohom!
Znovu ostane Mária sama. Občas ju samota rozpláče. Tak prežije dni v očakávaní, ale niečo ju stále drží.
****
Dobrý deň, teta Mária! ozve sa známy hlas. Mária sa pozerá na plot a spoznáva tvár.
Mikuláš! Si to naozaj ty?
Áno, teta Mária! vysoký, dobre oblečený mladý muž vstúpi do dvoru. Som späť! Naozaj!
Ó! Aká radosť! rozbehne sa Mária. Poď, poď, Mikulášu! Hneď uvarím čaj!
Čaj je dobrý! usmeje sa Mikuláš. Práve som prišiel domov. Nepočul som, že ťa navštívim, nič som si nepriniesol.
Po pol hodine šťastná Mária a rovnako šťastný Mikuláš sedia pri stole, pijú čaj z krásnych starých šál a nevedia pretiahnuť slová.
Už som pripravená ísť na druhý svet, Mikulášu, vytratí slzu Mária.
No nie! Nespievaj takto! žartovne máva prstom mladík. Prišiel som teraz budeme žiť spoločne, teta Mária, na závisť všetkým! Zarobil som peniaze, rozbehnem svoje hospodárstvo! A ty? Len sa pozeraj!
Majstri! Je niekto doma? rozoznieva dievčenský hlas. Mária vyzerá z okna a vidí dievča v krátkom kabátiku a vysokých topánkach.
Kto ste? Mária Vargová a Mikuláš vystúpia na verandu a pozerajú na návštevníka.
Som vnučka Márie Vargovej! Pravnučka. Som vnučka Oskara najstaršieho syna Márie.
Žena s chlapcom sa pozrú.
Volala som vám, ale telefón bol vypnutý! Tak som prišla na šťastie!
Poďte dál! zmätene pozve Mária, a Mikuláš podbehne k dievčaťu a vezme jej batožinu.
Mária a Mikuláš sledujú Vire, ktorá s radosťou rozbaluje prinesené pochúťky a rozpráva o sebe.
Nemám rada mesto. Chcem žiť na vidieku! Rodičia to nechápu. Dedo Oskar mi navrhol, aby som tu zostala pár mesiacov. Hovorí, že keď zostaneš v dedine, už sa nebude chcieť vracať! Volal vám. Otec volal. Ja som volala. Len sme sa nevedeli spojiť. Odpusťte! Nebudem živiteľka! Mám peniaze! A tvoj otec a dedko poslali pohostinnosť! Zostanem do skúšky študujem na diaľku a potom odídem!
Zostaň tak dlho, ako chceš! nakoniec povedala Mária. Len mi to prináša radosť!
Mesiac prejde. Mária sedí na lavičke a sleduje, ako Vira zručně prácuje na záhrade. Nie je to žiadna mestská žena!
S pomocou Mikuláša Vira znova opráša zabudnutú záhradu, rozdelí ju na záhony, postaví skleník, nakúpi sadenice od susedov a s radosťou ich vysádza.
Mikuláš nezostáva nečinný. Z zarobených peňazí začne stavať modernú farmu. Najme robotníkov, aby opravili Máriin komín a namiesto starej kamennej rúry inštalovali individuálne kúrenie.
Mária je šťastná. Jej úsmev neodíde z tváre. opäť nie je sama.
Len občas sa na tvári objaví tieň smútku, keď si spomenie, že Vira čoskoro odíde do mesta. Už si zvykla na pravnučku. Čas však plynie a Vira sa chystá odísť.
Ako ja, Viro, tu budem sama s touto záhradou zvládnem? povzdychne Mária, balíčok koláčov pravnučke na cestu.
Len nezabudni naplniť vodu do sudu. Mikuláš zalieva! Ja potom prídem a pomôžem! usmeje sa Vira.
Vrátiš sa? radostne sa pýta Mária.
Samozrejme! Nemôžem odtiaľ odísť úplne! Zamilovala som sa do teba, babka, celým srdcom. Mikuláš mi dokonca ponúkol svadbu na jeseň! Kde bez manžela? A on je dedinský chlap!
O rok neskôr Mária leží na slnku a hojdačku s plačúcim pravnukom kýva. Vira s Mikulášom sú na farme. Spoločne farmu rozvíjajú a pomáhajú celému dedinu prosperovať.
Mária sa pozerá na pravnuka, čo sladko spí, a premýšľa:
Nikdy viac na ten svet nevyjdem! Musím pomáhať deťom!
Lajkujte a zanechajte svoje názory v komentároch!
