Na koho si teda potrebná? zakričal Pavol. Potom si vyplál a odišiel.
A ona bežala k oknu, hľadela, ako odchádza muž, s ktorým prežila pätnásť rokov. Myslela si, že ich duše sú jednou. Pred odchodom ho však ešte prepadla bolo mu to len pohodlné.
Klára mala malý byt, varenie ovládala ako čarodejnica, bola úžasná hospodárka a všetko bola pripravená obetovať pre neho.
Klára si pomyslela, že by mala otvoriť okno a zavolať mu, aby ju nenechal. Bývala by ochotná podstúpiť aj takú hanbu, len aby povedala: Zostaň so mnou, aj keby si neprichádzal domov niekoľko dní, tráviš čas s inými
Lepšie to bolo, než v 45 rokoch zostať sama a opustená. Potom otvorila okno, ale pohľad nesprávne dopadol na portrét otca v vojenskej uniforme, hrdinsky pozerajúci sa do objektívu.
Klára náhle zmenila názor. Hanbilo ju to, že sa poddala slabosti.
Znova pozrela, ako jej šarmantný a elegantný muž v kabáte vstupuje do pekného auta so svojimi vecami.
Zamierila do kuchyne. Cesta viedla popri chodbe, kde stálo staré šatníky, vysoké až po strop dedičstvo po babke.
V ňom sa odrážala tlustá, unavená žena so sivými vlasmi a vyblednutými očami.
Klára vedela, že nie je krásna. Zdravie už nebolo najlepšie, zuby sa krčali, a peňazí na nové zubné protézy nebolo. Manžel potreboval nové auto, a v práci musel vždy vyzerať v drahých a štýlových šatách.
Aký si blázon! Tvoj Pavol je oblečený ako herec, a ty máš len prehorený sveter, starú sukňu, pár blúz, podrobne rozošlapané topánky a namiesto čepiec len tenké tenisky. A tvoje menu sa snaží vyzerať ako v reštaurácii steak, knedle na pare, palacinky s plňou, mäso. Nezoberie ťa to? Nie je dobré takto chodiť po mužovi, kamarádka! povedala jej kolegyňa Lucia.
Klára počúvala, ale konala po svojom. Neskôr jej muž oznámil, že odchádza k 27ročnej dievčine so štyrmi deťmi.
Je ešte mladá, vzdychla Klára.
Lucia, zároveň priateľka, sa pošmykla do sociálnych sietí, pýtala sa susedov a vyhlásila:
Žiadna šanca na ňu! Volala ťa neplodnou! Z rodiny dobrých ľudí! A to je dno! Nikdy nepracovala, všetky deti od rôznych mužov. V ôsmom mesiaci sa vôbec nepohla. Matka je tiež nemorálna. O mládeži radšej mlč! Muži ju však milujú pre jej ľahkosť a niečo ďalšie. Rodinu si z toho nedokáže postaviť. Nevím. Zaskočil ťa Pavol. Drž sa!
Klára sa držala. Od rodičov zdedila priestranný byt v centre Bratislavy. Otec, akoby cítil, že niečo chýba, zariadil všetko tak, že Pavol na jej metre práva nikdy nemal. Klára sa rozhodla prenajať jednu izbu, aby získala nejaké peniaze.
V okolí sa stavali nové objekty a zatúžil inžinier. S čakanou bradou, milý, inteligenčný menom Vladimír Vavrinec. Starostlivo sa pozeral na Kláru a potom hovoril:
Dovoľte, že vám dopredu zaplatím! Choďte a nechajte si spraviť zuby. Ste taká milá pani, a trápite sa!
Klára sa rozzúrila. Nie je krásna, ale zuby by chcela v poriadku.
Vladimír dal viac peňazí s tým, že mu ich vráti neskôr. O chvíľu prišiel brat nepoznala ho. V žltom kabáte, fialových nohaviciach a s úžasnou frízou.
Volám sa Kirilo, som kaderník oznámil.
Rozhodol sa navštíviť brata a priviezol Kláru pod ich ochranu. Keď podávala hosťom koláče, navrhol, že jej obraz zmení.
A tak sa stalo. Jej vlasy sa rozžiarili, makeup odhalil krásne rysy tváre, zuby boli upravené. Na prácu chodila po nohách, všetky nadbytočné kilogramy zmizli. Dokonca ráno začala behať v parku.
Zrazu sa z nej stala žena s jemným úsmevom a hrkľom na lícach, akoby motýľ vyletel z nenápadnej bábky.
Jedného dňa zazvonil telefón. Obyvateľ otvoril dvere a zakričal:
Klárka, je to pre teba!
Na prahu stálo bývalé manželstvo. Len sotva ho spoznala. Pavol za rok postaral, vyzeral vyblednutý, chudý, zmätený. Žiadne stopy po bývalom lesku. Vedľa stály kufre.
Čo chceš? spýtala sa Klára.
Spomínala, ako sa snažila pôvodne volať, ale on nechtěl hovoriť a dal ju na čiernu listinu.
Teraz prišiel.
Akú si sa stala! vykríkla Pavol.
Komplimenty Kláru nič nezasiahli. Pamätala si bezsenné noci, túžbu vyrovnať sa so životom, nekonečné slzy, paniku.
Ó, Kláro, koľko som prežil! Tá hodina mi len peniaze vyžrať. Deti sa najprv zdali normálne, potom nevedomé, kričia stále. Nechcú sa rozvíjať, sedia v telefónoch, nevaria. Kúpili si tie pirohy, a niekedy uvarili rezance. Predstavuješ si? Rezance! Mne! Všetky košele som vypral naraz, už sú žltnuté. Ja som za ten čas nič nekúpil, všetko som im daroval. Cítil som sa, akoby som vkročil do šialenstva. Kláro som s tebou, s tebou je to pekné. Vždy na teba myslím. Skúsme to znova, dobre? prosil.
Ale v jej ušiach znel jeho hlas:
Na koho si teda potrebná? Bez zubov, bez vnútra, bez plodnosti, Klára.
Klára sa ešte raz pozrela na bývalého. V tom sa otvoria dvere a vstúpil znepokojený Vladimír Vavrinec s otázkou:
Klárka! Potrebujete pomoc? Čo tu robíte, muž?
Pavol sa povstal a kričal:
Kto ste vy vôbec?
Som môj manžel, Vladimír. Už sem viac nechoď! a Klára zamkla dvere pred ústami Pavla, ktorý otvoril ústa v šoku.
Ospravedlnila sa pred návštevníkom. Zvolala ho mužom. Ten si povzdychol a vyhlásil:
Asi nastal čas na vysvetlenie! Ľúbim ťa, Kláro! Ako som mohol opustiť takú úžasnú ženu? Vezmi si ma, prosím, naozaj.
Bol slepý na lásku. Klára odišla. O dva mesiace muž jej kvasil rozkvetené ruže, kúpili chatu.
Žena však nevidí, ako z rohu na nich pozerá bývalý. Zo zlosti kričí posledné slová, priznáva, že podľahol pokušeniu a vymenil dobrú ženu za prázdnotu.
Zostala teda s ničím.
Klára a Vladimír kráčajú po ulici za držaných rúk, šťastní a zamilovaní. Čaká na dieťa.
Ak sa vám príbeh páčil, zanechajte komentár a lajky. To nás motivuje písať ďalej!
