Drahý denník,
ráno som sa prebudil v našom byte na Starom Meste v Bratislave a pozeral som sa na ženu, ktorá ešte spala pod prikrývkou. Priblížil som sa k nej, objal a šepol:
– Dobré ráno, Júlia.
Zasypal som sa späť, no Jana sa prebudila, otvorila oči a zrazu sa celý jej svet zmenil. Cítila sa ako poľaholý chlad vnútorný, akoby sa prečaroval.
Uľahčím ti, milá, povedal som, hoci som zíval. Už je leto, a ty ležíš v prikrývke a mrzneš. Pripravím čaj.
Po chvíli som šiel do kuchyne, pískal sihravú melódiu a pustil sa do prípravy. Jana sa poľahko natáhla, odišla si umývať tvár, no jej nohy boli ťažké ako olovo a v hlave mala šum. Možno by mala skutočne piť čaj.
Chcelo by sa mi pár palaciniek, požiadal som.
Jana na mňa pozrela temne.
– Ráno si ma nazval Júliou.
– Čo, milá?
– Peter, nehráš si na blázna. Ráno si ma nazval Júliou.
– Pomýlila si sa, Jana. Júlia, Júla to sa stane po noci. Prečo si taká studená a zamračená? Ženy, vždy si to vymyslia a na seba sa rozzúria. idem do práce hladný.
Prešla som po byte, snažila sa upokojiť, poliala kvety, upekla palacinky, rýchlo sa obliekla a išla so mnou do práce. Možno som naozaj počula nesprávne. Jana, Júlia naozaj.
V recepcii sa objavila nová sekretárka. Jana sa na to pozerala s nedôverou, a v hlave sa znova vrátili ranné obavy. Mladá, krásna žena s ryžovými kučeravými vlasmi a výraznými krivkami vstúpila a povedala:
– Peter Jurajov je dnes zaneprázdnený a neberie pacientov. Môžem vám naplánovať termín na budúci týždeň.
– Lepšie si naplánuj svoje stretnutie, budeš ho potrebovať, rýchlo mi vyletelo z úst.
– Čože? spýtala sa sekretárka prekvapene. Kto ste vy?
– Som Janina. Žena Petra Jurajova. Pochyľte sa. Tu sa zberajú rôzne búrky.
Z reproduktora zaznel Peterov veselý hlas:
– Júlka, prinies mi kávu. Júlka?
Jana sa zamračila.
– Dobre, urobím to. Doniesem ti ju.
Keď som vstúpil do svojej ordinácie s podnosom, zakričal som:
– Jana? Niečo sa stalo?
– Tu je tvoja káva. A priniesla som ti aj palacinky. Rozvodové vyhlásenie ti pošlem poštou. Dobrú chuť.
– Jana, čo sa to deje? hneval som sa. Celý deň ako čarodejnica na metle.
– Tvoja čarodejnica sedí v čakalni. Prečo má dlhé vlasy? Taký prestížny zubár a taká vulgárna sekretárka lacno to vyzerá, Peter Jurajov.
– Jana, prestaň. Už to neznášam. Budem týždeň na chate, počkám, kým sa upokojíš. Zavri telefón.
– Neskoro, Peter. Nepočkám na podvody. Neodpusťím to. Prečo sa mi to stalo?
Peter zhlbknul, prehryzl kávu a zamračil sa.
– Varvara odišla. Júlu som zamestnal na jej odporúčanie.
– Kedy?
– Pred mesiacom, odvrátil som pohľad.
– Prečo si mi to nepovedal? Vždy sme si výmeny robili.
– Nečakal som, že Júlia ostane dlhšie. Výborne pracuje.
– Nie som v pochybnostiach.
– V práci! zčervenal som. Perfektne zvláda prácu!
– A ešte viac.
– Náhoda! Nechcel som to.
– Nechcel by som, nebolo to podvádzanie. Zbalím svoje veci a odídem.
– Kam? zúfal som. Povedal som, že budem týždeň na chate, pokoj. Jana, nezhodujem sa s rozvodom!
– Ale musí to ísť. Nechcem počuť svoje meno z tvojich úst. Jana, Júlia tvoja ryšavá sekretárka bude stále v mojich myšlienkach. Neznič mi psychiku. Práca už je stresová. Pracujem s deťmi.
– Kde budeš bývať? V byte.
– Prečo by som chcel tvoju byt? Mám svoj dom.
– V tejto opustenej? Starý drevený dom?
– To je môj dom. A koniec.
Dom bol dedinský, zdedovaný po rodičoch, plný smútku a plesnivej vône. Jana chcela plakať, spomínala na minulosť. Našla sa pri tom moja kamarátka Nela, ktorá mi povedala:
– Nevieš tu žiť, Jana, vráť sa do bytu. Predaj ten dom, vezmi úver. A potom…
– Nepočúvaj, už to je minulosť. Nemôžem. A ty?
– Neviem, čo by som robila na tvojom mieste.
Prešla som po dome a otvorila všetky okná.
– Viete, tu by sa dalo žiť. Dom je solídny, od dediny k mestu je pätnásť minút autom. Všetko už má infraštruktúru. Päť rokov som tu nebola.
– To je, ale koľko práce! Musím sa hneď nasťahovať.
– Kde? Do šatníka?
– Sashka odišla na prázdniny k mojej mame, môžeš bývať v jej izbe do jari.
– Izba pre tínedžera je tabu. A ešte učiteľka.
– Do riti odvrátila Nela.
– Cítiš tú vôňu? spýtala sa Jana. Tráva, farma, detstvo.
– Tráva vyrastá, treba kosť. Jana, nedokážeš.
– Zvládnem to. Môžem si objednať tím, ktorý kôpne záhradu. Mám úspory. Päť rokov som žila na peniaze Petra, ktorý si myslel, že moje platy sú zábava. Tvrdil, že si ich mám šetriť.
– Dobrý muž povzdychla Nela.
– Aj ja som si to myslela. Ale je to ťažké.
– Rozumiem. Dvadsať rokov spolu, nie je to ľúto?
– Len včerejšia včela v zadku. Staň sa.
– Krutá som povedala Nela. Myslela som, že budem plačať.
– Stres ma tak roztrhá.
– Možno. Dobre. Chceš ma podporiť? Uchop vedro, poďme čerpať vodu, umyť podlahy, okná, utrieť prach.
– Lepšie by si bývala v hoteli. Nie? Skutočne sa chystáš s týmto domom trápiť?
– Prečo nie? To je dom mojich rodičov. Nechcem ho búrať ani predávať.
Nela radila, aby som najala architektov a stavbárov, keďže dom patrí obom. Ja som nechcela zostať, ale som si myslela, že Peter nám s dcérou nechá tento dom. V podstate to patrí jej. Dovtedy som si myslel, že Peter si kúpil luxusný vilu v Záhorí, kde je aj toaleta a voda. Všetko bude v poriadku.
Jedného dňa som prišiel k domu a zistil, že staré stĺpy zmizli, a pred dverami stál nový pekný dom za vysokým plotom. Nela povedala:
– Niet úžasu, koľko rokov uplynulo. Vaše domy sa rozširujú.
– Odkiaľ to vieš?
– Obíde si dom, vidíš plot na troch stranách, na tvojej strane sú len kolíky. Hľadali, kto je vlastníkom, a našli ťa.
– Možno plot ešte nebol postavený.
– Pozri, auto sa blíži. Vlastníci sa nezobrazili.
– Len rozprávanie.
V tom momente sa objavil neznámy muž s čiernym koše, ktorý sa spýtal:
– Potrebujete vodu? šeptal Nela.
– Nemám rád studne, rozumiem.
– Máte pitnú vodu? šepol som.
– Choďte domov, už ma trápi.
Ráno ma zobudil kvočanie prasaťa. V dome nebolo vôňa koláčov, nikto neotváral dvere. Slzy mi tiekli po tvári. Zrazu znova kvočanie. Odkiaľ prasa? Počul som kroky, ako niekto šuchol trávičkou za oknom.
– Kto je tu? Zavolám políciu!
– Nebojte sa, som sused. Chcem si vziať Gektora.
Vykročil som na verande v pyžame.
– Aký Gektor? Čomu sa to týka?
– Gektor! kričal muž v kríkoch.
Tráva sa pohnula, z kríkov vyšľachal čierny prasiatko.
– Gektor, neboj sa, poď domov, hlupák.
Prasiatko sa preplížilo okolo mňa. Bol malý a čierny také som ešte nevidel.
– Plemenitý?
– Úprimne povedané, neviem o prasiatkach veľa.
– Prečo ho chcete?
– Nie je môj, ale prisťahoval sa do mojho stodoly. Hľadám ho po celom dedine, nikto ho nehlási. Je môj priateľ. Nechcel som ho hľadať, ale chcel som ho vrátiť.
– Ako ste prišli do takej dediny?
– S troch rokov som tu prvýkrát, vidím, že máte zahradu zarastenú. A ste pekná.
– Pán, poďme to vyriešiť bez kriku. Mám rozvod o týždeň, som pod stresom a mňa to rozčuľuje. Vyrastala som tu, kedysi sme mali veľa prasiat. Nehrajte s mojimi rukami. Môžem z brezy ťahaj kmen a vyvrátim brezu.
– Gektor, poďme, nie je to bezpečné. Budeme potrebovať plot.
– Deti a zvieratá neubližujem. Dovidenia.
Nasledujúce ráno som bol prebudený štekom, ktorý zavýval. Neviem, či sú to svine, susedia alebo psy, ale som sem prišiel, aby som bol sám a dalo sa mi zamyslieť. Celý deň som nič neurobil. Kráčal som po okolí, šiel do supermarketu, nevyzval som nikoho, aby zakopal záhradu. Nechajme ju rásť.
Štekot sa ozval pod oknom. Vyšiel som na verandu, uvidel som šteniatko. Dvere dlhšie neviežili, a po chvíli otvoril sused, v pyžame podobnom mojmu, s prasiatkom pri sebe.
– To je vaše šteniatko? spýtala sa Jana.
– Ako ste to zistili?
– Nemáte plot, prasiatka vám prejdú, možno aj psy.
– Nemáte radi psa? Potrebujem jedného v rodine, idem do útulku.
– Nikdy som mala psa. Ale vy ste sa vysporiadali s prasiatkom.
– Považujem to za dar od suseda. Aké meno mu dáte?
– Nechť sa volá Arťom. Krásne.
– Nie, volám sa Arsenij. Není vhodné mať rovnaké meno.
– Tak nech je Čuk. Gektor už máte.
– Čuk a Gektor? Výborne! Ďakujem! Ako sa voláte?
– Jana.
– Krásne meno.
– Idem, povedala som neistá, stojí na mieste.
Nechcela som odísť. Bolo tam prasiatko, šteniatko a ja som mala smútok a spomienky.
– Vždy môžete odísť. Poďme sa venovať šteniatku. Naučím vás, ako narábať so psami. Budete mať vlastného psa, ktorý bude strážiť dom.
Sused sa usmial a povedal:
– Nie je to také, ako Nela tvrdila. Život je prekvapivejší ako rozprávky.
Vtedy som počula Peterov hlas:
– Jana, čo tu robíš?
Zosumarizoval som deň:
– Peter, toto je Arťom. Arťom, toto je Peter. Môj manžel. Bývalý. Prečo si sem prišiel? A či si zmenila názor na rozvod? Nie je to tak. V pondelok sa rozvádzame, a potom sa vezmeme, že?
Peter odpovedal vážne:
– Jana, nechať ťa zladiť. Alebo budeš musieť ísť ďalej.
Nakoniec sme sa s Petrom rozišli, a o rok neskôr sme sa zosobášili a adoptovali mačku.
**Osobná lekcia:** Niekedy sa vtedy, keď si myslíme, že všetko je pod kontrolou, objaví sa nečakaná pravda a to, čo nás najviac zZistil som, že najdôležitejšie je počúvať svoje srdce a nechať lásku viesť nás vpred.
