Posaď sa! Nie sme doma! pokojne hovorí Peter Novák.
Áno, volajú! Ľubomíra Kováčová zamrznú, vstane z pohovky.
Nechaj, odpovedá Peter.
A ak je to niekto dôležitý? spýta sa Ľubomíra. Alebo v pracovnej záležitosti?
Sobota, dvanásta, hovorí Peter. Nenechala si nikoho pozvať, nečakám nikoho! Aký je záver?
Pozriem sa iba do okna! šepká Ľubomíra.
Sadni! v hlase je oceľ. Nie sme doma! Ktokoľvek tam je, nech sa vráti!
Vieš, kto to je? pýta sa Ľubomíra.
Predpokladám, preto ti hovorím, aby si sedela a neblikala pred oknami!
Ak je to, čo si myslím, neodídu toľko ľahko! povedala Ľubomíra a povzrela ramenami.
Záleží len na tom, koľkokrát im neotvoríme dvere, pokojne odpovedá Peter. Skôr alebo neskôr odídu.
V každom prípade ich noc v schodiskovej hale nečaká. My dvoch nikde nikam nepotrebujeme ísť. Takže sadni, vzmi slúchadlá, telefón a pozeraj film.
Peter, moja mama volá, hovorí Ľubomíra a ukazuje na displej.
Takže za dverami stojí tvoja teta s jej slabým synčekom, zhrňuje Peter.
Ako to vieš? prekvapí sa Ľubomíra.
Keby tam stálo moje bratrisko, Peter povedal mäkko z v bratrisko, čím to znelo skoro aj odporným, volala by ma mama!
Nemyslíš na iné možnosti? spýta sa Ľubomíra.
Ak sú to susedia, nemám chuť s nimi komunikovať. Ak sú to naši kamaráti, po niekoľkonásobnom zaklopaní by už odišli.
A najpravdepodobnejšie, ak sú slušní ľudia, zavolali by dopredu a spýtali sa, či ich môžeme prijať, a nie že by zaklopali na dvere polhodiny!
Iba naši otravní príbuzní môžu tak bezohľadne rozdrviť náš zvonček!
Peter, je to moja teta, žiaľobne poviedala Ľubomíra. Mama poslala správu: pýta sa, kde sme. Teta Natália sa u nás zastaví na pár dní, má veci v meste!
Napíš jej, že v meste je plno hotelov, usmeje sa Peter.
Peter! napomenie Ľubomíra. Nemôžem to tak napísať!
Viem, zamyslí sa Peter. Napíš, že nás doma nie je, žijeme v hoteli, lebo v byte sú šváby!
Presne tak! napíše Ľubomíra a pošle.
Teta chce, aby sme rezervovali dva izby: pre ňu a pre Konštantína, zúfalo hovorí Ľubomíra.
Napíš, že nemáme euro. A ešte, že sme si objednali dve postele v hosteli a v izbe je pätnásť cudzincov, usmeje sa Peter svojej vynaliezavosti.
Mama sa pýta, kedy sa vrátime, pozrie na muža Ľubomíra.
Napíš, že za týždeň, odhadne Peter.
Zvonkoví prišli prestali. Manželia si uľahčene povzdychnú.
Peter, mama napísala, že teta príde za týždeň, vyčerpane hovorí Ľubomíra.
A znova nás nebude doma, odpovedá Peter.
Peter, rozumieš, že to nie je riešenie? Nemôžeme bežať od nich večne! Ak prídu cez víkend? Ak po práci číhajú za dverami? Moja teta, tvoj bratdruhý, na to nie sú schopní!
No, áno, povzdechne Peter. A čierny diabol nás prinúti kúpiť trojizbový byt?
Peter, chceli sme pre našu budúcu veľkú rodinu, hovorí Ľubomíra.
Potrebujeme dieťa! vážne hovorí Peter. Lepšie hneď dvoch!
A ja čo, som proti? rozhorčená odpovedá Ľubomíra. Vieš, že je potrebné sa vyšetriť! Nie je to možné!
Uvoľníme nervy a všetko bude v poriadku, seriózne tvrdí Peter. Naše nervy sa menia, tvoje aj moje! Vyhodíme ich všetkých tam, odkiaľ sa plazia! Bez nich nič nepoviem!
Ľubomíra neprichádza do sporu. Vie, že Peter má pravdu.
Keď sa chystali oženiť, absolvovali podrobnú kontrolu kompatibility a genetické testy. Bolo skontrolované aj plodnosť.
Po svadbe museli odložiť otázku detí, kým nezarobia na byt.
Dedičstvo nebolo možnosťou. Pred svadbou žili obaja s matkami v jednokomôrkových bytoch. Spoľahnúť sa mohli len na seba.
Päť rokov usilovnej práce a štedrej úspory im umožnili kúpiť veľký byt.
Stav bol sekundárny, budova nebola nová, vložili peniaze do rekonštrukcie, nábytok takmer z nuly. No aké to bolo šťastie!
Keď ešte nezvládli oslaviť novú domovinu, na prah sa objavila teta Natália s synom.
A aby mladí majitelia nezblúdili, sprevádzala ich svokra.
Nebojte sa, miesta je dosť! Nie je to, akoby sme s Ľubomírou trpeli v jednej izbe!
Pohodlne, schválila teta Natália. Rád si rozdelím izbu pre seba a pre Konštantína!
V našom sále nespíme, povedal Peter. Je to miestnosť na odpočinok!
A ja sem nepracujem a neplánujem, zasmiala sa Natália. Ľubomíra, vysvetli mužovi, že so synom mi je nepohodlne, on chrápe! A vlastne, hostia sú v dome, a ty ešte nepostavil stôl!
No, nečakali sme vás, zamietla Ľubomíra.
A chladnička je prázdna, doplnil Peter.
Tak to má byť, usmiala sa teta Natália. Petra, poď do obchodu, a Ľubomíra bež do kuchyne!
Čo ste zamrzli? zakričala svokra. Takže hostí privítate!
A vy ste nepoškodili zakričal Peter, ale Ľubomíra ho odtiahla do inej izby.
Keď Peter vytiahol ruku manželky od úst, spýtal sa:
Ľubomíra, nikto tu nič nepomýlil? Vyhádam ich teraz k tvojej matke! Myslím aj s ňou! Keď prišli hostia, správanie sa má byť hosťovské! Čo je to? rozčúľal sa Peter.
Petra, ona je jednoduchá žena! Z dediny! Tak sa to u nich robí!
Ja poznám dedinskú múdrosť, ale hrubosť nikde nie je! A to je presne to!
Miláčik, nebudeme sa hádať s mamou a tetou! prosila Ľubomíra. Inak mi všetky nervy vyčerpajú! Ty im budeš nepriateľom! Chceš to?
Mne je jedno, akým budem pre nich, ak ma tak budú brať, nebudem ich vôbec vnímať! Nech zmiznú, neplačím!
Petra, milý! Pomôž mi! Ak vyženeme tetu Natáliu, mama ma prekliie! A ja nemám nikoho okrem nej!
Ten argument ich presvedčil. Peter zatne a ide do obchodu.
Teta Natália ostane na tri dni, zrazu zostane až dva týždne. Peter do večera druhého dňa už len leží na valiérke.
Odchod tety Natálie a jej syna oslavuje mladý pár radostne, šírac mop a hubicu. Tri dni čistia byt.
Potom sa opäť objaví rovnaká situácia, len z druhej strany.
Brat, idem len na chvíľu, objíma brata Dmytro, až sa kosti prevrátia. Veci treba riešiť, a potom sa vrátime!
Nemôžeš sám riešiť? pýta sa Peter.
Čo? Mám rodinu! Ako by som ich v dedine zostavil a sám šiel do mesta? Premýšľaj rozumne! zasmeje sa Dmytro. A ak nájdem dobrodružstvo? Manželka ma bude kontrolovať!
Prečo si vzal deti? spýta sa Peter.
Komu ich zanechám? Dmytro štipne brata po chrbte. Môžu sa zabávať! Poďme, ako v mládeži, zmapovať toto mestečko!
Dmytro! kričí Svetlana. Ukážem ti, že sa ti rozpláca, až nebude čo otriasať!
O poltorej hodiny po príchode Dmytro s rodinou, Ľubomíra trpí hlavou.
Deti sa rozbíhajú po byte, kričia. Svetlana vie iba kričať, inak nevedela rozprávať.
Dmytro neustále buší, aby zapálil noc, pričom Svetlana kričí ešte hlasnejšie.
Peter, ty si ako jediný syn u mami, šuchne sa do vankúša, šepne Ľubomíra.
Je to brat podľa matkinej línie, zamručí Peter. Volám ho bratrancom.
Je mi jedno, ako ho nazývaš, môžeme ho nejako požiadať, aby odišiel?
Vieš, rád by som, hovorí Peter a kladie ruku na srdce, ale je to rovnaká situácia ako s tvojou tetou. Mama mi potom čajovou lyžicou vytrhá mozog a dá mi ho zjesť!
Nezvládli odísť od jedného návštevy, keď sa objavili noví hostia. Teta Natália so synom stále hľadá veci v meste.
Bratranec Dmytro s rodinou občas prichádza vysporiadať svoje záležitosti. Matky tiež nezabúdajú na deti. Svokra vytrháva mozog zaťovi, stará mama snúbke.
Stále nervovanie rozkladá duševné a psychické zdravie mladého páru.
Samozrejme, o deťoch v tom nekonečnom kolotoči hostí sa nehovorí. Zdravie sa zhoršuje a aj bežné otázky ako?
Premeníme byt? navrhuje Ľubomíra.
Na menšie izby? usmeje sa Peter. Čoskoro nám ich dajú!
Nie, zasmiala sa Ľubomíra. Zameníme náš byt za rovnaký! Sú ľudia, čo chcú bývať v inej štvrti! Presťahujeme sa a nikomu nepovieme, kam!
To je odklad, zamručí Peter. Môj bratranec a tvoja teta nájdu nových obyvateľov, ktorí odhalia, kde sme bývali. Nájdu nás! A potom nás roztrhajú za také triky!
Možno nám stačí čas na dieťa? spýta sa Ľubomíra s nádejou.
Potrebujeme nielen urobiť, ale aj priniesť na svet. To bude akýkoľvek dôvod, prikývne Peter.
Zbyť sa bytu, smutne povie Ľubomíra. Požiadať priateľov? Skryť sa!
Myslíš Valeru s Katkou? spýta sa Peter.
Áno, prikývla Ľubomíra. Majú izbu!
Tam býva Tara, usmeje sa Peter. Zabudla?
Radšej budem so špicou žiť, než s našimi príbuznými! Ľubomíra skľučene zníži hlavu.
Stoj! zakričí Peter a chyti telefón.
Valerko, požičaj mi psa!
Ó! Priateľ! Som ti večným dlžníkom! My s Katkou chceme ísť na dovolenku, a dieťa necháme niekomu! Neznáša cudzincov, ale vás pozná a váži! kričí Valér do slúchadla. Prinášam krmivo! Podložku, hračky, misky! A ešte zaplatím!
Prinášame! radostne odpovedá Peter.
Vráti sa ku manželke, žiariaci ako ranné slnko:
Zavolaj mame, nech teta príde zajtra! Ja zavolám bratovi, aby prišiel o týždni!
Si si istý? spýta sa Ľubomíra.
Radi ich prijmeme! hovorí s dušou Peter. Čo im chýba, že náš pokoj im nesedí?
Bratranec Dmytro a jeho rodina stačia na jeden gáľ, aby si našli pohodNakoniec sa všetci usmejú, zoberú si pod nos a s úľavou odídu domov, kde ich čaká ticho a pokoj.
