Už ťa nemám rád, Zdena, odhodlane povedal Ladislav. Dlho som premýšľal, vážil všetky za a proti, a dospel som k záveru, že nie, nemám ťa rád.
Ladislav hovoril so Zdenou v kuchyni, sedel za stolom. Zdena hovorila s Ladislavom, stoja pri okne.
To som už dávno pochopila, Lada, povedala Zdena a smutne vzdychla.
Dlho? prekvapil sa Ladislav. Vážne?
Prekvapuje ťa to? Zdena otvorila okno, zhlboka sa nadýchla čerstvým vzduchom, usmiala sa a zatvorila okno.
Nie, ale Myslel som, že si o tom nevedela, Ladislav sa zhrdzavelo zasmial. V tom prípade, Zdena, je to jednoduché. Musíme sa rozišt.
Si si istý, že to naozaj chceš? spýtala sa Zdena. Myslíš, že je to správne? Veď sme spolu už roky manžel a manželka a máme dcéru.
Budem platiť výživné a podobne, povedal Ladislav. A okrem toho vám budem pomáhať. Na to sa môžeš spoľahnúť. A ja od teba, Zdena, nič nepotrebujem.
V akom zmysle, Lada, nič od mňa nepotrebuješ? nepochopila Zdena.
No, v tom zmysle, že nebudem žiadať byt ani majetok, povedal Ladislav a pozeral na prázdny stôl.
Máš na mysli ten byt a chalupu v Vavrine, ktoré som kúpila pred manželstvom? spýtala sa Zdena. Nebudeš ich deliť?
Áno, Zdena, áno, odpovedal Ladislav, pretože som vyšší nad tým. A keby som bol menej šľachetný, bez tak širokej a čistej duše, tak by vás vyčúral až po poslednú nitku, Zdena.
Po poslednú nitku? spýtala sa Zdena.
Áno, po poslednú nitku, zopakoval Ladislav. Zanechal by ťa s dcérou pri ničom. Ja nie. Všetko vám odovzdám. Berte si to. Ja nič nechcem. Taký som. Krištáľová duša.
Ďakujem, Lada, povedala Zdena. Si pravý muž. Nie ako niektorí.
Niektorí? nepochopil Ladislav, pozrel sa na chladničku.
No, tí, ktorých duša nie je tak čistá ako tvoja, vysvetlila Zdena.
Ach, tí, pochopil Ladislav, o kom hovorí, a pozrel sa na drez, kde sa hromadila špinavá riad. Áno, medzi mužmi je dosť takých, čo by sme povedali hania to vysoké postavenie. Neuveríš, Zdena, ale stretnú sa aj také výjavy, že z toho vybuchneš! Ako sa to všetko stalo?
Zdena sa zasmiala, stojí pri okne a pozerá na práve začatý dážď.
Milujem, keď prší, a doma je ticho, teplo, pokoj, pomyslela si.
Zem, Lado, všetkých nosí. A muži sú rôzni, povedala Zdena.
Nie, nie, ty si ešte viac rozmanitá, radostne vykríkla Ladislav, znova zahľadený do stola. Poviem ti jeden prípad. V našej firme pracuje jeden chlap. No, poviem ti, Zdena, taký typ. Predstav si, keď od manželky odchádza, tak
Inokedy, Lado, rozprávaš, povedala Zdena, teraz nemám čas. Chceš ešte niečo povedať o nás? Alebo máš všetko?
Áno, áno, samozrejme, povedal Ladislav. O nás. Nie všetko. Chcem povedať hlavné.
Počúvam, Zdena naďalej pozerala z okna.
Zdena, povedal Ladislav pri stole. odchádzam, zanechávam všetko tebe a dcére, ale mám jednu prosbu.
Prosbu?
Nemohla by si mi dať päťsto tisíc eur? povedal Ladislav. Dám ti späť. Čestné slovo.
Päťsto tisíc eur? prekvapila Zdena. Si si istý, že ti to stačí?
Istý som, Zdenka, povedal Ladislav. Všetko som spočítal.
Spočítal? s úšklebkom sa spýtala Zdena. Už tak?
Smieš sa, Zdenka, ale zbytočne. Súhlasíš, že to nie je veľa za osem rokov, čo sme manželmi. A nemám voči tebe žiadne nároky.
Nie, povedala Zdena. Nesúhlasím. Podľa mňa je to príliš veľa. Nedám ti päťsto tisíc.
Ako nedáš? nepochopil Ladislav. Päťsto tisíc nedáš?
Päťsto tisíc Nedám.
Zvláštne, pomyslel si Ladislav. Ako to? Nedá? Úprimne, nečakal som taký vývoj. Nadiška bola presvedčená, že päťsto tisíc pre Zdenu nie sú také veľké peniaze, keďže sa vzdávam všetkého. Zvláštne. Nechápe, čo riskuje?
Koľko teda dáš? spýtal sa Ladislav a smutne sa pozrel na starú, špinavú chladničku.
Žiadnu sumu nedám, odpovedala Zdena.
Odošla od okna a posadila sa k stolu.
No taká novinka! pomyslel si Ladislav. Žiadnu sumu nedá. Skvelá vec. Mám k nej otvorené srdce, a ona Čo potom robiť, prosím? Nič nedá. Čím teda zostanem, keď nič nedostanem? Ničím? A čo poviem Nadiške?
Trojsto tisíc, Zdena?
Ani centu nedám.
Ako je to možné? zamyslel sa Ladislav. Tak jednoducho nedáš a to je všetko?
Tak jednoducho nedám, a to je všetko, povedala Zdena.
Myslel som, že to nie je tá suma, aby No, ak ťa to ťahá, tri sto tisíc ti je veľa, tak A päťdesiat tisíc?
Už ma unavuješ, Ladislav, povedala Zdena.
No dobre, povedal Ladislav po krátkej pauze. Ak takto kladieš otázku Budem hájiť svoje práva niekde inde.
To je ľubovoľné, povedala Zdena. Háj ich, Lado. Práva milujú, keď ich hájaš. Najradšej ich hájať mimo domu.
Kto podá rozvod, ty alebo ja? prísne spýtal Ladislav.
O aký rozvod ide, Lado, prebud sa, povedala Zdena, už nás pred nejakým časom rozdelili.
Ako nás rozdelili? zvolal Ladislav. Prečo o tom neviem?
Lado, pred tromi rokmi si odišiel z domu a počas toho času si volal iba trikrát. Prvýkrát si povedal, aby som sa nebála. Druhý že riešiš nejaké vážne problémy. Teraz si volal tretíkrát: len aby si mi oznámil, že ma nemiluješ a požiadal päťsto tisíc.
Potreboval som čas, aby som to všetko dobre premyslel, Zdena, povedal Ladislav. Snažil som sa tak zachovať rodinu. Ako si sa teda mohla rozviesť bez mojej prítomnosti? Nerozumiem.
Posielali ti výzvy, Lado, na tvoje trvalé bydlisko a registráciu, ale nevyšiel si na pojednávanie.
Vedome som nešiel, povedal Ladislav. Snažil som sa zachovať náš manželstvo. Vtedy som ešte nebol istý, že ťa nemám rád. Myslel som, že ak nebudem chodiť, tak nás nerozvedú. A rozvedli nás?
Rozvedli, Lado.
Ako je to možné? zvolal Ladislav. Odlúčiť človeka od ženy a dieťaťa bez jeho prítomnosti!
No, ak si sám nechtel byť pri tom, Lado, koho potom obviňovať? povedala Zdena. Len seba.
Ako som mohol byť pri tom, Zdena, keď vieš, že nemám rád také procesy, hádky a podobne, povedal Ladislav. Poznáš ma, Zdena. Všetky tie hádky, spory, svedectvá. Najmä pred cudzími. Nie, Zdena. Nie, nie a hneď nie.
Tak to pochopili a rozdelili nás.
Kto to bol?
No, kto to bol, Lado? Si ako malé dieťa, povedala Zdena. Sudca, samozrejme.
Áha, sudca, pochopil Ladislav. To je ono.
Dostať sa k tebe, že už nie sme manžel a manželka?
Dostal som, zhlboka oddychl Ladislav. Takže teraz je všetko.
Všetko.
No, všetko, teda všetko. povedal Ladislav. Minulé je minulé, ako sa hovorí. A čo tie časy?
Čo to myslíš?
No, na súde, pri tom rozdelení, ako to celé prebehlo?
Vieš, Lado, všetko bolo v poriadku.
Dobre hovoríš?
Dobre, Lado, povedala Zdena. Žiadni cudzinci. Iba naši.
Naši sú dobrí. Veď vieš, Zdena, že nemám rád, keď cudzinci poznajú naše problémy. Ak sú všetci naši, je to v poriadku. A sudca? Prísny? Nebol?
Nebola, nie, povedala Zdena. Nemala čo hádať. Veľmi pokojná žena. Často ťa spomínala.
Nao? spýtala sa.
Áno.
Čo hovorila?
Zaujímala sa, kde si.
A ty?
Čo ja? Hovorím, že neviem.
A ona?
A čo ona?
Zlobila sa, že ma nie je?
No, Lado, žiadna zlobenie, povedala Zdena, brala to pokojne.
Možno to bolo prvýkrát, keď som neprišiel, a ona bola pokojná. A keď som chýbal ďalšiekrát? Myslel si, že je v úzkosti?
Niezlobila sa a nečakala, povedala Zdena. Možno sa na teba, Lado, nie je hneď nahnevať.
To je pravda, povedal Ladislav, som taký. Čo povedala?
Nie, a nehovorím. Tentokrát, hovorí, bez neho sa dá. A rozišla nás. Prečo máš päťsto tisíc?
Chcel som urobiť rekonštrukciu v mojom byte, povedal Ladislav. Myslel som, že s Nadiškou je všetko v poriadku a milujeme sa. Nepovedal som ti o Nadiške?
Nie.
No, čože, povedal Ladislav. Skvelá žena. Ona sa nedávno rozviedla. Nepovedal som ti?
Nie.
Poznal som ju pred tromi rokmi, povedal Ladislav. Volal som ti a povedal, aby si sa nebála, že mám všetko pod kontrolou.
Pamätám si ten hovor. Ale o Nadiške si nič nepovedal.
No, my sme v dobrej hre. Pred rokom mala dcéru. Máme dieťa dievča. A tak som si pomyslel, že by som v byte urobil renováciu. Vieš, malé dieťa, chce rásť v hezkom byte.
Takže máš dve dcéry, povedala Zdena.
Prečo dve? nepovedal Ladislav. Myslíš Áá, áno, mám dve. A byt je starý, Zdena. Treba všetko vymeniť rozvody, kúrenie. Tu sú tri izby a kuchyňa. Vieš, ako sa stavali tie bratislavské paneláky z 70. rokov.
Viem.
Tak Nadiška navrhla, aby si zavolala svoje a požiadať o peniaze na rekonštrukciu. Inak ti vezmeme viac.
Chcela ma tak vystrašiť?
Áno, povedal Ladislav. Ale neber to osobne, Zdena, Nadiška je dobrá žena. Len teraz sme v takej situácii a nemáme kde zobrať také peniaze.
Nepoháň sa s rekonštrukciou, Lado, radila Zdena.
Prečo nepoháňať, Zdenka?
Lebo ten trojizbový byt na Engelovej sme kúpili v manželstve. Polovica patrí mne. Tak rozhodol súd.
Nesmieš, Zdena, povedal Ladislav. Keď som povedal, že všetko zostáva tebe a dcére Nie je to tak. Prišiel som s čistou dušou, a ty mi odpovedáš?
Môžem ti odkúpiť tvoj podiel. Môžem predať svoj. Alebo ti ponúknem jednopodlažný byt v päťposchodovke na prvej ulice s dobrým bytom na Hlavnej ulici, povedala Zdena. Vyberaj.
A to je všetko? zvolal Ladislav. To je všetko,Ladislav si nakoniec uvedomil, že najcennejší dar je pokoj v srdci, a tak sa rozlúčil s úškrnom a išiel hľadať nový dom.
