Batožina už stávala pri dverách, a na sporáku ešte prekvitalý vývar z kapusty. S čerstvými knedličkami. Ako to miloval.
Miroslava si automaticky osušte suché ruky uterákom. Pozerala na známu chrbtovú čiaru, na znamienko za uchom, ktoré tisíckrát bozkala. A nepoznala ho.
Ideš na služobnú cestu?
Nie, Miroslava. Odchádzam.
Slovo viselo v kuchyni ako dym z horiacich sviečok.
Kam?
Na iné miesto.
Uterák spadol z rúk.
Igor
Miroslava, poďme bez dramy. Obaja vieme, že to už dlho skončilo. Ja som sa rozhodol, ty nie.
Skončilo? zasmiala sa nervózne, takmer strašne. Zajtra máme výročie. Osemnásť rokov.
Presne tak. Osemnásť rokov jedného a toho istého vývaru.
Úder zasiahol priamo pod dých. Zadýchala sa.
Zanechala som doktorandské štúdium pre teba. Mohla som byť
Nikým nič nebola. usmial sa. Tak sa usmieva, keď ľutuje. Renovácia. Kto teraz potrebuje ikony, prach Dal som ti život, mimochodom. Byt. Auto. More každoročne.
Dal si?
Kto vie. Dobre. Byt na mňa, ale nie som zvír. Žij mesiac-dva. Potom uvidíme.
Držala sa zadnej strany stoličky. Prsty bledli.
Kto je to?
Aký rozdiel.
Kto?
Pozrel sa na hodinky.
Líza. Tridsaťdva. Žije, Miroslava. Chodí do divadla, jazdí na lyžiach, smeje sa. A ty si sa už premenila na slúžku. Ani si to nezaznamenala.
Miroslava mlčala. V hrdle mala uzol.
Igor zdvihol batožinu, obrátil sa k dverám a v očiach sa mihlo niečo iné. Nie ľútosť, ale hnev. Ako u majiteľa, ktorý odovzdáva starého psa útulku.
Neboj sa. Tridsaťosem to nie je trest. Uži si slobodu, Miroslava. Zaslúžila si ju.
Dvere sa zatvorili.
Vývar na sporáku pomaly chladol.
Prvý týždeň neplačala. Blúdila po byte ako po múzeu cudzej existencie jeho košele, jeho zubná kefka, nedokončená šálka na stole.
Ôsmý deň zavolala Táňa.
Miro, nežijúca?
A rozplakala sa tak hlasno, že susedka pod podlažím vyšplhala, aby sa spýtala, či je všetko v poriadku.
Tá mám tridsaťosem. Som prázdna. Osemnásť rokov varila som kapustu, ani si nepamätám, kedy som naposledy držala štetec
A čo si pamätáš?
Čo?
Pamätáš si, prečo si šla do reštaurovania?
Miroslava zamrzla. Pred očami sa vynorila hala Slovenskej národnej galérie, mala devätnásť, stojí pred Trojicou a plače. Plačom nad tým, čo ľudia dokázali tvoriť a uchovávať.
Pamätám.
Tak choď a vezmi si zo šatníka farby. Videl som ich pred piatimi rokmi.
Farby našla v krabici s topánkami pod starými závesmi. Vyschnuté, polovica neúprosná. Štetce však boli celé kolónkové, kúpené kedysi na štipendium, po obede sa už nejedlo.
Miroslava si sadla na podlahu šatníka a plakala, ale inak. Tichým plačom.
Ráno sa zapísala do kurzov pri Štátnej akadémii výtvarných umení. Platené. Peniaze posledné, odložené na dovolenku, ktorú už nevyžadovala.
Zavrela u kaderníčky. Odstrihla dlhú pluku, ktorú Igor zakazoval dotýkať sa dvadsať rokov. V zrkadle ju pozorovala cudzia žena so špicatými lícami, so žiarivými zlovestnými očami.
No, čau. Dlho sme sa nevideli.
Tri mesiace štúdia múzeá, zápisky. V noci kreslila najprv váhalo, potom sebaisto. Ruky spomínali. Ruky nezabudli.
V februári zavolala Táňa.
Miro, tu je vec. Pamätáš si Arkadiho Lvího, s ktorým pracuje Mišo? Jeho stará zomrela, dom dediaci v Košiciach. Starý. Je tam ikona, celá police. Chcel ju vyhodiť
Nehovár! vyskočila Miroslava. Nechaj ho na pokoji!
Myslel som, že možno pozrieš. Zaplatí.
Pozriem. Zajtra.
Ikony boli v hroznom stave. Osem kusov čierne, s odlupujúcou sa folíou, s prasklinami. Miroslava sa nad nimi naklonila a srdce jej búšilo tak hlasno, že to počuli v ušiach.
Arkadi Lví, šepkla. Táto chcem ju pod lampou prehliadnuť, ale som takmer istá, že je z 17. storočia, severný list. Veľmi cenná.
Zdvihol obočie.
Koľko stojí?
Obnoviť neviem presne. Predať potom veľa.
A dokážeš obnoviť?
Miroslava sa pozrela na dosky, na tváre, sotva vyčnievajúce skrz dym. Pochopila: to je šanca. Jediná.
Dokážem.
Práca trvala pol roka. Prenajala malý ateliér na okraji Bratislavy vôňa rozpúšťadiel v byte nedávala pokoj. Jedla chlieb s maslom. Stratila dvanásť kilo. Dvakrát plačala od zúfalstva, keď takmer spálila prácu. Raz zavolala učiteľke o štyri ráno tá svätá žena prišla o hodinu neskôr s termoskou.
A potom prišla prvá ikona. Osvietená, oslobodená.
Arkadi dlho mlčal.
Miroslava. Zázrak.
To nie je zázrak. To je práca.
Zaplatil dvojnásobne. O týždeň neskôr volal jeho známy. Potom známy známeho. Potom galérista z Bratislavskej časti Záhrada.
Ustálené ústne šírenie najrýchlejšie rádio na svete.
Uplynul rok. Potom ďalší.
Miroslava teraz bývala v inej byte prenajatej, ale svojej. S vysokými stropmi. Ateliér pri Hviezdnej aleji, objednávky dopredu na pol roka. Práce pre dva kláštory a pre súkromnú zbierku jedného známeho podnikateľa, ktorého meno v obchodných listoch vypisovali s úctou. Volal sa Dmytro Štefan Vološ.
Prichádzal sám, neprichádzal posla. Sadával pri okne a pozoroval, ako pracuje. Občas priniesol kávu. Občas nič.
Skúsený klient, pán Vološ.
Som zvláštny človek. Nemáte problém, ak zostanem?
Nemám.
Štyridsaťpäť. Vdovec. Múdre, unavené oči a ruky pianistov aj keď nehrá na klavíri, ale na trhu fúzií.
Medzi nimi nič nebolo. Zatiaľ. Ale Miroslava občas zachytila seba, že očakáva jeho príchod.
Ten večer nechcela nikam ísť.
Ale Táňa nalietala výstava galérie na Mlynských Nivách, celý bratislavský svet, nemôžeš vynechať, máš tam klientov, prestaň sedieť v svojej komore.
Miroslava si obliekla čierne šaty jednoduché, prvé v živote od dobrého návrhára, kúpené mesiac predtým. Perlové náušnice dar od vďačného klienta. Topánky, od ktorých sa už zvykla odtrhnúť.
Dmytro Vološ prišiel sám, bez šoféra.
Ste dnes
Čo?
Žiarite.
Zasmiala sa. Úprimne. Prvýkrát po dlhú dobu.
V sále hučala konverzácia, prúd šampanského. Miroslava stála pri obraze Krištáľa predstierala, že ho študuje. Len si nadýchla.
Miroslava?
Otočila sa.
Pred ňou stál Igor. Starší, šedý, pod očami vrecká. V ruke pohár, ruka trochu trasie. Vedľa nejaká mladá žena, chudá, s nešťastným tvárou. Visela na jeho lakťu ako na vešiaku a frustrovala:
Igor, poďme, nudím sa
Počkaj, Líza.
Pozeral na Miroslavu a nepoznal ju.
Si to ty? Si to ty?
Ahoj, Igor.
Ako si sa zmenila.
Čas plynie.
Líza ho ťahla za rukáv.
Kto je to?
To bývalá manželka.
Líza pozrela Miroslavu rýchlym ženským pohľadom. Od topánok po náušnice. Tvár sa trochu natiahla.
Rada vás spoznať. Budem pri bare.
A odišla, ťukajúc podošve.
Zostali sami, uprostred sály, v dave ale sami.
Ako si sem prišiel?
Pracujem. Som reštaurovateľ. Tu sú klienti.
Reštaurovateľ? mrkl. Naozaj?
Naozaj.
Miro prišiel bližšie. Voniaci po koňaku. Musím povedať. Bol som idiot.
Mlčala.
Tá Líza nočná mora. Prázdna. Nevie ani uvariť vajíčko. Vždy na kluboch, rezortoch, reštauráciách. Unavený som, Miroslava.
Rozumiem.
Rozvádzam sa. Už som podal. Chytil ju za ruku. Skúsme to znova. Milovala si ma. Vždy.
Miroslava sa pozerala na jeho prsty. Cudzie. Kedysi najbližšie. Teraz len cudzie.
Jemne uvoľnila ruku.
Igor, pamätáš si, čo si mi povedal pri rozchode?
Skrútil čelo.
Povedal si užívaj si slobodu.
Miro, nechcel som
Počkaj. Chcem ti poďakovať. Bez irónie.
Pozrel sa, nič nerozumel.
Skutočne si mi daroval slobodu. Dlhé roky som ju nevedela otvoriť ako dar, ktorý sa bojíš otvoriť. A potom som ju otvorila. Vnútri som bola ja sama. Tá, ktorú som pochovávala osemnásť rokov späť.
Miro
Takže ďakujem. A nie. Nevrátim sa.
Prečo? Mám byt, peniaze, zabezpečím ťa
Igor. Zabezpečujem si sama. Už dlho.
V tom okamihu prišiel Dmytro Vološ, pokojný, tichý, s dvoma pohármi.
Miroslava, ste pripravená? Zberateľ z Košíc čaká na zoznámenie.
Áno, pán Vološ. Samozrejme.
Podal ruku. Ona ju vzala. Igor stál a pozeral za ňou na priamu chrbticu, na to, ako sa úctivo nakláňa k nej ten muž v drahých šatách.
Líza pri bare niečo šepkala. On to nepočul.
Miroslava sa na chvíľu otočila k dverám. A nie triumfálne, len zamávala. Ako by sa lúčila so známym, s ktorým sa rozdelila roky bez sľubov.
Zberateľ bol starý, robustný muž s detskými modrými očami Boris Naumovič. Bozkával ruku po starom zvyku, s úklonom, hovoril súdružná pani bez výčitek.
Dmytro mi hovoril o vašich zázrakoch. Neveril som. Teraz vidím neklamal.
Ešte ste nevideli moje diela.
A tak sa v tichom šepote noci zrodila nová kapitola, plná farieb a pokojnej odvahy.
