Viete, vždy som si myslela, že zoznamovanie po päťdesiatke je údelom ľudí s pevnými názormi, životnými skúsenosťami a aspoň základným pochopením slušného správania. Ilúzie o princoch na bielych koňoch som už dávno nemala.
Mám päťdesiatpäť, pracujem, mám dospelú dcéru, vlastný útulný byt a celkom harmonický život. Ale občas človek túži po ľudskom teple. Ísť do divadla, dať si kávu, porozprávať sa o prečítanej knihe.
Presne s takými myšlienkami som sa zaregistrovala na zoznamke. Spomedzi nepreberných čudných správ a vyslovene trápnych ponúk profil Valéra pôsobil príjemnou normálnosťou.
Mal päťdesiatdeväť. Na fotkách – športovo pôsobiaci muž v úhľadnom saku, v pozadí letný park. V korešpondencii bol zdvorilý, sypal komplimenty, rozprával o svojej práci inžiniera a láske ku klasickej hudbe.
Po týždni komunikácie sme sa stretli v kaviarni. Valér bol presne taký ako na fotke: impozantný, s ľahkými šedinami, s kultivovaným prejavom. Galantne mi odsunul stoličku, objednal nám obom cappuccino (pravda, od dezertu odmietol, vraj si stráži cukor) a celý večer rozprával o tom, aké dôležité je v dnešnej dobe zachovávať tradičné hodnoty.
– Som človek starej školy, Ľudmila, – hovoril, prenikavo sa mi pozerajúc do očí. – Pre mňa je žena múza. A muž má byť živiteľ a ochranca. Neznášam modernú módu deliť si účty. Naháňať sa treba pekne.
Znela to ako hudba. Stretli sme sa ešte dvakrát, prechádzali sme sa po nábreží, veľa sme sa rozprávali. A potom prišiel víkend a počasie sa definitívne pokazilo. Lil nepríjemný novembrový dážď.
– Ľudmilka, nemám prísť k vám na večeru? – navrhol Valér zamatovým hlasom po telefóne. – Sadneme si v teple, pokecáme. Ja, samozrejme, nechodím s prázdnymi rukami! Všetko zariadim v najlepšom poriadku. Od vás len útulnosť a úsmev.
Ja, ako normálna slovenská žena, som sa na „len úsmev“ nespoliehala. Už od rána som spustila generálne upratovanie. Potom som išla do supermarketu: kúpila som dobré hovädzie, čerstvú zeleninu, syry, drahú bagetu. Strávila som pri sporáku takmer tri hodiny.
Zapiekla som mäso so sušenými slivkami – môj najobľúbenejší recept, na ktorý nikto nezostal ľahostajný. Urobila som ľahký šalát, pekne som prestrela stôl v obývačke. Vytiahla som krištáľové poháre, zapálila sviečky. Obliekla som si elegantné domáce šaty, jemne som sa nalíčila.
O siedmej som sa chvela ako dievča pred prvým rande.
Zvonček zazvonil presne o siedmej. Napravila som si vlasy, zhlboka sa nadýchla a otvorila. Na prahu stál môj ctiteľ. Kabát mu mierne zmokol od dažďa, ale výraz mal nesmierne hrdý.
– Dobrý večer, prekrásna hostiteľka! – Valér vkročil do predsiene, zložil si klobúk a začal si rozopínať kabát. Z kuchyne sa šírili omračujúce arómy zaprávaného mäsa. Valér hlučne potiahol nosom a spokojne sa usmial: – Ó, cítim, že ma tu čaká skutočná hostina!
– Poď ďalej, Valér. Vyzleč sa. Daj, zavesím ti kabát, – privetivo som povedala, čakajúc, že teraz vytiahne sľúbené „dary“. Úprimne, nečakala som kyticu stojeden ruží ani zberateľské víno. Krabička cukríkov, obyčajný koláčik alebo konár chryzantém by ma úplne uspokojili. Veď ide o pozornosť.
Valér zavesil kabát, napravil si sako. Potom siahol do vnútorného vrecka, s triumfálnym výrazom kúzelníka vytahujúceho zajaca z klobúka, a vyriekol tú povestnú vetu:
– Ako som hovoril, Ľudmila, nechodím s prázdnymi rukami. Muž musí vždy prispieť.
S týmito slovami mi podal… krabičku čaju.
Automaticky som ju vzala do rúk a sklopila zrak. Bola to kartónová škatuľka najlacnejšieho čierneho čaju. Viete, takého, čo predávajú na spodných policiach supermarketov v akcii. No najzaujímavejšie nebolo na značke. Na škatuľke nebola fólia. Kartónový jazýček bol natrhnutý a nedbale zastrčený dnu.
Zamrzla som a snažila som sa uvedomiť, čo sa deje.
– Valér, je… otvorená? – ticho som sa spýtala, bojac sa, že je to nejaký zvláštny vtip.
On sa vôbec nezahanbil. Naopak, tvár mu ožiarila blahosklonná úsmev človeka, ktorý vysvetľuje dieťaťu elementárne pravdy.
– No samozrejme! Nedávno som ju kúpil, zalial som si pár sáčkov. Výborný čaj, silný, rýchlo sa vylúhuje. Rozhodol som sa podeliť sa s tebou. Veď by som ťahal celú krabicu, toľko za večer nevypijeme. Prečo by malo dobré vyjsť nazmar? A k čaju si určite niečo nájdeš, si predsa gazdiná.
Stála som v predsieni svojho čistého, útulného domu. Za mnou blikali sviečky a chladlo hovädzie so slivkami, na ktoré som minula pol dňa a peknú sumu.
A predo mnou stál dospelý, pracujúci, perfektne oblečený päťdesiatdeväťročný muž, ktorý hovoril o tradičných hodnotách a ktorý žene na romantickú večeru priniesol začatú krabičku lacného čaju. Bez dvadsiatich sáčkov.
V hlave mi preblesli stovky možných reakcií. Mohla som sa mu vysmiať do očí. Mohla som urobiť škandál a vyhrešiť ho za jeho lakomstvo. Mohla som mlčať, prehltnúť urážku, posadiť ho za stôl a kŕmiť ho mäsom, cítiac sa ako ponížená slúžka.
Ale vybrala som si inú cestu. Pokoj, ktorý ma v tej chvíli zalial, ma prekvapil aj mňa samú.
Jemne som položenú pocmrkanú krabičku na nočný stolík vedľa zrkadla. Pozrela som sa Valérovi priamo do očí. Usmiala som sa – nie hrane, ale celkom úprimne, s pocitom obrovskej úľavy, že sa tento človek odhalil práve teraz, na prahu, a nie až po mesiacoch či rokoch.
– Valér, – môj hlas znel rovno a jemne. – Som nekonečne dojatá vašou štedrosťou. Ale obávam sa, že tento čaj nám nebude treba.
Jeho obočie vystrelilo: – Prečo? Nemáš rada čierny? Môžem nabudúce priniesť zelený, v robote mi zostala polovička…
– Žiadne nabudúce, – prerušila som ho rovnako pokojne. – Viete, mali ste pravdu. Muž má prispieť. A váš príspevok bol taký… pôsobivý, že mu jednoducho nemôžem opätovať. Moja večera sa mu nevyrovná.
Zvesila som z vešiaka jeho ešte vlhký kabát a podala mu ho.
– Čo sa deje, Ľudmila? Kvôli čaju si sa urazila? Aká merkantilnosť! – jeho zamatový hlas prešiel do kriku, tvár mu pokryli červené škvrny. – Ja k nej s celou dušou, prišiel po ťažkom týždni, a ona pre maličkosť robí scénu! Vám, moderným ženám, záleží len na peniazoch a reštauráciách!
– Mne záleží na úcte, Valér. V prvom rade na úcte k sebe samej. Oblečte si kabát, vonku je zima. A nezabudnite si svoj čaj. Nech náhodou neprechladnete a nemáte čím liečiť.
Vložila som mu do rúk začatú krabičku, jemne ale rozhodne som ho postrčila k dverám a zavrela za ním.
Zacvakla zámka. V byte nastalo dokonalé ticho, len tikot hodín. Išla som do kuchyne, naliala si pohár dobrého červeného vína, odrezala kus voňavého mäsa a sadla si za krásne prestretý stôl. Sama.
A viete čo? Tá večera bola skvelá. Mäso sa rozplývalo na jazyku, víno sa lesklo v krištáli. Necítila som ani sklamanie, ani samotu. Cítila som hrdosť, že som si nenechala utierať nohy.
Muži nás často obviňujú z merkantilnosti. Hovoria, že hľadáme sponzorov. Ale buďme úprimné: nejde vôbec o cenu darčeka. Ide o postoj. Muž, ktorý žene nesie rozbalené jedlo, nešetrí peniaze. Šetrí na nej svoje city, svoju úctu. Ukazuje, že nestojí ani za minimálnu námahu. A ja už nehodlám strácať svoj čas, energiu a život na takýchto „tradičných živiteľov“.
A čo vy, milé čitateľky? Stretli ste sa s podobnými prejavmi mužskej „štedrosti“? Alebo som naozaj konala príliš rázne a mala som dať človeku šancu?
