– More sa ruší, – povedal Peter, nespúšťajúc oči z telefónu. – Ide k nám mama.
Stála som uprostred spálne s otvoreným kuforom. V rukách – plavky, nové, s ceduľkou. Prvé za sedem rokov.
– Ako – ruší? – opatrne som položila plavky na posteľ. – Lístky sú kúpené. Nevratné. Dvestoosemdesiat eur, Peter.
Pretrel si koreň nosa a klesol na kraj gauča. Takto robieval zakaždým, keď rozhovor nešiel tam, kam si želal.
– No čo s tým urobím? Ona už kúpila lístok na vlak. Pozajtra je tu. Nepoviem jej predsa – otoč sa a choď preč.
Sedem rokov sme boli zosobášení. A za tých sedem rokov som ani raz nebola na dovolenke. Ani pri mori, ani v kúpeľoch, ani v susednom meste na víkend. Nikde. Prvý rok – svadobná cesta v Chorvátsku, tri dni, lebo Mária zavolala a povedala, že má vysoký tlak. Vrátili sme sa. Tlak sa ukázal ako stotridsať na osemdesiat – normálny na jej vek. Vedela som to presne, lebo som lekárnička a každý deň také čísla vidím na receptoch.
Odvtedy – ani jedna cesta. Zakaždým, keď sme plánovali oddych, objavila sa Mária. Štvrtýkrát za sedem rokov. Ako podľa harmonogramu.
– Peter, – sadla som si k nemu, snažiac sa hovoriť pokojne. – Na túto dovolenku sme šetrili štyri mesiace. Brala som si nadčasy. Po dvanásť hodín. Videl si, ako som chodila domov.
– Vidím, – stále hľadel do telefónu. – Ale mama je dôležitejšia.
Popravila som okuliare. Prsty sa zošmykli – ruky boli suché, popraskané od dezinfekčných prostriedkov. Osem rokov v lekárni – koža ako brúsny papier.
– Dôležitejšia ako čo? – spýtala som sa.
– Dôležitejšia ako more, Zuzana, – konečne na mňa pozrel. – Mama je sama. Má sedemdesiatštyri. To nechápeš?
Chápala som. Chápala, že Mária býva v Košiciach, vo svojom trojizbovom byte, s kamarátkou-susedkou, ktorá k nej chodí každý deň. Že sama chodí na trh, sama nosí tašky, sama robí zaváraniny – po dvadsať pohárov. A že každá jej „návšteva“ začína tým istým telefonátom Petrovi: „Synček, chýbaš mi, prídem na týždeň.“
„Týždeň“ sa pretiahol na dva. Potom na tri. Raz Mária u nás bývala mesiac a odišla až vtedy, keď susedka zavolala, že jej v byte praskla rúra.
– Neruším, – povedala som. – Choď sám. Privítaj mamu. A ja poletím.
Peter zdvihol hlavu. A keby som navrhla niečo neslušné.
– Kam poletíš? Sama? Bez muža?
– So Soňou.
– Nie, – vstal. – Nie, Zuzana. Sme rodina. Buď spolu, alebo vôbec.
A podľahla som. Ako štyrikrát predtým. Odložila plavky späť do skrine, zavrela kufor a uložila ho na poličku.
Dvestoosemdesiat eur zhorelo. Nevratné.
A o dva dni stála v predsieni Mária s ťažkou kockovanou taškou a igelitkou domácich uhoriek.
– No, ukážte, čo tu máte, – povedala a obzerala si chodbu. – Tapety by ste už mohli vymeniť. Peter, ty so ženou vôbec nedbáte o byt?
***
Mária u nás bývala tri týždne.
Za prvé dva dni presunula všetko v kuchyni. Hrnce – do inej skrinky. Korenie – na inú poličku. Dosky – pod drez, „lebo je to hygienickejšie“. Pracovala som po dvanásť hodín a prichádzala do bytu, kde som nič nenašla.
– Mária, – povedala som na tretí deň, otvárajúc skrinku a hľadajúc panvicu. – Som zvyknutá na istý poriadok. Je mi pohodlnejšie, keď je všetko na svojom mieste.
Pozrela na mňa spoza okuliarov. Ťažký zhora nadol – hoci som bola o pol hlavy vyššia.
– Ty, Zuzana, si zvyknutá na neporiadok. To nie je poriadok, to je chaos. Kto dáva panvicu vedľa krúp?
– Mne to tak vyhovuje, – povedala som.
– A mne nie. A Petrovi tiež. Áno, Peter?
Peter sedel za stolom s telefónom a mlčal. Ramená mal zhrbené, ako vždy, keď sa mama obrátila na neho.
– Mami, – povedal. – No tak.
„No tak“ – to bolo všetko, čo som počula. Nie „Zuzana má pravdu“ ani „mami, to je jej kuchyňa“. Len „no tak“.
Na piaty deň sa Mária pustila do závesov. Kúpila som ich minulý rok – ľanové, horčicovej farby, vyberala som ich dva týždne, lebo ladili s čalúnením kresla a vankúšmi. Osem eur.
Prídem z práce – závesy ležia na kresle, zrolované. Na oknách – biely tyl, ktorý si Mária priniesla.
– Čo je to? – spýtala som sa.
– To sú normálne záclony, – povedala, búchajúc prstom po stole. – Nie handry. Horčicová je farba do nemocnice, nie do domu.
Mlčala som tri sekundy. Potom som zložila jej tyl, zložila a položila na stoličku. Vybrala som svoje závesy a začala ich vešať.
Ruky sa mi netriasli. Tentoraz – nie.
– Čo robíš? – Máriin hlas stíchol.
– Vešiam svoje závesy, – povedala som bez otáčania. – Páčia sa mi moje závesy. Toto je môj dom. A farbu závesov vyberám ja.
Ticho trvalo asi päť sekúnd. Potom Mária vstala od stola a odišla z miestnosti. Počula som, ako na chodbe vytočila číslo. Hlas – tichý, ale slová sa dali rozoznať: „Peter, tvoja žena ma uráža. Nie som zvyknutá na takéto správanie.“
Peter sa vrátil z práce skôr ako obyčajne. Dvere buchli tak, že Soňa v izbe trhla.
– Čo si spôsobila? – spýtal sa hneď z prahu.
– Zavesila som svoje závesy.
– Mama je rozčúlená! Ona nám to priviezla, snažila sa, a ty si jej ani nepoďakovala!
Pozrela som na neho. Na jeho široké plecia, ktoré boli práve teraz napriamené, lebo mama nebola v miestnosti, ale za stenou. Pri nej sa hrbil. Pri mne si narovnával chrbát.
– Peter, – povedala som. – Poďakovala som za uhorky. Za lekvár. Za koláče. Ale závesy v mojom dome budem vyberať ja.
– Toto je NÁŠ dom!
– Tak prečo rozhoduje tvoja mama?
Neodpovedal. Pretrel si koreň nosa, otočil sa a odišiel k mame.
Večer prišla Soňa ku mne do kuchyne. Tichá, s učebnicou v rukách, akoby si prišla po vodu.
– Mami, – povedala. – On jej volá zakaždým. Pred každou dovolenkou. Počula som.
– Čo si počula?
– Hovorí: „Mami, ideme vtedy a vtedy.“ A ona príde. Zakaždým.
Postavila som kanvicu na sporák a stála, počúvajúc, ako voda vrie. Takže to nie je náhoda. Nie zhoda okolností. Štyrikrát za sebou – to je systém.
Soňa stála vedľa, prešľapujúc.
– Mami, si v poriadku?
– Áno, – povedala som. – Choď si robiť úlohy.
Ale v poriadku som nebola. Vytiahla som telefón, otvorila poznámky a spočítala. Prvýkrát – svadobná cena, zájazd pre troch, stodvadsať eur. Druhýkrát – Egypt, pred dvoma rokmi, stodeväťdesiat eur. Tretíkrát – Budapešť, minulú jar, lístky a hotel na päťdesiat eur. Štvrtýkrát – tých dvestoosemdesiat.
Šesťstoštyridsať eur. Za sedem rokov. Všetko zhorelo.
A Peter za ten čas dvakrát odviezol mamu do Piešťan. Na kúpeľné pobyty. Oba razy – zo spoločných peňazí.
Zatvorila som poznámky, odložila telefón a naliala si čaj. Ruky boli pokojné. Rozhodnutie ešte nedozrelo, ale vnútri sa už niečo posunulo.
O mesiac po Máriinom odchode som pozvala kamarátku na večeru. Valika so mnou pracovala v lekárni, poznali sme sa deväť rokov.
Peter odišiel ku kamarátovi pozrieť futbal. Soňa sedela u seba. S Valikou sme otvorili víno, nakrájali syr, usadili sa v kuchyni. Prvý normálny večer za dlhý čas.
– No ako sa máš? – spýtala sa Valika. – Kam toto leto?
– Nikam, – povedala som a usmiala som sa. Už som si zvykla na túto otázku.
– Zase?
– Zase.
Valika pokrútila hlavou. Vedela. Všetci vedeli.
A vtom zazvonil zvonček. Otvorila som – na prahu stála Mária. S taškou a igelitkou.
– Peter povedal, zastav sa, si doma sama, – povedala. – Rozhodla som sa ťa navštíviť. Veď sme sa dávno nevideli.
Mesiac. Mesiac prešiel. A toto „dávno“.
Vošla, uvidela Valiku, sadla si za stôl. Naliala som jej čaj, lebo víno Mária nepila a neschvaľovala.
Asi desať minút rozhovor plynul normálne. Potom sa Valika spýtala:
– Mária, a vy cestujete?
– A to! – Mária sa napriámila na stoličke. – Peter ma vozil do Piešťan. Dvakrát. Kúpele, masáže, kopce. Nádhera!
Obrátila sa ku mne.
– A ty, Zuzana, kde si bola posledný čas? Nejak som od teba nevidela žiadnu fotku. Vôbec nikde?
Popravila som okuliare.
– Nie, – povedala som. – Nikde.
– No vidíš, – Mária sa obrátila k Valike, akoby vysvetľovala niečo samozrejmé. – Mladá, zdravá, a nikam necestuje. Peter jej ponúka – ona odmieta. Sama si vinna. V jej veku som už precestovala celé Slovensko.
Valika na mňa pozrela. Všimla som si, ako stisla pery.
– Mária, – povedala Valika. – Zuzana necestuje nie preto, že nechce.
– A prečo teda?
Valika stíchla. Pozrela na mňa – pýtala sa pohľadom povolenie.
A odpovedala som sama.
– Pretože zakaždým, keď kúpime lístky, vy prídete, – povedala som. Hlas bol pokojný. Nekričala som. Len vymenúvala. – Štyrikrát za sedem rokov. Svadobná cena – zavolali ste a my sme sa vrátili. Egypt – prišli ste deň pred odletom. Budapešť – to isté. Tento rok – more. Dvestoosemdesiat eur nevratných. Dovedna – šesťstoštyridsať eur. Spočítala som.
Mária prestala búchať prstom po stole. Jej ruka zamrzla na polceste k šálke.
– Čo to rozprávaš?
– Hovorím čísla, – odpovedala som. – Nie výčitky. Čísla. Dátumy viem povedať, ak treba.
Ticho.
Valika vstala, povedala, že musí ísť. Odprevadila som ju k dverám. Keď som sa vrátila do kuchyne, Mária už vytočila Petra.
O dvadsať minút vletel do bytu.
– Prečo si mamu pred cudzími zahanbila? – stál v predsieni, nevyzuval sa.
– Nezahanbila som. Vymenovala som sumy.
– Aké sumy? O čom to hovoríš?
– O šesťstoštyridsiatich eurách, ktoré sme stratili na zrušených cestách. Za všetky roky nášho manželstva.
Peter pozrel na mamu. Mária stála vo dverách kuchyne so skríženými rukami.
– Synček, – povedala. – Buď ja, alebo táto.
– Mami, – Peter si pretrel koreň nosa.
– Musí sa ospravedlniť, – odsekla Mária.
Peter sa otočil ku mne.
– Zuzana. Ospravedlň sa mame.
Zložila som okuliare, očistila ich o lem svetra. Bez nich bolo všetko trochu rozmazané – Peter, jeho mama aj predsieň s ich topánkami.
– Nie, – povedala som. – Neurobím to.
– Tak sa sťahujem k mame, – povedal. – Kým neprídeš k rozumu.
– Dobre, – odpovedala som.
Čakal inú odpoveď. Videla som to podľa zášklbu jeho brady. Ale ja som mlčala a on tiež. Potom si vzal bundu a odišiel. Mária šla za ním. Tašku s uhorkami nechala v predsieni.
Sadla som si na stoličku v prázdnej kuchyni. Nohy hučali po šichte. Dvanásť hodín za pultom, a potom toto. Ale vnútri bolo jasno – ako býva jasno na oblohe po búrke.
Vrátil sa o tri dni. Bez ospravedlnenia. Bez rozhovoru. Jednoducho prišiel, zavesil bundu a sadol si k večeri. Mária odcestovala späť do Košíc.
O týždeň neskôr so mnou Peter začal hovoriť krátkymi vetami. „Večera je?“, „Kde je košeľa?“, „Vyzdvihni Soňu.“ A pochopila som, že ma trestá mlčaním. Za to, že som sa neospravedlnila.
A o ďalší týždeň som začala odkladať peniaze. Na samostatný účet. O ktorom nevedel.
Rok prešiel rýchlo. Soňa dovŕšila šestnásť a sama som jej vybavila pas. Peter podpísal súhlas, ani sa nespýtal prečo. Bolo mu to jedno, pokiaľ mama nevolala.
V máji som kúpila lístky. Dvoch – ja a Soňa. Antalya, hotel tri hviezdičky, deväť nocí. Zaplatila som zo svojho účtu – z toho, o ktorom Peter nevedel. Štyridsaťsedem eur z výplaty som odkladala každý mesiac. Za rok sa nazbieralo dosť.
Lístky som zobrala vratné. Tentoraz som sa poučila.
A povedala som Petrovi:
– Poďme všetci spolu. V júni. Našla som dobrú ponuku.
Pozrel na mňa, akoby som hovorila iným jazykom. Potom prikývol.
– Dobre. Skúsme to.
Dva týždne som čakala. Balila som kufre. Kúpila Soňe nové sandále a klobúk. Sebe – opaľovací krém, ktorý v našej lekárni stál o dvadsať percent menej, lebo zľava pre zamestnancov.
Štyri dni pred odletom prišiel Peter z práce neskôr ako obyčajne. Sadol si za stôl, položil telefón displejom nadol. Už som poznala to gesto. Telefón displejom nadol – znamenalo, že volal mame. Alebo ona jemu.
– Zuzana, – začal.
A cítila som, ako sa mi stiahli prsty. Nechty sa zaryli do dlaní. Nie od hnevu – od očakávania. Lebo som vedela, čo povie. Vedela som štyri dni vopred.
– Mama ide. Treba ju privítať.
– Kedy? – spýtala som sa, hoci som odpoveď poznala.
– Pozajtra.
Pozajtra. Dva dni do odletu.
– Peter, – povedala som. – Volal si jej?
– Čo?
– Volal si jej a povedal, že letíme?
Odvrátil pohľad. Pretrel si koreň nosa. A pochopila som – áno. Volal. Ako štyrikrát predtým. Povedal dátum, povedal trasu a Mária hneď kúpila lístok na vlak. Ako podľa hodín.
– Chýbala som jej, – povedal Peter. – Tento rok má sedemdesiatpäť.
– Sedemdesiatštyri, – opravila som ho. – V novembri bude sedemdesiatpäť.
Mávol rukou.
– Aký je v tom rozdiel? Mama je sama. Máme len ju. More nikam neujde.
A vtom som si spomenula. Všetkých sedem rokov. Každé „more nikam neujde“. Každé plavky s ceduľkou. Každý kufor, ktorý som vybrala a odložila späť. Šesťstoštyridsať eur. Štyri zrušené cesty. Dvanásťhodinové šichty, od ktorých sa lúpala koža na rukách.
– Dobre, – povedala som.
Peter vydýchol. Uvoľnil sa. Myslel si, že som opäť podľahla.
– Si šikovná, – povedal. – Zavolám mame, nech si prinesie svoje posteľné prádlo, my máme málo náhradného.
Prikývla som. Vyšla som z kuchyne. Vošla som do Soňinej izby.
– Bal sa, – povedala som. – Letíme pozajtra.
Soňa zdvihla oči od telefónu.
– Mami, on povedal –
– Viem, čo povedal. Zbaľ kufor. Plavky, knihy, nabíjačku. Pas mám ja.
Soňa na mňa hľadela asi tri sekundy. Potom sa usmiala – prvýkrát za mesiac – a siahla po ruksaku.
Vrátila som sa do kuchyne. Peter sedel za stolom s telefónom, už rozoberal s Máriou, aké posteľné prádlo jej má priviezť.
– Peter, – povedala som. – Neruším lístky.
Zdvihol hlavu.
– Ako to myslíš?
– Jednoducho. Letím so Soňou. Ty ostávaš. Privítaj mamu.
Telefón stíchol. Mária na druhom konci zrejme tiež onemela.
– Myslíš to vážne? – spýtal sa.
– Sedem rokov, Peter. Sedem rokov som nebola na dovolenke. Štyrikrát sme stratili peniaze. Pracujem šesť dní v týždni po dvanásť hodín a ruky mám popraskané od dezinfekcie. Mám štyridsaťosem rokov. A chcem vidieť more.
– A mama? Čo jej poviem?
– Povedz, že tvoja žena odišla oddychovať. Prvýkrát za sedem rokov.
Vstal. Stolička škrípala po podlahe.
– Zuzana, ak odídeš – to je, – zasekol sa. – To je neúcta. K mojej mame. Ku mne.
– A štyri zrušené dovolenky – to je úcta ku mne?
Neodpovedal. Stál, zvierajúc telefón. Z reproduktora sa ozval Máriin hlas: „Peter! Čo tam? Čo hovorí?“
Otočila som sa a odišla z kuchyne.
V noci som nespala. Sedela som v Soňinej izbe, kontrolovala doklady. Dva pasy – môj a dcérin. Rezervácia hotela. Poistenie. Transfer. Všetko zaplatené.
Ráno som napísala lístok. Krátky, na list z bločeka:
„Peter, so Soňou sme odleteli. Vrátime sa o desať dní. Privítaj mamu. Túto dovolenku potrebujeme. Zuzana.“
Položila som lístok na kuchynský stôl, vedľa jeho hrnčeka. Vzala som dva kufre, zobudila Soňu, zavolala taxík.
Na prahu som sa obzrela. Byt bol tichý. Peter spal.
– Poďme, – povedala som Soňe.
V taxíku Soňa mlčala päť minút. Potom sa spýtala:
– Mami, bude sa hnevať?
– Bude, – povedala som.
– A čo?
Pozrela som z okna. Ranné mesto plávalo okolo – sivé, známe. O štyri hodiny uvidím more. Prvýkrát za sedem rokov.
– A nič, – odpovedala som.
Na letisku som vypla telefón. Zapla som ho až v lietadle, keď sme nabrali výšku. Dvanásť zmeškaných hovorov od Petra. Tri správy od Márie: „Zuzana, čo to robíš?“, „Vráť dieťa!“, „Toto tak nenechám!“
Odložila som telefón do tašky. Soňa vedľa mňa čítala knihu. Za oknom boli oblaky.
More bolo teplé.
Prešli tri týždne. So Soňou sme sa vrátili opálené. V chladničke stáli poháre s uhorkami – Mária ich priviezla. Na stole – môj lístok, ten istý. Peter ho neodložil.
Sedel v obývačke, keď sme vošli. Pozrel na nás a nič nepovedal. Potom vstal a odišiel do spálne. Dvere sa zavreli.
Odvtedy spí na gauči v obývačke. Rozpráva sa so mnou cez Soňu: „Povedz mame, že som v práci“, „Spýtaj sa mamy, kde je bloček“. Mária volá každý večer. Soňa hovorí, že počuje cez stenu: „Synček, ona ťa neuznáva. To nie je žena, to je trest.“
A ja spím pokojne. Prvýkrát za sedem rokov. Na nočnom stolíku – mušľa, ktorú Soňa našla na pláži.
Manžel hovorí, že som zradila rodinu. Svokra hovorí, že som opustila muža kvôli rezortu. A ja si myslím, že po siedmich rokoch bez jediného dňa oddychu si človek môže raz rozhodnúť o sebe.
Prehnala som to s tým lístkom a útekom? Alebo som po siedmich rokoch bez dovolenky mala právo odletieť bez jeho dovolenia?
