– Už nemôžem ďalej žiť s dôchodkyňou.
Povedal to a nepozeral na mňa, ale do taniera s fašírkami. Práve som mu dávala druhú – vždy zjedol dve, tridsaťdva rokov po sebe, každú sobotu.
– Viktor, o čom to hovoríš?
– O nás, Zuzana. Presnejšie, o tom, že my už neexistujeme.
Sadla som si oproti. Ruky som položila na stôl – tak, dlaňami nadol, aby ma neprezradili. Účtovníčka vo mne zareagovala skôr ako manželka. Účtovníčka vždy reaguje na slovo „nie“ ako prvá.
– Odchádzaš?
– Odchádzam. Našiel som si inú. Má dvadsaťdeväť. A vieš čo? Nechodí po byte v župane s vytiahnutými vreckami.
Župan som mala naozaj starý. Modrý, s gombíkmi na hrudi, kúpila som ho ešte keď dcéra nastupovala do školy. Pohodlný. Viktor ho kedysi volával „môj gaučový“. Smial sa.
Teraz sa nesmial.
– A ako sa volá?
– Denisa.
Prikývla som. Akoby mi to niečo vysvetlilo.
Na stole chladli fašírky. Pozerala som na ne a napadla mi zvláštna vec: tri hodiny som ich robila. Mleté mäso som krútila sama, chlieb namáčala v mlieku, ako ma učila mama. Tri hodiny mojej soboty. A on teraz vstane a odíde k Denise, ktorá si asi objednáva sushi.
– Kedy?
– Čo kedy?
– Kedy odchádzaš.
– Dnes. Kufor som už zbalil.
Tu vo mne niečo cvaklo. Nebolo to hlasné, neprerazilo to – presne cvaklo, ako vypínač. Kufor zbalil. Kým som ja bola v kuchyni. Kým som varila boršč na celý týždeň dopredu, ako hlupaňa.
– Tak choď, – povedala som.
Akoby neveril. Dokonca zdvihol obočie.
– A to je všetko? Ani slovo?
– Čo chceš počuť, Viktor? Že som tridsaťdva rokov prala tvoje košele zbytočne? To viem aj bez teba.
Vstal. Prešiel do chodby. Počula som, ako sa hrabe so zámkom kufra – ten istý, s ktorým sme chodili do Piešťan v dvetisícôsmom, keď sme dostali prémiu na byt. Vtedy som doň dala aj mamin dedič. Dva milióny sedemsto tisíc eur. Pamätám si každé číslo – som predsa účtovníčka.
A byt sme prepísali na neho. „Tak je to jednoduchšie, Zuzanka, potom prepíšeme.“ Neprepísali.
Sedela som v kuchyni a hľadela na jeho dve fašírky. Potom som vstala, vzala veľké čierne vrece na odpadky – také tie stopäťdesiatlitrové, čo kupujem v Kauflande po balíkoch – a išla do spálne.
– Čo to robíš? – spýtal sa, keď ma uvidel s vrece.
– Pomáham ti zbaliť sa. Na jeden kufor to predsa nestačí.
A začala som skladať. Košele – do vreca. Tepláky, v ktorých v nedeľu ležiaval na gauči – do vreca. Papuče, zubnú kefku, holiaci strojček, nabíjačku na telefón. Všetko do vreca. Rýchlo, pokojne, ako pri inventúre.
– Zuzka, zbláznila si sa.
– Nie, Viktor. Ja som naopak prišla k rozumu. Prvýkrát za tridsaťdva rokov.
Chytil ma za ruku. Pozrela som na jeho prsty – krátke, so žltými nechtami – a on to zrazu pustil.
– Potom si prídem po zvyšok.
– Príď. Len mi vopred zavolaj. Aby som ti otvorila.
Vtedy som si ešte myslela, že mu otvorím.
O štyri dni prišiel. Nie sám.
Otvorila som dvere a uvidela ju. Denisu. Stála na podeste v bielom kabáte mimo sezóny, s kabelkou na dlhej tenkej retiazke a pozerala na mňa tak, ako sa pozerá na starý nábytok, ktorý treba vyniesť.
– Dobrý deň, – povedala. Slušne. S ľahkým prižmúrením.
– Dobrý deň.
Viktor sa pretlačil okolo mňa do predsiene, akoby tu stále bol pánom.
– Zuzka, sme rýchlo. Idem po zimné veci a po doklady.
– Aké doklady?
– No, moje – občiansky, techničák od auta, rodné číslo. A na byt.
Zastala som vo dverách kuchyne.
– Na byt?
– No áno. Byt je predsa na mňa.
Denisa sa za jeho chrbtom mierne usmiala. Jedným kútikom úst. Na ten úsmev som potom často spomínala.
– Viktor, – povedala som veľmi pomaly, – ty si teraz vážne prišiel po doklady na byt, do ktorého som vložila mamin dedič?
– Zuzka, no aké dedič, to bolo pred sto rokmi.
– Osemnásť, – opravila som. – Nie sto. Osemnásť rokov dozadu. Dva milióny sedemsto tisíc eur, v dvetisícosmom roku, ak to niekoho zaujíma – to bola cena dvojizbového bytu v našej štvrti. Celá. Ty si sa vtedy ešte smial, že „halier k halieru“.
– Mladý muž, – zrazu zasiahla Denisa, – my vlastne nemáme čas.
To „mladý muž“ ma dorazilo. Má päťdesiatšesť. Brucho cez opasok, tvár červená, pod očami mechúre – aký mladý muž. Ale pre ňu bol „mladý“, lebo platil. A platil, mimochodom, z mojich peňazí – on mi posledné tri roky polovicu výplaty na kartu nenosil, „na benzín a obedy“.
Cítila som, ako mi v spánkoch buchlo. Nie srdce – práve spánky. Sucho, akoby mi niekto cvakol prstami v lebke.
– Viktor, prosím ťa, vypadni. A tú slečnu si zober. Doklady dostaneš. Cez súd.
– Čože?!
– Cez súd, Viktor. Všetko ti teraz budem dávať cez súd. Aj košele, aj ponožky, aj tú polovicu bytu, ktorá ti vraj patrí. Podľa zoznamu, s pečiatkou a podpisom.
Denisa si odfrkla:
– Myslíte si vážne, že niečo vysúdite? Byt je zapísaný na neho.
– Slečna, – otočila som sa k nej a zrejme bolo v mojom hlase niečo také, že trochu cúvla, – choďte na chodbu. Rozprávam sa s manželom. Formálne je ešte stále môj.
Viktor ju potiahol za rukáv. Vyšla na schodisko. On zostal.
– Zuzka, nerob hlúposti. Veď sa môžeme dohodnúť normálne.
– Normálne áno. Len normálne nie je „daj mi byt a občianku“. Normálne je „poďme spočítať, kto koľko vložil, a rozdeľme sa“. Poďme počítať?
Mlčal.
– Nechceš počítať. No tak netreba. Ja spočítam sama. V tom som dobrá, vieš.
Zatvorila som za ním dvere. Otočila som zámok – jeden obrat, druhý. Oprela som sa chrbtom o dvere.
V byte bolo ticho. Iba chladnička hučala v kuchyni, ako vždy. A voňalo borščom – ešte som ho nedojedla od soboty.
Zosunula som sa po dverách na zem a sedela asi päť minút. Neplakala som. Len sedela a v duchu rátala: dva milióny sedemsto plus rekonštrukcia v dvetisícdvanástom – to je ďalších štyristotisíc, plus kuchyňa v pätnástom – dvestodesaťtisíc, plus balkón v devätnástom…
Účtovníčka vo mne pracovala. Manželka mlčala.
Potom som vstala, zobrala telefón a zavolala zámočníkovi. Prišiel o hodinu a vymenil mi vložku zámku. Dvetisícpäťsto eur. Zapísala som si do zošita výdavkov – zvyk.
Večer zavolala dcéra.
– Mami, otec hovorí, že ho nepúšťaš.
– Nepúšťam.
– Mami, no ako to, veď on…
– Alena, mám ťa o jednu vec poprosiť. Neplietaj sa do toho. Prosím. Zvládnem to sama.
Odmlčala sa. Potom povedala:
– Dobre, mami.
A to „dobre“ bolo prvé, čo ma za týždeň zahrialo.
O dva týždne prišla predvolanie.
„Žaloba o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva“. Viktor žiadal polovicu bytu, polovicu chaty (ktorú sme, mimochodom, nemali – to si vymyslel pre väčšiu dôležitosť), a ešte „náhradu nemajetkovej ujmy“ za to, že som vymenila zámky.
Prečítala som to a, čestné slovo, zasmiala som sa. Prvýkrát za mesiac.
Potom som išla k právnikovi. Nie k známemu – známi sú klebetní, – ale k cudziemu, podľa inzerátu. Mladá žena, okolo štyridsiatky, v sivom sakhu. Volala sa Jana.
Vyložila som pred ňu fascikel. Ten istý, čo som zbierala osemnásť rokov. Účtovnícka zvyklosť – všetko si schovávať.
– Osvedčenie o dedičstve z dvetisícsedem, – hovorila som a vykladala list za listom. – Výpis z banky o príjme dvoch miliónov sedemstotisíc eur na môj účet. Kúpna zmluva na byt – na tú istú sumu, mesiac na mesiac. Bločky na rekonštrukciu, všetky, od dvetisícdvanásteho. Účty za kuchyňu. Zmluvu s partou na balkón. Doklady o platbách za energie – ktoré som, mimochodom, posledných šesť rokov platila sama zo svojej výplaty päťdesiatosemtisíc eur, kým on „investoval do vzťahov“.
Jana listovala a mlčala. Potom na mňa zodvihla oči.
– Zuzana Pavlovna, a prečo ste si to všetko schovávali?
– Som účtovníčka, – povedala som. – Všetko si schovávam.
Usmiala sa. Príjemne, akoby prvýkrát videla človeka, ktorý neprišiel s prázdnymi rukami.
– Máte veľmi silnú pozíciu. Myslím, že vám nevysúdime polovicu, ale celý byt.
Prikývla som. A potom som povedala:
– Jana, a ešte jedna vec. Som u neho ručiteľka na autoúver. Z dvetisícdvadsaťdva. Auto Toyota, bral ho na tri roky, ostáva platiť jedenásť mesiacov. Môžem to nejako… zrušiť?
Zamyslela sa.
– Ručenie jednostranne zrušiť nemožno. Ale môžeme banke napísať o podstatnej zmene okolností – o rozvode. Banka s najväčšou pravdepodobnosťou bude od neho žiadať buď nového ručiteľa, alebo predčasné splatenie. Ak nenájde ani jedno…
– Auto mu zoberú?
– Zoberú.
Pozrela som z okna. Vonku padal mokrý sneh, dopadol na prístrešok a hneď sa topil. Pomyslela som na Denisu v bielom kabáte. Na to, ako sa určite rada vozí v tej Toyote. Na to, ako ma Viktor v nej viezol dvakrát – do nemocnice a na cintorín, k mame.
– Napíšeme to, – povedala som.
A Jana to napísala.
Večer som prišla domov, uvarila som si čaj – nie jemu, nie „pre dvoch“, ale sebe samej, do malej šálky s nezábudkami, ktorú vždy opovrhoval – a vypila som ho pri okne.
Byt bol tichý. Môj župan visel na vešiaku. Nikto ho nenazýval „gaučovým“.
Pomyslela som si: veď to vlastne nie je strašné, byť sama. Strašné bolo tridsaťdva rokov po sebe pripravovať dve fašírky, a dostať jednu fašírku pozornosti.
Potom zazvonil telefón. Neznáme číslo.
– Čo si to napáchala, stará?! – zakričala do slúchadla Denisa.
Oddialila som telefón od ucha. Opatrne, ako účtovníčka odsúva nesprávny výkaz.
– Slečna, mám vás o jednu vec poprosiť, – povedala som pokojne. – Volajte mi len cez advokátku. Jana, číslo vám môžem nadiktovať.
A zložila som.
Puška vystrelila. Prvá.
Súd bol vo februári.
Viktor prišiel vo svojom jedinom obleku – tmavomodrom, tom istom, v ktorom bol na svadbe Aleny pred štyrmi rokmi. Oblek mu bol tesnejší. Sako sa nezapínalo na bruchu.
Denisa nebola. Ako som sa neskôr dozvedela, ten deň sa s ním už hádala.
Prišla som v obyčajnej sukni a bielej košeli. Bez županu, samozrejme. Viktor sa na mňa pozrel a akosi stratil reč. Zrejme čakal, že uvidí „dôchodkyňu“. A pred ním sedela žena, ktorá tridsaťdva rokov po sebe viedla cudziu účtovníčku a teraz prvýkrát prišla viesť svoju vlastnú.
Jana hovorila asi dvadsať minút. Pokojne, podľa dokladov. Osvedčenie – raz. Výpis – dva. Bločky – fascikel, tristoosemnásť listov. Platobné doklady – ďalší fascikel.
Pozerala som na Viktora. To sa červenal, to bledol. Raz siahol do vrecka po valocordin – a nenašiel ho, lebo valocordin mu vždy dávala do vrecka ja.
Sudkyňa dočúvala, pozrela na neho spoza okuliarov.
– Odporca, máte čo namietať k veci samej?
– No… je to predsa bezpodielové…
– Z akých prostriedkov sa byt nadobúdal?
– Zo spoločných.
– V spise je osvedčenie o dedičstve a bankový výpis. Dva milióny sedemsto tisíc eur prišlo na účet žalobkyne v dvetisícsedem. Byt kúpený v dvetisícosem za dva milióny sedemsto tisíc. Vaše dôkazy o účasti?
– Žiadne?
– Žiadne.
Súd sme vyhrali. Úplne. Byt – mne. Plus náhrada za rekonštrukcie, ktoré som platila z vlastnej karty – ďalších šesťsto tisíc eur, ktoré mi mal vyplatiť do pol roka.
Viktor vyšiel z pojednávacej miestnosti prvý. Ja som zostala, podpisovala som papiere.
Keď som vyšla na chodbu, stál pri okne a hľadel na dvor. Plecia mal zvesené. Oblek visel ako mech.
– Zuzka, – povedal, neotočil sa. – No tak sa nedá.
– Čo?
– No takto. Všetko do haliera. Veď ti nie som cudzí. Máme spolu dcéru.
Pristúpila som bližšie. Postavila som sa vedľa neho. A tu – prisahám, sama som to nečakala – som povedala to, čo som povedala.
– Viktor, nebol si mi cudzí tridsaťdva rokov. Cudzím si sa stal za jednu sobotu. Pamätáš, čo si povedal? Že nemôžeš žiť s dôchodkyňou. Nie som dôchodkyňa, mám päťdesiatštyri, do dôchodku mi ostáva ešte šesť rokov. Ale aj keby som ňou bola – za tie slová ti neodpustím ani cent. Ani cent, Viktor. A ani tvoju pôžičku ti neodpustím.
– Akú pôžičku?
– Na Toyotu. Banke som napísala o rozvode. Ručiteľstvo zrušili. O pár dní ti zavolajú – budú žiadať predčasné splatenie alebo nového ručiteľa. Denisa, čo myslíš, zaručí sa?
Otočil sa. Tvár nebola červená – biela.
– Ty… ty si to urobila naschvál?
– Naschvál, Viktor. Veľmi naschvál.
Prešla som okolo neho k výťahu.
Druhá puška vystrelila tam, na chodbe súdu. Počula som, ako Viktorovi vo vrecku zavibroval telefón. Zrejme už banka.
Doma som si naliala čaj do šálky s nezábudkami. Sedela som pri okne, hľadela na sneh a rozmýšľala: toto asi cítia ľudia, keď povedia „spravodlivosť zvíťazila“.
Len ešte z nejakého dôvodu sa mi triasli ruky. Nie od strachu. Od únavy za tridsaťdva rokov, ktorú som si konečne dovolila pocítiť.
A potom zavolala Alena.
– Mami, ty si sa zbláznila? Otec ostal bez auta. Hovorí, že si ho podrazila v banke. Je to pravda?
– Pravda, dcéra.
– Mami, veď je to môj otec. On plače.
– Alena, ja ťa veľmi ľúbim. Ale túto tému uzavrieme. Otec ti je otec celý život. Ale mne už manžel nie je. Ja mám svoju účtovnú uzávierku, on svoju.
Mlčala. Potom predsa povedala:
– Si aká iná.
– Som sama sebou, Alena. Prvýkrát za tridsaťdva rokov.
Puška vystrelila. Druhá. A úprimne, nevedela som vtedy, či sa mám tešiť – lebo dcéra v slúchadle vzlykala.
Prešiel rok.
O Viktorovi som sa dozvedala útržkami. Cez Alenu – stále volala, hoci od októbra prestala hovoriť „otec“ a začala hovoriť „on“.
Toyotu mu zobrali ešte v marci. Denisa sa zaručiť odmietla – povedala, že sa „neschádzala preto, aby platila jeho dlhy“. Mimochodom, nikdy sa so sobášom neodvážili. Bývali v jej prenajatej jednotke na okraji a každý mesiac, podľa rozprávania, bývali horšie.
V auguste ho vyhodila.
Stalo sa to večer v stredu. Alena mi volala, plakala:
– Mami, on mi volá, hovorí – nemá kde bývať. Byt nemá, auto nemá, Denisa mu vystavila tašky pred dvere. Hovorí, mu povedala: „Už nemôžem žiť s dlžníkom.“
Sedela som v kuchyni, čistila zemiaky. Na moju jednu porciu – teraz varím všetko na jednu porciu a zemiakov míňam menej, a potraviny sa mi nekazia.
– Mami, počuješ?
– Počujem.
– Pýta sa, či sa môže vrátiť. Hovorí – aspoň dočasne.
Pozrela som na zemiaky v mise. Na nôž. Na svoju ruku, ktorá držala nôž. Ruka bola pokojná.
– Alena, odovzdaj mu, prosím, jednu vec. Že už nemôžem žiť s dôchodcom.
– Mami!
– To sú jeho slová, Alena. Nie moje. Jeho vlastné.
Odmlčala sa. Dlho. Potom povedala:
– Stala si sa krutou.
– Možno.
– Keby si ho videla. Má starú bundu, v rukách igelitku s vecami. Ako bezdomovec.
– Videla som ho tridsaťdva rokov, Alena. V rôznych stavoch. V pekných oblekoch aj v teplákoch. Teraz je môj rad žiť, nie pozerať, ako stojí s igelitkou.
Zložila.
A ja som dočistila zemiaky. Dala som ich na sporák. A zapla som televízor – nahlas, ako dávno nie, lebo Viktor nemal rád.
Televízor vysielal nejaký seriál. Nepozerala som ho. Len som počúvala hlasy, ktoré napĺňajú byt. Môj byt. Úplne, od podlahy po strop, môj.
Potom, asi o dve hodiny, telefón zabzučal – vibráciou na stole. Viktorove číslo. Pozerala som, ako vibruje, presúva sa po stole k okraju. Prvý pokus. Druhý. Tretí.
Nezdvihla som to.
Ani na štvrtý, ani na piaty, ani na šiesty – a volal šesťkrát do polnoci. Rátala som, účtovnícky zvyk.
Nasledujúci deň mi Alena napísala do správ: „Spí u nás. Dočasne.“ Odpovedala som: „Dobre, zlatíčko, opatruj sa.“ A hotovo.
O tej téme už nehovoríme. Alena je so mnou suchá, dcéra predsa. Hovorí, že som „rozložila rodinu“. Ja hovorím, že rodinu rozložil ten, kto odišiel v sobotu a nechal dve fašírky na stole. Nezhodneme sa.
On, ako som počula, sa zamestnal ako strážnik na stavbe. Býva v unimobunke. Denisa sa vydala za iného – za nejakého riaditeľa autosalónu, všetko dáva na Instagram.
A ja ráno pijem čaj v šálke s nezábudkami. Varím na jednu porciu. Kúpila som si nový župan – nie modrý, ale zelený, s veľkými gombíkmi. Sama vybrala, v obchode, vyskúšala pred zrkadlom.
V zrkadle – žena päťdesiatštyroch rokov. Šediny na spánkoch. Okuliare. Nie dôchodkyňa. Len žena, ktorá konečne nikomu nič nedlží.
Takže, dievčatá, to je odo mňa.
Alena so mnou takmer nehovorí. Susedka pani Mária včera vo výťahu povedala: „Zuzka, odpusť mu, je to chlap, s chlapmi sa to stáva.“ Účtovníčka z práce povedala: „Zuzana Pavlovna, no ako to, že dcéra, veď sa trápi.“ Moja vlastná sestra z Nitry povedala: „Zuzka, on je bez strechy nad hlavou, zober ho aspoň na zimu.“ A ja neberiem.
Prehnala som to vtedy s bankou a s tým ručiteľstvom? Alebo som urobila všetko správne – za tridsaťdva rokov prania, dvoch fašírok a „dôchodkyne“?
Ako by ste urobili vy, dievčatá? Vzali by ste späť muža, ktorého ste pred rokom vyprevadili vrecom na odpadky?
